Vydavateľstvo TATRAN

(2012)

Súčasný mestský román s detektívnou zápletkou. Hlavný hrdina Edo si úzkostlivo stráži svoju osobnú slobodu a takzvaný blahobyt, pričom ignoruje nároky doby. Jeho vzťahy stroskotávajú na nevyzretosti a neschopnosti splniť akýkoľvek záväzok. Celé hodiny trávi filozofovaním vo svojom obľúbenom kresle, poprípade rozhovormi s mafiánom Paulim ako štamgast v istej bratislavskej krčme. Po sérii nezmyselných vrážd sa stáva jedným z hlavných podozrivých a začína pátrať na vlastnú päsť.

 

Bezprsté mesto

(úryvok)

Auto chvíľu labzovalo ulicami, kým konečne našli sídlo Elitného Klubu Ľavákov. Elitný Klub nesídlil v žiadnom zámku, ale na prízemí starého päťposchodového paneláku. Zvonček s nápisom Elitný Klub Ľavákov susedil so zvončekmi bežných obyvateľov. Na špinavom skle vchodových dverí paneláku visel vytlačený oznam. Nešlo o klasický oznam, ktorý upozorňuje na domovú schôdzu alebo na odpočet plynu.

Na papieri bol pod slovami OZNAM OBYVATEĽOM vytlačený Nietzcheho výrok.

 

OZNAM OBYVATEĽOM

S mučivým napätím, ktoré rastie každým desaťročím, smeruje celá európska kultúra ku katastrofe. Nepokojne, násilne, chvatom, ako rieka, ktorá túži vyústiť, ktorá sa nechce vrátiť k sebe, ktorá sa obáva vrátiť sa k sebe.

Brat Nietzsche

 

Alberta s Vlčicou oznam celkom pobavil. Peter nechápal. Edo zazvonil na zvonček. Peter sa predstavil ako Peter Sitárik, človek, ktorý tu má dohodnutú schôdzku. Ľaváci ich vpustili dnu. Dvere im otvoril asi štyridsaťročný chlapík v zelenej teplákovej kombinéze. Eda nikdy nenapadlo, že nejaký ľavák bude naňho pôsobiť tak exoticky. Pritom chlapík vyzeral celkom obyčajne, inžiniersky, vedúci stavby alebo niečo také.

„Dobrý deň. Pán Hrdumalakov je na záchode, máte ho počkať v zasadačke,“ oznámil im chlapík v teplákoch, ukázal prstom na koniec chodby, potom prekĺzol cez štvoricu von na schodisko a tresol za návštevou dvermi. Vyzeral, že si ide zabehať.

Edo skúmal dlhú chodbu. Bola príliš dlhá, takmer nemocnične. Zvláštne nato, že šlo o panelákový byt. Na stenách viseli zarámované fotky ľudí, zrejme známych ľavákov. Napríklad Obama, Hugo Chavez, Gandhi, Benjamin Netanyahu, Benjamin Franklin, J. F. Kennedy, kráľovná Alžbeta, Princ Charles, Rockefeller a ďalší. Na konci chodby boli drevené dvere, iné dvere tu neboli. Štvorica sa pohla po červenom koberci smerom k jediným dverám. Za nimi našli priestrannú obývačku s koženými sedadlami a masívnym stolom. Pri jednej stene parkoval na doraz natlačený menší kancelársky stolík s mekintošom plus veľká knižnica. Pri druhej stene bolo niečo, čo sa tvárilo ako malá kuchynka. Kancelária, zasadačka a kuchyňa v jednom. Nič viac. Eda zaujímalo, kam preboha šiel pán s nezapamätateľným menom na záchod. Pokiaľ si dobre všimol, celý elitný klub tvorila len jedna chodba bez dverí a táto miestnosť. Albert si sadol do kresla ako prvý. Ostatní ho nasledovali. Po chvíli ticha sa otvorili dvere a do izby vošiel šedivý pán, dosť nízky, strieborné fúzy a brada cisára.

„Zdravím, páni... pardon, samozrejme, vítam u nás aj krásnu dámu. Bohužiaľ, nemám príliš veľa času. O chvíľu mám stretnutie kvôli nášmu novému logu. Som nesmierne zvedavý, čo ten chlapec vymyslel,“ povedal prívetivým hlasom a postupne všetkým popodával drobnú ručičku. Tvár mal symetrickú, vyrezávanú do ostrých hrán ako drevená marioneta.

„Je to ľavák?“ spýtal sa Albert. Peter sa na Alberta s odsúdením pozrel.

„Kto?“ nerozumel Cisír.

„Ten, čo vám robí logo,“ ozrejmil mu Albert.

„Samozrejme,“ povedal Cisár a milo sa usmial.

„Prečo si myslíte, že sme v ohrození?“ opýtal sa pán. Pohľadom pátral po človeku, ktorý mu volal.

„Ten bratislavský vrah vraždí ľavákov. Myslím, že by ste mali o tom vedieť,“ povedal Peter.

„Skutočne? To som nevedel. Ďakujem za informáciu. A ak sa smiem opýtať, kto z vás mi volal?“ spýtal sa Cisár, pričom sa naďalej usmieval ako zázračný starček z rozprávky. Peter teda od neho očakával radikálnejšiu reakciu ako len milý úsmev.

„To som bol ja. Volám sa Peter Sitárik a píšem o tom vrahovi do novín, ale to so vám už hovoril do telefónu. Toto sú moji priatelia, pomáhajú mi,“ predstavil Peter trošku opozdene seba aj ostatných.

„Nedostali ste v poslednej dobe nejaké výhražné listy alebo telefonáty? Neobťažoval alebo neohrozoval vás niekto?“ pýtal sa Peter.

„Neprosíte si kávu alebo minerálku?“ spýtal sa Cisár namiesto odpovede. Štvorica odmietla.

„Nič také sme nezaznamenali, nikto sa nám...“ hovoril Cisár, Albert ho prerušil.

„Ja by som predsa len poprosil minerálku,“ povedal. Peter ho ubodal očami.

Cisár vstal, prešiel k malej chladničke a vytiahol pollitrovú minerálku v plastovej fľaši. Podal ju Albertovi, no ten ani nepoďakoval.

„Odkiaľ viete, že jeho obete boli ľaváci?“ zisťoval Cisár, len tak bájdvej, moc ho to netrápilo.

„Vieme,“ povedal Peter.

„Nemáte nejakých nepriateľov, niekoho, koho ste vylúčili z vášho klubu, niekoho, komu možno ležíte v žalúdku?“ pokračoval Peter.

„Skôr nemáme sponzorov,“ zavtipkoval Cisár.

„Prečo zabíja ľavákov?“ spýtala sa Vlčica.

„To môže mať viacero dôvodov,“ Cis.r sa prestal usmievať.

„Napríklad?“ ozval sa Edo.

„Napríklad je to frustrovaný pravák,“ odpovedal za Cisára Albert a pokračoval.

„Môžem sa aj ja niečo opýtať?“ nevychovane ukázal prstom na Cisára, akoby ho chcel odbachnúť.

„Čo urobíme s pravákmi, keď sa dostaneme ku kormidlu? Pošleme ich do nejakých pracovných lágrov alebo nám budú leštiť boty?“ zadelil Albert. Všetci v miestnosti zbledli.