zverejnené: 27.04.2011

Dušan Dušek: Skúšam, či písanie pri mne vydrží

Dušan Dušek napísal knižku aj o tom, ako sa tri­štyri desaťročia cítil vo filmárskom vlaku.

Tri prózy vo vašej knižke odhaľujú svojsky prežívaný svet filmárov. Ako sa v tomto svete cítite vy?
„Ako ten, čo vystúpil z vlaku, stojí na peróne, a díva sa, ako sa ten vlak vzďaľuje. Pred dvoma rokmi som ešte raz zatúžil, aby som sa v tejto lokálke znovu zviezol, napísal som scenár, ale neuspel som, tak som si povedal, že o týchto vlakoch a vlakároch napíšem knižku. Aj o tom, ako som sa v tomto filmárskom vlaku tri-štyri desaťročia cítil."

Vzhľadom na také dlhé cestovanie zrejme dobre.
„Nemôžem sa sťažovať. Naopak. V každom kúdole dymu z rušňa mi v spomienkach horí zopár iskier, najmä tých, čo sa vracajú k spolupráci pri písaní scenárov s režisérmi, ako sú Martin Šulík, Dušan Hanák, Juraj Nvota alebo Juraj Lihosit. V týchto vlakoch bývalo raz veselšie, raz smutnejšie, no vždy akosi prívetivo hlučno, a keď mal človek šťastie, mohol si v kupé so spolucestujúcimi vychutnávať nenápadný pôvab buržoázie, ako vraví veľký Buňuel, alebo dumať nad výjavmi zo slovenskej krajinky, ktoré sa mihali za oknom."
Foto: ARCHÍV SME – MIRKA CIBULKOVÁ

 

 

Mäkkosť medziľudských vzťahov núti čitateľa myslieť na to, ako ich sám prežíva. No zároveň čitateľa tak trochu šetríte. Je to všetko váš zámer?
„Za tou mäkkosťou medziľudských vzťahov, ako to nazývate, nie je nič iné len ich starostlivý výber. Tých vzťahov. Pokúšam sa šetriť sám seba. Dávam šancu a uprednostňujem najmä tie vľúdne priateľské. Od ostatných utečiem

alebo na ne zabúdam, čo je celkom iste chyba."

Nebavia vás?
„Utešujem sa, že o nich napíšu iní. Pri každom, aj tom sebalepšom zámere, to dosiaľ vždy vypálilo ináč, ako som si pôvodne predstavoval, tak som od nich upustil. No aj tak sa o nich dozvedám, najmä o ich nesplnení a nenaplnení, od recenzentov a kritikov."

Píšete aj o tom, čo znamená písať. Vaši hrdinovia tvoria scenáre a nie vždy to ide ľahko. Čo to pre vás znamená – sadať si k vlastnému textu?
„V tom sadnutí je azda najväčšmi zastúpená zvedavosť, či vôbec niečo napíšem, či sa mi niečo pošťastí, a čo zase nepošťastí. Či od písania neutečiem, či pri ňom vydržím, alebo či to písanie vydrží pri mne."

V čom je iné písať scenár a beletriu?
„Možno najväčší rozdiel medzi literatúrou a filmom je v plynutí a uplývaní času. V spôsobe zachytenia tohto plynutia a uplývania. A v ich rozdielnom vnímaní. Čas vo filme je akýsi rýchlejší vďaka viditeľnému deju. Spisovateľ si môže vy

myslieť nezvyčajné slovné spojenie, napríklad môže hovoriť o krehkosti vetra a môže nad tým spolu s čitateľom špekulovať, či je to metafora, alebo to niečo hovorí o akosti vzduchu, kým film bude skôr zaujímať sila vetra, čosi viditeľné, povedzme vlnivé trepotanie zástavky na žrdi s trikolórou. Kniha môže byť meteorologickou správou o počasí. Film by mal byť básňou o vetre."

Je zrejme rozdiel aj vo výbere slov.
„Áno, už výber stavebného materiálu, čiže slov, je zásadne iný. V próze bude oveľa viac prídavných mien, ktorými sa spisovateľ pokúša vyjadriť kvalitu podstatných mien, bude tam viac predložiek a spojok, rôznych príslovkových určení miesta, času, ale najmä spôsobu, bude tam viac tvaroslovia, oveľa väčšie množstvo interpunkčných znamienok. V scenári je hlavný dôraz na dej, prím tu popri podstatných menách majú najmä slovesá. Scenár sa zámerne píše jednoduchším jazykom, scenár sa totiž píše obrazmi."

Učíte v ateliéri scenáristickej tvorby. Inšpirujú vás k písaniu aj študenti?
„Neviem, či ma inšpirujú k písaniu, ale určite sú pre mňa vzorom vo svojom prístupe k práci, v tom správnom začiatočníckom, neošúchanom spôsobe uvažovania nad svojimi námetmi a témami, v ktorom popri chybách je zázračná jedinečnosť, úprimnosť, veselá strelenosť, pozitívne úsilie a energia, smelosť a dychtivosť, drzosť, spontánnosť, drobné jašenie, čerstvý smiech."

Aká je v súčasnosti úroveň tejto profesie u nás?
„Zodpovedajúca možnostiam. Nakrúcame málo filmov. A bez kvantity nikde na svete nie je kvalita. Tou kvantitou myslím zhruba päť hraných slovenských filmov v každom roku, tie filmy by sa mali porovnávať jeden s druhým, inšpirovať sa navzájom. Zatiaľ sa to skôr darí generácii mladých filmárov v dokumente. Mená ako Marko Škop, Juraj Lehotský alebo Jaro Vojtek sú dnes zárukou tej najvyššej kvality. Na ich filmoch je ako scenárista často podpísaný Marek Leščák, a aj on je zárukou, že uvidíme výnimočný film. Už teraz sa teším na nový film režiséra Martina Šulíka Cigán, kde je Marek spoluautorom literárneho scenára."

A predsa len, nenapíšete aj vy ešte nejaký scenár?
„Ako sa tak vidím stáť na tom prázdnom železničnom peróne, kde pozerám do cestovného poriadku, možno tam ešte vidím nejaký prípoj, no zdá sa mi, že sa skôr podobá na knižku ako na film."
Tak čo? Hodím sa ti? Berieš?

 

O autorovi
Narodil sa v roku 1946 v Gbelciach, vyštudoval chémiu a geológiu na Prírodovedeckej fakulte UK
Pôsobil vo viacerých novinách a časopisoch, v súčasnosti je pedagógom na Katedre dramaturgie a scenáristiky Filmovej a televíznej fakulty VŠMU

Diela
Debutoval knihou Strecha domu (1972), ďalej vydal Oči a zrak (1975), Poloha pri srdci (1982), Kalendár (1983), Náprstok (1985), Milosrdný čas (1992), Kufor na sny (1993), Teplomer (1996), Pešo do neba (2000), Mapky neznámeho pobrežia (2001), Vták na jednej nohe (2003), Zima na ruky (2006), Holá veta o láske (2010), je aj autorom zbierok poézie (Dúšky, Príbeh bez príbehu), kníh pre deti (Pištáčik, Pištáčik sa žení, Babka na rebríku, Dvere do kľúčovej dierky a ďalšie) a rozhlasových hier

Spolu s režisérom Dušanom Hanákom napísal scenáre k filmom Ružové sny a Ja milujem, ty miluješ, je autorom scenárov Sojky v hlave, Zabíjačka, Krajinka a ďalších

Ceny
Je laureátom Ceny Dominika Tatarku za knihu Pešo do neba, za knihu Zima na ruky bol nominovaný do finále Ceny Anasoft litera a v rámci nej získal Cenu čitateľov denníka SME

 

(úryvok z knihy)

Rýchla jazda po diaľnici. Za oknom auta sa mihajú borovicové kmene a koruny (niekde medzi Stupavou a Malackami). Počuť zvuk motora.
Miro: „Takže predsa len pôjdeme na Záhorie.“
Juraj: „Potrebujeme hájovňu v brezovom lese.“
„Keď bude les, bude aj hájovňa. To ti ľahko postavíme.“
„O jednom viem – kúsok za Malackami.“
Maja: „A dá sa tam niekde najesť? Už som strašne hladná.“
Miro jej odvetí: „Aj napiť.“
Maja: „Aj vycikať?“
Brezový lesík uprostred borovicového lesa, plný svetla, vysokej trávy, slnečného poludnia.
Bezvetrie. Spoza kríkov vyjde Maja, napráva si nohavice, vyťahuje si ich do pása. Pohodí vlasmi. Potom sa zvrtne a odchádza po úzkom chodníku.
Juraj: „Stoj!“
Maja zastane.
„Obráť sa!“
Maja sa obráti.
„Vojdi si rukou do vlasov.“
V slnku sa lesknú dievčenské vlasy, prečesávané prstami.
„Poď späť, skús pobehnúť.“
Maja sa rozbehne. Pod blúzkou sa jej pohojdávajú prsia. Chytí si ich do dlaní a blíži sa k Jurajovi. Udýchaná zastane. Tvár má plnú očakávania.
„Tak čo? Hodím sa ti? Berieš ma?“
„To sa uvidí. Ukáž – “
Maja sa koketne usmeje.„Ukáž mi?“
Maja urobí veselé, trošku necudné gesto s rukami na prsiach (nechať na herečku).
„Ukáž mi nohy. Vyzuj sa a vytiahni si nohavice, aby som ti videl lýtka.“
„Iba?“
Zatvári sa sklamane, no potom poslúchne, vyzuje si tenisky a vysúka si nohavice nad kolená.
Choď.“
Dievča vykročí.
„Pomaly.“
Maja sa opäť vzďaľuje. Vtom zabočí a zmizne v kríkoch.

 

Napísali o knihe

Sú motívy, s ktorými sa Dušekov stály čitateľ už kedysi stretol, a predsa, i vďaka nanovo sviežemu a presnému kontextu nestrácajú nič zo svojej pôsobivosti ani v Holej vete o láske. Pôvab opakovania podobného je tu v prehlbovaní. Zostupujeme po tej istej ceste, lebo sme ešte neobjavili všetky odtiene i preto, že po nej znova kráčame v inom čase. „Napokon – počasie sa vždy len opakuje,“ a predsa sa vždy nanovo tešíme na prvý sneh.
Soňa Pariláková, Romboid

Naturelom je tento prozaik lyrikom, a to hneď vo dvoch významoch slova. Sústreďuje sa na stav, vnútorné rozpoloženie svojich postáv, na intenzitu aktuálneho prežívania. S tým súvisí aj zameranie na jednotlivé, na pôsobivý obraz, motív, peknú vetu či zaujímavú „hlášku“. Na to, čo vytrhne z plynúceho a všetko meniaceho času, čo zachová ako jedinečné. Dušek nie je priateľom epickej nadväznosti, zmeny a širšej kontextualizácie. Na viacerých jeho prozaických prácach  vás viac poteší pohľad zblízka na jednotlivé farebné kamienky, než celkový, z odstupu videný výsledný „obraz“.
Vladimír Barborík, Romboid

Dušek v Holej vete o láske napísal: „Zrazu presne vedel – kto by mal byť rozprávačom v tom ich scenári. Predsa: pánbožko. Ten všetko vidí a všetko vie.“ Dušek síce nevidí všetko (to len pánbožko), ale vidí toho dosť, viac než my. Dosť na milú mozaiku o láske a vzťahoch tu a teraz.
Zuzana Mojžišová, .týždeň

Čo je Anasoft litera
Cena Anasoft litera sa udeľuje za pôvodnú slovenskú prózu vydanú v uplynulom roku. V prvom kole vybrala porota desať titulov (v abecednom poradí). I. Dobrakovová: Bellevue, D. Dušek: Holá veta o láske, J. Juráňová: Lásky nebeské, M. Kompaníková: Piata loď, P. Krištúfek: Blíženci a protinožci, L. Luk: Príbehy Považského Sokolca, P. Macsovszky: Mykať kostlivcami, Z. Mojžišová: Bon voyage, J. Rumpli: Kruhy v obilí, P. Vilikovský: Pes na ceste.

Z nich vyberie víťaza, ktorý získa 10-tisíc eur. Slávnostné vyhlásenie bude 22. septembra. Súčasne vyhlásia aj laureáta ceny čitateľov denníka SME, ktorý vzíde z hlasovania na kultura.sme.sk.
Doterajšími laureátmi  ceny Anasoft litera sú Pavel Vilikovský, Marek Vadas, Milan Zelinka, Alta Vášová a Stanislav Rakús.

 streda 27. 4. 2011 | Eva Andrejčáková

 

Zdroj: SME