zverejnené: 19.07.2010
ČÍTAME KNIHY NA SME.SK
Každý týždeň vám k nedeľnej káve ponúkneme i ukážku
literatúry, ktorá stojí za povšimnutie.
Apuka
Keď som vystúpila v Senci z vlaku, otec na mňa už čakal, hoci mi
chvíľu trvalo, kým som ho zbadala. Neisto som sa rozhliadala po
nástupišti, nikto mi nekýval, nikto nekričal moje meno, no napokon som
ho uvidela pod staničnými hodinami. Ako prvé som si všimla opálenú
plešinu, ktorá sa leskla na slnku, ruky voľne spustené popri tele a žlté
prepotené tričko s nápisom San Francisco. Zobral mi kufor a spolu sme
sa vybrali okolo Slnečných jazier, odkiaľ sa ozýval krik dovolenkárov,
okolo prázdneho štadióna a amfiteátra, po Štefánikovej až k zhrdzavenej
zelenej bránke, za ktorou sa rozkladal jednoposchodový rodinný dom
s červenou strechou, veľká záhrada a sad.
Tieňohra
„To bol naozaj sprostý nápad,“ povedala polohlasne.
Slnko ťahalo
svoj žeravý prst po obrysoch predmetov. Niektoré nechtom zvýraznilo,
vyrezalo, takže ostro vystupovali do popredia, iné bruškom ukazováka
rozmazalo, rozochvelo do mäkkého mihotavého oparu.
„To bol
ssskutočne sssprostý nápad,“ zopakovala vetu, pritláčajúc jazykom na
podnebie sykavky tak, ako to robil ten nepríjemný redaktor z
vydavateľstva. Ak by mu nebola sľúbila, že do septembra odovzdá rukopis
prekladu, mohla sa teraz vyvaľovať niekde na kúpalisku. Keby aspoň
nebolo tak horúco...
Bublinky z minerálky na jej stole vyskakovali
von ako ryby z teplej vody rybníka a lapali po dychu. Na čistý papier
napísala veľkými tlačenými písmenami: MONIKA HANSMANN.
SMUTNÝ TIMO A VESELÝ MIRO
Timo je zborový dabingový herec. Dnes išiel do štúdia Pomo. Nevie, čo slovo Pomo znamená. Dabingové štúdiá
sa volajú rôzne. Prišiel prvý. Ale aj tak sa tváril nesmelo, akoby bol posledný. Koníčková docupitala až po ňom.
Svetlana Koníčková bola krásavica blížiaca sa k päťdesiatke.
Vyšportovaná, prefarbená, vyčesaná, ulízaná, vymaľovaná, zvonivo sa smejúca. Všetkým hercom, kolegom sa
zhnusila, keď na jednom poseriálovom sedení, vypila dvojdecové pivo, a začala hlučne zdôrazňovať, že ona už s tým
svojím nespí. Vraj sa jej bridí, lebo je starý.
Márius Kopcsay - Medvedia skala
7.
„Zrušili nás,“ povedala mi manželka pred laminátovou administratívnou budovou. „Nejdeme na obed?“
„To nemyslíš vážne!“ odvrkol som. „Na tie sračky z jedálne nemám chuť. a ani peniaze!“
„Jana už podpísala výpoveď. aj Dana, aj irena, aj Milena, aj Drahuša, aj ivuša…“ pokračovala žena vzrušeným tónom.
„Vieš, aké dostali odstupné? Ivuša hovorila, že to odstupné im teda nedaruje.“
Slnko veselo svietilo, iní ľudia mali pekný deň, pravda, v inom vesmíre, lebo v tom mojom sa mi práve zatmelo pred
očami.
Hoci, zvolanie zlovestnej porady v oddelení slovných hračiek, kam len
nedávno z neznámych dôvodov prišla pracovať moja manželka, jednoznačne
veštilo, že čoskoro príde o svoje miesto.
PERÚNEK A BABA AKO HROM
alebo
PREČO JE ZÁHORIE PUPKOM SVETA
To je taká paromská vec, že ju ani starí ľudia nepamätajú! Až človeku nad tým hlava stojí...
Voľakedy
dávno, keď bola naša zem ešte utopená v mori a nebolo kde nohu
položiť, bohovia a bohyne lietali dookola ako netopiere. Jedli, pili a
spávali na mračnách. Nebolo ani kúska, kúsočka zeme. Nemal kto a kde
Perúnovi modlu na kopčeku postaviť a obetovať mu capa. Perún, inak aj
Parom, vrhač blesku a pán tohoto sveta, veselo si nažíval so svojou
Babou-Parombabou.
Mýk sem, mýk tam,
nechodz sem, budz tam,
mýk z žigle na truhlu
a z truhle na žiglu,
aby daua, ukázaua,
jak má velikú,
sukňu širokú.
Básnici
Výťah zastal na siedmom poschodí vežiaka, Ján Dobrovodský vystúpi, a kým nenatrafí na vypínač, ocitne
sa v hustom šere, takmer v tme neskorého piatkového večera. Vracia sa domov podgurážený a urazený,
v stave
priam predurčenom na energické rozhodnutia. Odomkne byt, vyzuje sa,
zhodí zo seba kabát a ľahne si v šatách do postele. Znova a znova si
pripomína, ako ho dnes ponížil riaditeľ školy Jozef Pozdech,
päťdesiatšesťročný neúspešný básnik. Zasiahnutý abstinenčným syndrómom
alebo náhlym spoznaním vlastnej prehry tvrdo naňho zaútočil. Z ničoho
nič mu začal vyčítať nízku úroveň profesionality, ba aj duchovnú
prázdnotu, vyvolanú vraj ľahostajnosťou a katastrofálnym nezáujmom o
vyššie veci.
Tak sa dnes k nemu zachoval Jozef Pozdech, ten istý Jozef Pozdech, ktorý ho ťahal po krčmách a
nočných baroch len preto, aby jeho poézia mala aspoň jedného naozajstného, živého a viditeľného adresáta.
Dobrovodský sa nemohol na Pozdechove básne sústrediť, čosi z nich zachytil, čosi mu sem-tam
preniklo do ucha, no tým sa to aj skončilo, ďalej sa nikdy nedostal.
Moji pacienti však už boli nedočkaví, behali hore-dole, na záchod.
Súrili, nech telefonujem, nech si ich už policajti odvezú. Naše
pivničné prostredie ich asi ubíjalo.
Len jeden sa tu cítil dobre.
Šlimak. Mladý chlap. Musel som ho vyburcovať z postele. Keď si
spomenul, že mal byť v robote, rozosmial sa. Šlo o zriadenca Pohrebných
služieb. Majú dnes päť obradov. Bol veľmi rád, že sa uleje. Ako dobre,
že sa opil.
„Včera sme mali Cigánku, tučnú ako sud,“ zdôveril sa mi.
„Nevedeli
sme ju nastrkať do truhly. A to sme jej vybrali najväčšiu, aká bola.
Opreli sme sa do nej a pchali. No stále jej vyliezla noha, alebo ruka.
Posadili sme sa na ňu všetci a tlačili, ako sme vládali. Dve hodiny sme
sa s ňou mordovali…“
Zakiaľ som fajčil a popíjal kávu, Šlimak sa pohodlne rozvalil na lavičke.
„Cigánku sme potom odviezli do krematória,“ pokračoval.
„Lenže,
truhla sa nezmestila do pece. Museli sme volať príbuzným a pochovať ju
na cintoríne. Zasa problém! Ako sa tisícdvestotrojka driapala do kopca,
rakva vypadla, cigánka sa vykotúľala na cestu! Už sa tam zliezali ľudia
na ďalší pohreb.“
Na obed, keď sa záchytka vyprázdnila, ľahol som si
na diván, prikryl sa bielym nemocničným kabátom. Tá káva mi vôbec
nepomohla, naopak, uspala ma.
LEKÁR
Polgárova neter Nina prechádzala po štrkom vysypanom chodníku medzi
hrobmi neologického židovského cintorína v Prešove a cez hľadáčik
digitálneho fotoaparátu zameriavala ten najlepší uhol pohľadu na záber
náhrobného kameňa. Cintorín bol zarastený vysokou trávou s množstvom
poľných kvetov. Nina mala na sebe letné, dosť staromódne šaty, ktoré
jej dodávali vzhľad klasickej elegancie. Šaty si vybrala úmyselne, aby
urobila na strýka dobrý dojem. Polgár jej hneď po prílete ešte na
letisku sľúbil, že ju na druhý deň pozve do najlepšej reštaurácie v
meste. Vedela, že strýko nechce stráviť priveľa času s jej matkou.
Nina
bola na svojho strýka dosť hrdá. Predstavovala si ho úplne inak, ako
jej ho opisovala matka. Podľa mamy to nebolo z politických dôvodov,
keď utiekol v šesťdesiatom ôsmom z Československa. Nie, mama bola
presvedčená, že za hranice odišiel, lebo sa – podľa vlastných slov –
nudil vo výpočtovom stredisku miestnych závodov na výrobu
guľôčkových ložísk. Vďaka protekcii a dávke šťastia dostal vízum do
Juhoslávie. Utiekol cez Belehrad, kde mesiace trčal so ženou a malým
synčekom v utečeneckom tábore, vlastne v kempingu s poetickým názvom
Tri ruže. Tábor bol plný hlučných Rumunov a Albáncov, ktorí to s
poriadkom v spoločných sprchách nebrali ani trochu vážne.
