Anasoft litera

Cena za pôvodnú slovenskú prózu

zverejnené: 23.08.2012

Vystačím si s vlastnými omylmi

 

JURAJ BINDZÁR funguje na scéne slovenskej literatúry, hudby, divadla či televízie už desiatky rokov. Rozhovory neposkytuje, pri príležitosti vydania jeho „plebejského románu Bez dúhy“, s ktorým sa stal finalistom ceny Anasoft litera, sa nám podarilo získať výnimku. Tak trochu aj po starej divadelníckej známosti.

 

Napísali ste román, ktorý sa svojsky vysmieva zo slovenských dejín a upozorňuje na možnosti ich rozličnej interpretácie. Prečo ste sa do niečoho takého pustili?
„Formulácia otázky je, prepáčte, veľmi nepresná. Z dejín sa nemožno vysmievať. A ak by som mal prijať to čudné sloveso, tak sa, samozrejme, nevysmieva román, ale autor. A on sa, s dovolením, sarkasticky uškŕňa nad poľutovaniahodne trápnym a, žiaľ, pre Slovač už dlho tradovaným spôsobom smutno-smiešneho hluchonemo-slepého a potrimiskárskeho chválenkárstva, ktoré, žiaľ, veľká časť slovenskej spoločnosti aj dnes prijíma ako spôsob prezentácie nášho národíka vo svete.“

 

Aký je váš Slovák?
„Môj Slováčisko ako sa patrí nebol nikdy Štúr, ale vždy ten pechvógel Jonáš Záborský, daj mu pánboh to jeho zlomyseľnícke nebo. On videl na Slovači toľko toho nepekného a málo príjemného preto, lebo to s nami myslel dobre. Prosté, nie?“

 

Čo je to nepekné?
„Veľmi mi prekáža, ako si mnohí Slováci v minulosti, mnohí i dnes nahovárali či nahovárajú, že sú, sme, výnimočný národ s výnimočnými vlastnosťami, a uniká im, nám, že za pojem národa a zanietené národovectvo sa často schováva všeličo - aj ľudská neschopnosť a nevzdelanosť, aj malosť a zloba, zášť i smrtonosná nenávisť. Navyše sú veci národné a slovenské pre mnohých Slováčiskov oveľa viac a zásadne dôležitejšie než veci ľudské a človečenské, čo je spôsob myslenia a nazerania na svet desivý. Nie? Tie vzdialenosti medzi národovectvom a nacionalizmom - šovinizmom, xenofóbiou, rasizmom a fašizmom boli v našich dejinách často veľmi malé, veľmi tesné a veľmi premenlivé. Ako všetci vieme, máme v našej novodobej histórii veľmi veľavravný príklad a príbeh jednej slovenskej republiky, keď bol tento neľudský princíp zákonmi povýšený na štátnu fašistickú ideológiu, všakáno. A to je pre mňa aj dnes - a dokiaľ budem žiť, to tak aj bude - dostatočne naliehavý dôvod na to, aby som sa ako Slováčisko a autor takýmito témami zapodieval a trápil.“

 

Príbeh je spleťou osudov ľudí z obdobia celého dvadsiateho storočia. Mená a prostredia pôsobia veľmi vierohodne. K pezinskému kraju, z ktorého pochádzate, sa aj priznávate. Kde ste brali inšpiráciu pre postavy?
„Samozrejme, že všetky postavy a všetko v mojom románe je zgruntu vymyslené, aj Stalin a jeho jasnovidec Messing, aj Goebbels, aj Zápotocký, aj Berija, aj Gottwald či Mach, alebo Asmolov sú v tých mojich príbehoch vymyslené figúry, figuríny či figuranti. Práve tak sú vymyslené i ostatné postavy, hlavný komunistický hrdina Pastucha, gardistický činovník Krúger i židovské dvojičky či pekári Meskovci a celé to slovenské plebejské panoptikum.“

 

Kde ste prišli na hlavného hrdinu, komunistu a partizána Štefana Pastuchu, ako ste nad ním uvažovali?
„Nepoviem.“

 

Ktoré z období 20. storočia považujete z pohľadu našinca za najproblémovejšie?
„Každé.“

 

Čo si myslíte o súčasných výkladoch slovenských dejín 20. storočia?
„Nikdy v živote som žiadnych vykladačov ničoho nepotreboval. Vystačím si s vlastnými omylmi.“

 

Ako predchádzať xenofóbnym a rasistickým prejavom v 21. storočí?
„Po stáročia už hľadajú na túto otázku odpoveď iní, múdrejší, dôveryhodnejší, serióznejší. S akým výsledkom, to je, myslím si, všeobecne známe a tristné.“

 

Ste režisér, hudobník, dramatik, scenárista, básnik - bonusom k románu je aj knižka veršov. Čo pre vás znamená písanie románu?
„Knižtičku veršov pribalil vydavateľ a kníhkupci, je to ich bonus, nie môj. Písanie románu pre mňa znamená trápenia, lopotu a najväčšiu samotársku radosť, akú som kedy zažíval.“

 

Záver knihy venujete príbehu z divadelného prostredia. Môže to byť pre čitateľa zaujímavé v dejinnom kontexte?
„O žiadnom dejinnom kontexte neviem, ale je to prosté. Po prvé, môj komunistický hrdina skončil po politickom prevrate ako vrátnik v divadle. Po druhé, román, ktorý práve píšem - Hekuba, román herečky, je životným príbehom slovenskej divadelnej herečky a veľa plebejcov z románu Bez dúhy bude žiť a šarapatiť aj tam vrátane súdruha Pastuchu,  ale ten bude v tom čase socialistického Československa ako nomenklatúrny káder v divadle ešte riaditeľom. Čas sa na chvíľu vráti.“

 

Celý článok si môžete pozrieť na internetových stránkach sme.sk

 

utorok 21. 8. 2012 | Eva Andrejčáková

Zdroj: denník SME

foto pre Anasoft litera: Michal Burza

pošli na vybrali.sme.sk