Apuka

Keď som vystúpila v Senci z vlaku, otec na mňa už čakal, hoci mi chvíľu trvalo, kým som ho zbadala. Neisto som sa rozhliadala po nástupišti, nikto mi nekýval, nikto nekričal moje meno, no napokon som ho uvidela pod staničnými hodinami. Ako prvé som si všimla opálenú plešinu, ktorá sa leskla na slnku, ruky voľne spustené popri tele a žlté prepotené tričko s nápisom San Francisco. Zobral mi kufor a spolu sme sa vybrali okolo Slnečných jazier, odkiaľ sa ozýval krik dovolenkárov, okolo prázdneho štadióna a amfiteátra, po Štefánikovej až k zhrdzavenej zelenej bránke, za ktorou sa rozkladal jednoposchodový rodinný dom s červenou strechou, veľká záhrada a sad. 
Mama sa rozhodla, že ma na letné mesiace pošle k otcovi. Najprv som sa bránila, ešte nikdy som s otcom nestrávila toľko času a navyše úplne sama, ona však trvala na svojom, prosím ťa, nebuď ako malé decko, v Senci sa ti bude páčiť, uvidíš, sú tam Slnečné jazerá, ostrov, na ktorý budeš môcť každý deň plávať, v stánkoch langoše a zmrzlina. Sľubujem, že ti budem pravidelne telefonovať na mobil, a keby niečo, vždy sa môžeš vrátiť domov. Povzbudivo sa na mňa usmiala, neboj, bude to fajn, napokon sa odtiaľ nebudeš chcieť ani vrátiť.
Keď sme prešli bránkou do predzáhradky, myslela som si, že otec zamieri k rodinnému domu, ktorý zdedil po rodičoch, ale on sa vybral po cestičke okolo ovocných stromov, orechov, hriadok s paradajkami a paprikami, okolo studne až k šope na konci záhrady. Bez slova som ho nasledovala, mala som pocit, že to je len nejaká hra, ktorej pravidlá sa čoskoro dozviem, že sa ku mne otec po chvíli obráti a povie, ták, chcel som ti ukázať celý náš pozemok, celé naše kráľovstvo, a teraz poďme do domu. Ale otec namiesto toho otvoril dvere rozpadávajúcej sa šopy, rozsvietil žiarovku visiacu zo stropu, položil kufor na zaprášenú podlahu a povedal, všetko som už prichystal, tvoja posteľ bude tá pri okne. 
Ostala som zarazene stáť na prahu, nechápavo som hľadela na otca, ktorý preniesol môj kufor k posteli pri okne a teraz otváral skriňu, uvoľnil som pre teba pár poličiek, snáď to bude stačiť. Keďže som sa nemala k pohybu, otec sa ku mne obrátil, čo sa deje? prečo tam stojíš ako prikovaná? nechceš sa vybaliť? a tak som sa celá zmätená spýtala, ale, apuka, prečo mám bývať v šope? veď vpredu stojí dom. Otec sa zatváril, akoby ma prepočul, obrátil sa mi chrbtom a tak som zopakovala, tentoraz hlasnejšie, prečo nemôžeme bývať v rodinnom dome po naďmame a naďapovi? Vtedy sa otec obrátil a zakrútil hlavou, chvíľu mlčal a potom pošepky povedal, v prednom dome už niekto býva, a keď som sa spýtala, kto tam býva? len si priložil prst na ústa a zašepkal, nekrič toľko, aby nás nepočuli, som si istý, že počúvajú všetko, čo povieme, mám na to dôkazy. Ale kto, apuka, kto nás počúva? Odpoveď som nedostala, a tak som len prešla cez šopu, sadla som si na posteľ a trochu vystrašene som si obzerala nový domov.
Otec si všimol, že sa tvárim rozpačito, a tak si ku mne prisadol, ruku mi položil na koleno, pevne ho stisol, naklonil sa ku mne a zašepkal, neboj sa, nebude to také zlé, aj ja som tu v detstve býval, kým rodičia postavili predný dom, je tu elektrina, vedľa v studni pitná voda. A potom ešte viac stíšil hlas a dodal, hore je strešné okienko, odkiaľ sa dá pozorovať, čo sa deje v prednom dome, niekedy ťa tam zavediem. Ale potom trochu prestrašene dodal, prisahaj mi, že o tom nikomu nepovieš. Prikývla som, ale on nástojil, prisahaj, nikdy nikomu, a tak som povedala, prisahám, že o tom nikdy nikomu nepoviem. Potom sa otec natiahol na posteli, povedal, že si potrebuje trochu odpočinúť. Pozeral sa do stropu, zatiaľ čo som vyťahovala z kufra tričká a tielka, šortky a plavky. Vtom mi niečo napadlo. Apuka? Obrátil ku mne hlavu. A nie sú tí, čo bývajú v prednom dome, nebezpeční? Čo keď sa sem v noci prikradnú a zabijú nás? Ale otec rozhodným tónom povedal, nič sa neboj, ja v noci nikdy nespím. Potom spod vankúša vytiahol sekeru, keby chcel v noci niekto vniknúť do našej šopy, neprežije, to si píš.
Podvečer sme sa vybrali nakupovať, malé potraviny blízko Slnečných jazier, dve úzke uličky a mäsiarsky pult. Pomaly som sa prechádzala medzi regálmi, v ruke košík, a snažila som sa nevšímať si upreté pohľady predavačiek, rozložitých matrón, ktoré sa po predajni pohybovali len s ťažkosťami. Pri platení sa ku mne jedna z nich načiahla so slovami, ty si ale chutná, dávaj si pozor, aby som do teba nezahryzla, a tak silno ma poštípala tučnými prstami do líca, až som zjojkla, na čo sa všetky predavačky nahlas rozosmiali. Chytali sa za veľké bruchá a rehotali sa, niektoré si utierali rozslzené oči zásterou a ja som na ne len vyjavene pozerala, nechápala som, čo im je také smiešne. Otec si ich prísne premeriaval, a keď sa dosmiali, položil peniaze na pult. Odľahlo mi, keď sme odtiaľ odišli, a cestou domov som si povedala, že sa do tých potravín asi tak skoro nevrátim.
V ten večer som dlho nemohla zaspať, prevaľovala som sa na posteli, pozerala sa cez okno na mesiac, zatiaľ čo otec meravo ležal, snáď ani nedýchal. Hovorila som si, že iste striehne, dáva pozor, napína uši, či sa niekde niečo nešuchne. Bola som si istá, že nespí, že bdie nad mojím pokojným spánkom. Ležal na chrbte s tvárou obrátenou do stropu, ruky a nohy pri tele. Vedela som, že by som mala spať, aby som na druhý deň nebola unavená, ale nedokázala som to. Podvedome som aj ja dávala pozor na zvuky a zdalo sa mi – aj keď som si to možno len nahovárala –, že v prednom dome naozaj niekto je, počula som hlasy, ale nedokázala som zachytiť slová, a tiež zvuky, možno posúvanie stoličiek, otváranie okna, kroky, nevedela by som to presne určiť, ale bola som si istá, že sa tam niečo naozaj hýbe.  
A nielen to. Predstavovala som si všetky zvieratá, ktoré sa teraz voľne pohybujú po záhrade, pavúky preliezajúce steblá trávy, slimáky nechávajúce za sebou slizkú stopu, chrobáky prehlbujúce svoju tmavú chodbičku. Hovorila som si, že nejaké zvieratá sa iste nachádzajú aj v šope, možno netopiere pod strechou, šváby zalezené v kútoch, myši a potkany v slame. A tesne predtým, než som upadla do spánku, som si spomenula na sekeru, na otcovu sekeru pod vankúšom, našu zbraň, ktorú by otec iste neváhal použiť proti nepriateľovi. Verila som jeho slovám, nemala som dôvod neveriť.  
Keď som sa na druhý deň zobudila, otec už bol hore. Stál pred šopou, obrátený chrbtom a do pol pása vyzlečený. Umýval sa vo vedre, ktoré vytiahol zo studne. Pozorovala som ho z postele, pretierala som si zalepené oči, naťahovala som si údy, keď vtom sa ku mne obrátil, akoby od začiatku vedel, že som už hore, a ja som zrazu mala nepríjemný pocit, že on pozoroval mňa, nie ja jeho. Chvíľu si ma premeriaval a potom povedal, na stole máš prichystané raňajky, ja teraz musím niekam ísť, niečo vybaviť. Bolo by dobré, keby si sa príliš nevzďaľovala od šopy, mohlo by to byť nebezpečné. Najmä sa nepribližuj k prednému domu, rozumieš? Len som prikývla, už celkom prebratá.
Keď odišiel, pustila som sa do prehliadky nového domova. Už včera večer som si všimla, že šopa je dosť veľká, rozkladala sa po celej šírke záhrady a zvonka som objavila viacero dverí. Čoskoro som však zistila, že v ostatných miestnostiach nie je nič zaujímavé, len staré rárohy, polorozpadnutý nábytok, záhradnícke náčinie, hadice. V poslednej miestnosti som však uvidela rebrík, ktorý viedol na povalu, a hneď som pochopila, že práve odtiaľ otec pozoruje, čo sa deje v prednom dome.
A potom som v jednom rohu objavila bicykel. Keď som ho vytiahla na svetlo, ukázalo sa, že je celý zhrdzavený, ale to mi neprekážalo, prešla som na ňom niekoľko metrov po cestičke a s uspokojením som skonštatovala, že je pojazdný. Budem sa môcť bicyklovať! Obišla som šopu a v mojom zornom uhle sa zjavil predný dom. Vyzeral celkom opustene, akoby v ňom ani nikto nebýval. Napadlo mi, že otec sa možno mýli, ale potom som si spomenula na hlasy, na zvuky, ktoré sa odtiaľ v noci ozývali. Obyvatelia domu možno cez deň spia.  
Nahla som sa cez okraj studne a hodila som dnu kamienok. Chcela som zistiť, aká je hlboká, ale nezačula som žiadne čľupnutie. Keď som si prezrela šopu, vytiahla som z kúta metlu a pokúsila sa pozametať. Až vtedy som si všimla, že podlaha je z udupanej hliny. Na obed som si zobrala krajec chleba, natrela som ho syrom a z hriadky som odtrhla dve paradajky, ktoré som umyla záhradnou hadicou. Zrazu som si uvedomila, že som sa zabudla otca spýtať, kedy príde.
Poobede som sa rozhodla, že si prezriem záhradu. Chodila som medzi hriadkami a predo mnou utekal vyplašený hmyz, ktorý som ľahostajne pučila podrážkami, okolo mňa občas preletela vážka a ja som si spomenula na mamu, lebo ona vždy kričí, keď zbadá vážku. Ako som sa prechádzala, všimla som si, že za plotom u susedov je čerešňa, tesne pri našej záhrade, niektoré konáre takmer prevísali až k nám. Ale len takmer. Pretiahla som ruky pletivom a začala som oberať, ovocie som si hneď strkala do úst. Občas som vrhla pohľad k susedovmu domu, či sa náhodou niekto nepozerá oknom, ale všade bolo mŕtvo.
Vtom sa otvorili verandové dvere a z domu vyšla susedka. Vybrala sa po cestičke smerom ku mne. Bola to dosť zanedbaná staršia žena, na hlave mala uviazanú šatku a bola navlečená do niečoho, čo pripomínalo vrecovinu. Od strachu som stŕpla, myslela som si, že mi ide vynadať za to, že jej kradnem ovocie. Ale ona vyzerala celkom pokojne. Len mi kývla a zabočila k černicovému kríku. Musela som vyzerať dosť komicky, s oboma rukami prestrčenými cez pletivo – ani za nič som ich odtiaľ nevedela dostať – a iste aj s ústami červenými od čerešní, ale susedka mi nevenovala pozornosť. Čupla si ku kríku, stiahla si nohavičky a začala čurať. Vytreštila som oči, rýchlo som stiahla ruky k telu, pričom som si predlaktia rozodrala do krvi, a odvrátila som sa. Susedku to asi pobavilo, lebo mi zakričala, veď sa toľko neondej, pokazil sa mi splachovač, tak čo mám robiť? Nevedela som, čo odpovedať, cítila som sa trápne, a tak som sa rozbehla späť do šopy.
Vyliezla som na povalu, čupla som si do slamy a zahľadela som sa cez strešné okienko na predný dom. Ešte stále sa v ňom nič nehýbalo. Na zemi som zbadala ďalekohľad, zdvihla som ho a namierila na verandu. Zistila som, že veranda je celkom prázdna, obité biele steny, sklené tabule na niekoľkých miestach puknuté, dvere do kuchyne vytrhnuté z pántov. Za denného svetla vyzeral predný dom opustený a schátraný. Potom som namierila ďalekohľad na susedkinu záhradu a videla som, že polieva záhony, vlasy ešte stále v šatke, aj keď niekoľko prameňov sa už uvoľnilo. Ďalej som si prezerala okolie, až som narazila na niečo, čo mi vyrazilo dych. Odhodila som ďalekohľad do slamy, rýchlo som zbehla po rebríku, okolo šopy a hriadok s paradajkami, okolo orechov a ovocných stromov a zastavila som sa až tesne pred domom. 
Bol tam. Ležal v tráve, skrytý za hustým šípkovým krom, v ruke fotoaparát. Keď som k nemu dobehla, nahnevane mi pokynul rukou, aby som si čupla, a pritom syčal, k zemi, k zemi. Ľahla som si k nemu a spýtala som sa ho, pre istotu tiež šeptom, čo tu robíš, apuka? myslela som, že si niekam odišiel, už si tu dlho? Otec ma však nepočúval, nastavoval niečo na fotoaparáte, potom zamieril a začal fotiť, pričom si nezrozumiteľne mrmlal popod nos. Až po chvíli som zachytila niektoré slová, útržky viet. ... svine... myslíte, že ste mi prešli cez rozum, čo?... prepočítali.... tak ľahko nedostanete... uvidí, kto z koho... Apuka, o čom to hovoríš? Netrpezlivo sa na mňa pozrel, ukázal smerom k verande a zašepkal, však sa presvedč sama, no... však to vidíš, myslia si, že o nich neviem, ale mne pritom neunikne ani jeden ich pohyb, počuješ? ani jeden.
Vyzerala som spoza kríka, žmúrila do slnka, zacláňala si oči, robila som všetko, čo bolo v mojich silách, aby som ich uvidela, išla som si oči vyočiť, ale napriek tomu by som mohla odprisahať, že v prednom dome nikto nie je, len staré kuchynské dvere opreté o stenu, ošarpané steny a puknuté verandové sklá, cez ktoré sa do domu prebíjal popínavý vinič. Napriek tomu, že som nikoho nevidela, vnútorný hlas mi nariadil, aby som to otcovi neprezradila, aby som mu za žiadnu cenu neprotirečila, a tak som len kývala hlavou a šepkala, aha... no... áno...
V duchu som si hovorila, že vlastne o nič nejde, otec sa asi len tak hrá, hrá sa na vojnu s neviditeľnými nepriateľmi, ako sme sa aj my s bratrancom hrávali s umelohmotnými Indiánmi, keď sme boli na prázdninách v Malej Čause. Jeden z nás poskrýval Indiánov v izbe a druhý sa pokúšal preraziť na nepriateľské územie so svojimi Indiánmi, no len čo prekročil prah dverí, spustila sa paľba a kým si stihol uvedomiť, čo sa deje, Indiáni umierali jeden po druhom a nikdy sa nedozvedeli, odkiaľ vlastne prišla smrteľná rana. 
Zatiaľ čo som rozmýšľala nad indiánskymi vojnami, ktoré mi pripomenulo otcovo správanie, apuka vkladal do fotoaparátu nový film a prv než sa opäť pustil do fotenia, stihla som sa ho spýtať, nemohla by som sa ísť kúpať na jazerá? Išla by som na bicykli a do hodiny by som sa vrátila, sľubujem. Otec len roztržito prikývol, povedal, aby som radšej vyšla zadnou bránkou, a viac sa mi nevenoval, opäť si niečo mrmlal popod nos a fotil. Čo najnenápadnejšie som sa odkradla k šope, vytiahla som bicykel a vybrala sa po chodníčku k zadnej bránke.  
Cestou som takmer zrazila jednu babku s vozíčkom naloženým sadenicami, a keď som sa jej začala ospravedlňovať, vo vzduchu zamávala žilnatou päsťou a po maďarsky sa na mňa rozkričala. Radšej som rýchlo nasadla na bicykel a uháňala preč. K severnému vchodu do Slnečných jazier to bolo od nás naozaj len kúsoček, vrátnik ma bez platenia pustil do areálu, s bicyklom som iste pôsobila ako miestna, ako Senčanka. Už v šope som sa prezliekla do žltých plaviek, a tak som si na brehu jazera len vyzliekla šortky a tričko, zmerala som teplotu vody palcom na nohe a potom som sa rozbehla a skočila hlavičku.
Voda bola zelená a špinavá, pri brehu do seba narážali odpadky, plastové fľaše, škatuľky od cigariet, ale ja som sa čoskoro dostala do stredu jazera, chcela som doplávať až na ostrov. Z času na čas sa mi noha zamotala do vodných rastlín, ktoré rástli do značnej výšky, niekde dokonca trčali z vody. Zakaždým, keď som zacítila ten slizký dotyk na lýtkach, otriasla som sa hnusom, ale väčšinou som sa im vyhla. Keď som pred sebou zbadala vo vode tmavší tieň, snažila som sa to miesto oboplávať. 
Vyliezla som po štyroch na ostrov zarastený kríkmi a stromami, chcela som si na chvíľu odpočinúť. Nohy som si máčala v sivozelenej vode jazera, rukami som sa opierala o kamenistý breh a cítila som, ako sa mi kamienky zarezávajú do kože. Vyvrátila som hlavu do slnka, ktoré sa už preklenulo do druhej polovice dňa, potom som chvíľu pozorovala nafukovačku, ktorá plávala okolo ostrova, a keď už som sa chystala opäť vstať a vliezť do vody, začula som za sebou nejaký šuchot. 
Skôr než som sa stihla otočiť, niekto ma chytil za krk, vlhká široká dlaň na mojej koži. Prestrašene som vyskočila na nohy a zbadala som muža v stredných rokoch, ktorý sa na mňa usmieval. Musel prísť z druhej strany ostrova. Načahoval ku mne ruky, no tak, maličká, neboj sa ma, veď ja ti neublížim. 
Ja sa vás nebojím! vzdorovito som mu odvetila, ale už musím ísť, lebo... lebo.. sľúbila som otcovi, že sa do hodiny vrátim domov. Muž chápavo pokýval hlavou, otec sa o teba bojí, to mi nemusíš ani hovoriť. Na jeho mieste by som takú rozkošnú mladú slečnu ani nepúšťal z domu. Zamkol by som ťa v izbe a držal by som ťa tam o chlebe a o vode. Po týchto slovách sa mu začalo triasť brucho, akoby zadržiaval výbuch smiechu. Ale ty by si sa asi nedala zavrieť do izby, však, maličká? Ty vieš iste rýchlo utekať. Iste by si mi utiekla. No tak, ukáž ujovi, ako vieš utekať, ukáž mi, ako prepletáš nožičkami. Rozpažil ruky a začal ma hnať do vody ako kŕdeľ husí. 
Zamrmlala som, tak ja teda idem a hodila som sa do jazera. Ako som plávala späť na breh, hovorila som si, že Senec je čudné miesto. Spomenula som si na mužove slová, otec sa o teba bojí. Ale ja som si bola istá, že otec sa o mňa vôbec nebojí. Ledva zdvihol hlavu z trávy, keď som mu povedala, že sa idem kúpať. Len mi kývol rukou, akoby odháňal otravnú mäsiarku. Otec sa bojí toho, čo je v prednom dome. Ale, hneď som sa opravila, v prednom dome predsa nič nie je. Tak potom... prečo som mu to hneď nepovedala? Prečo som sa tvárila, akoby tam naozaj niekto bol? Bojím sa snáď vlastného otca? Nie, túto myšlienku som hneď zavrhla. Pravdupovediac som si nebola istá, či v dome naozaj nikto nie je. Veď v noci som počula nejaké hlasy, nejaké zvuky. Možno k nám doliehali zo susedných domov, ale ako to zistiť? 
Kým som vyliezla z jazera, stihla som vymyslieť, čo podniknem. Zaumienila som si, že predný dom hneď po návrate preskúmam a presvedčím sa na vlastné oči, ako to s ním je, či tam niekto býva, alebo sa otec trasie pred prízrakmi. A ak v prednom dome nikoho nenájdem, zavediem tam otca, budem ho pevne držať za ruku, aby sa nebál, aby sám videl, že je zbytočné báť sa, že nám nič nehrozí. A potom sa budeme môcť presťahovať z tej príšernej polorozpadnutej šopy do domu!
Odomkla som bránku a vošla do predzáhradky. Opatrne som sa poobzerala, ale otca som nikde nevidela. Skontrolovala som miesto za šípkovým krom, ale nikto tam nebol, po otcovi ostala len uležaná tráva. Oprela som bicykel o múr a vybrala som sa k domu. Zovrela som kľučku od verandových dverí a stlačila som ju. Bolo odomknuté, a tak som vošla. Zastala som na prahu, haló? je tu niekto? haló? ozvite sa! V dome bolo ticho, len z kuchyne ku mne doliehalo kvapkanie vody, niekto asi zabudol poriadne utiahnuť kohútik. Ja som však nezamierila do kuchyne, ale doprava, cez predsieň do prvej miestnosti. Niekto odstránil všetok nábytok, na stenách ostali len obrysy po skriniach a stolíkoch, neklamný dôkaz, že izba bola kedysi obývaná. Chvíľu som sa nerozhodne obzerala, potom som prešla cez miestnosť a otvorila som dvere do zadnej izby. Najprv som nič nevidela, na oknách viseli ťažké závesy, a tak som chvíľu len tak postávala na prahu, čakala som, kým si oči privyknú na prítmie. Z tejto miestnosti tiež niekto odpratal nábytok, ostala tu len posteľ, masívna dubová posteľ, nad ktorou vždy visela Panna Mária s dieťaťom v náručí. Ale obraz tu už nebol.
Zrazu som začula, ako sa otvorili verandové dvere. Hneď som vedela, že je to otec, tak som zakričala, apuka, to som ja, som v zadnej miestnosti, nikto tu nie je, nemusíš sa báť! Chvíľu som čakala, ale otec sa neozval. Začula som šuchot krokov a vtom sa objavil vo dverách prvej miestnosti. V ruke zvieral sekeru. Ustúpila som dozadu, narazila som do postele, ale pevným hlasom som zopakovala, apuka, môžeš tú sekeru odložiť, nikto tu nie je. Otec akoby zaváhal, ale sekeru neodložil a naďalej postával na prahu prvej miestnosti. V tej chvíli som stratila rovnováhu a spadla som na posteľ. V momente som zacítila niečo vlhké, sadla som si do nejakej mláky. Dotkla som sa toho rukou, bolo to nepríjemne lepkavé. Apuka, niečo som našla, ale neviem, čo to je, zakričala som. Bolo by treba odhrnúť závesy!
Po týchto slovách sa otec konečne pohol mojím smerom.