Stanislav Rakús,  Telegram

KK Bagala (2009)

 

 

 

Súbor próz Stanislava Rakúsa Telegram, časovo zacielený na druhú polovicu 20. storočia, má humoristický, groteskný i tragikomický charakter. Dôležitú úlohu v nich zohrávajú parodizujúce literárne motívy a dobové totalitné mechanizmy, ktoré v prozaickom stvárnení nenadobúdajú transparentnú podobu, pritom však zasahujú – raz otvorenejšie, inokedy len skryto a nenápadne – rozličné sféry zdeformovaného, no napriek tomu ľudsky nasýteného a zaujímavého životného štýlu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Básnici

 

Výťah zastal na siedmom poschodí vežiaka, Ján Dobrovodský vystúpi, a kým nenatrafí na vypínač, ocitne
sa v hustom šere, takmer v tme neskorého piatkového večera. Vracia sa domov podgurážený a urazený, v sta-
ve priam predurčenom na energické rozhodnutia. Odomkne byt, vyzuje sa, zhodí zo seba kabát a ľahne si v šatách do postele. Znova a znova si pripomína, ako ho dnes ponížil riaditeľ školy Jozef Pozdech, päťdesiatšesťročný neúspešný básnik. Zasiahnutý abstinenčným syndrómom alebo náhlym spoznaním vlastnej prehry tvrdo naňho zaútočil. Z ničoho nič mu začal vyčítať nízku úroveň profesionality, ba aj duchovnú prázdnotu, vyvolanú vraj ľahostajnosťou a katastrofálnym nezáujmom o vyššie veci.
Tak sa dnes k nemu zachoval Jozef Pozdech, ten istý Jozef Pozdech, ktorý ho ťahal po krčmách a noč-
ných baroch len preto, aby jeho poézia mala aspoň jedného naozajstného, živého a viditeľného adresáta.
Dobrovodský sa nemohol na Pozdechove básne sústrediť, čosi z nich zachytil, čosi mu sem-tam pre-
niklo do ucha, no tým sa to aj skončilo, ďalej sa nikdy nedostal. Hoci slovenčinár, nemal vzťah k poézii,
z vnútornej potreby neprečítal v živote ani jedinú báseň a pri posedeniach s Pozdechom sa len utvrdzoval v presvedčení, že aj poézia sa môže správať k človeku bez zábran a agresívne. Neznesiteľný čas recitácie a náročné, ťažké chvíle po básni, keď naňho Pozdech upieral skúmavý, prepitý zrak, vedel Dobrovodskému trocha uľahčiť len alkohol. On mu zároveň pomáhal vyjadriť tvárou a gestami takú mieru súhlasu a ocenenia, ktorá ho oslobodzovala od povinnosti hodnotiť nevypočuté básne aj ústne.
Veľa si vytrpel pre Pozdechovu poéziu. Riaditeľ sa ho zmocnil hneď po nástupe na večernú školu, ako
začínajúci slovenčinár a človek bez rodinných záväzkov bol ideálnym adresátom Pozdechových tvorivých
vzopätí.
Raz v noci ho riaditeľ kvôli básni, ktorú sa ešte nestihol naučiť naspamäť, stiahol až do svojej vily. Zrej-
me nerátal, že manželka bude hore. Krátko nato, ako zažal svetlo v obývačke, sa zjavila vo dverách, trocha
sa rozhľadela, a keď zbadala Dobrovodského, ktorý tu pred časom brigádoval v pivnici, vľúdne povedala:
– Prepáčte, pán profesor! Ospravedlňujem sa, že mám na sebe takéto ťažké, chlapské ponožky, ale zle
mi prúdi krv. Náramne ma oziabu nohy. A ty, môj milý, mlč, – napomenula svojho muža. – Nič nevysvet-
ľuj, neprikrášľuj! O to ťa dôrazne žiadam. Jednoducho mlč! Tak je to, pán profesor! Spravím vám kávu. A čo
by ste povedali na tlačenku? K tomu biely chlieb, samozrejme! Ocot. Nezdráhajte sa, nehovorte nie! Ocot
a cibuľa. Isteže! Bez cibule si tlačenku nemožno ani predstaviť. Už sa aj do toho dám, – vykročila, no naraz
zastala a pootočiac sa k Pozdechovi, povedala: – A ty, milý môj, dostaneš hovno. Pre teba nemám ani tla-
čenky, ani octu, ani cibule. Nič. Len si prepíjaj život! Čo ste to za ľudia? Nehanbíte sa? Sedieť si tu v takejto zúfalej nočnej hodine a prijímať kávu, tlačenku, ocot, cibuľu! A mäkký chlieb, samozrejme! Nemáte v sebe
ani troška citu? Ani troška hanby a cti?
V tú noc spal Pozdech v Dobrovodského byte. Z vily sa pobrali bez kávy, tlačenky, octu a cibule, ba i bez
básne na južné sídlisko.
V neporiadku, ktorý vládol v Dobrovodského garsónke, si nebolo ani kam sadnúť. Riaditeľ obsadil
posteľ, jediné miesto na spanie, a postele sa už do rána nepustil. Dobrovodský odložil zo stoličky šaty,
tepláky i spodnú bielizeň a v sediacej polohe sa pokúšal driemať. Nedarilo sa mu to. V čoraz silnejšej úna-
ve sa zavinul do plachty a asi hodinu spal na zemi.
Keď ho prebudila zima, ľahol si k riaditeľovi. Od tých čias nocoval Pozdech u Dobrovodského osem ráz. Zaspával ľahko a dôsledne; bez výkyvov, rytmicky prechádzal zo sveta poézie do stavu sna, a keď šiel vždy okolo štvrtej močiť, vstával bez vzdychov, zívania, kašľa alebo tichej lamentácie. Vykonal si svoju potrebu a rešpektujúc fakt, že už nie je v posteli sám, ale má v nej spoločníka, pokúsil sa kolegiálne obsadiť iba pravú polovicu tohto dôležitého
priestoru. Po niekoľkých sekundách však už upadol do tvrdého spánku a v ňom si jeho mohutné, rozpínavé telo, nekontrolované skromnejším duchovnom, vydobylo postupne takú plochu, pri ktorej zostalo pre útlejšieho, štíhleho Dobrovodského v posteli len akési nepatrné, uzučké existenčné minimum.
Pozdechovo spiace telo milovalo mäkkosť a polohu na chrbte, prudko, na jeden raz sa prevrátilo a potom sa po troche sťahovalo z okraja do stredu. Svoju expanzívnu pôsobnosť skončilo iba vtedy, keď už Dobrovodský cítil na ramene a stehennej kosti, ako k nemu cez matrac preniká intenzívny tlak železného rámu postele. Raz v takej situácii aj vstal a odtlačil riaditeľa na okraj, no netrvalo dlho a Pozdechovo výbojné telo ho opäť vytislo do pásma železného rámu. Uvažoval i o tom, či by nemal riaditeľa nejako šikovne zložiť na zem, prikryť ho a ráno interpretovať zvláštnosť jeho polohy ako dôsledok šťastného pádu z postele. K tomuto technicky náročnému riešeniu sa však nikdy neodhodlal. Na tvrdý rám si ako-tak zvykol, ale na rozdiel od riaditeľa, ktorý sa ráno prebúdzal svieži,
oddýchnutý a vyspatý, pripravený plniť si všetky úlohy, súvisiace s jeho funkciou i povolaním a popritom
sa venovať ešte aj poézii, Dobrovodský bol po takýchto nociach celý deň zmalátnený, ospanlivý a nesvoj. Obával sa, že je len otázkou času, keď tu začne tráviť noci aj Pozdechova bláznivá žena.
A hoci sa mu teraz zdá, že táto pochmúrna perspektíva padla, veď riaditeľ už dva týždne nepije a za ten čas nespal ani raz v jeho posteli, cíti sa zle a bezútešne. Nevie sa zbaviť Pozdechovej nečakanej kritiky. Chvíľami mu protirečí, chvíľami s ním proti svojej vôli zahanbene súhlasí. Na skľučujúci pocit bezobsažnosti svojho života sa znezrady, prekvapený ráznosťou vlastného predsavzatia, rozhodne reagovať činom. Začne písať, tvoriť! To bude odpoveď na obvinenie z prázdnoty. Tam, kde riaditeľ nemôže preraziť, nastúpi on. Nie poéziou, ale čímsi iným. Napríklad rozprávkami! Už si kedysi niečo aj načrtol, v pamäti mu z toho zostala len postava vodníka Lehotského doktora práv. Bolo to ešte na fakulte, nemal vtedy dosť trpezlivosti to dokončiť. Teraz by sa k osudom vodníka Lehotského mohol vrátiť. Ak by v tomto byte bolo kde písať! Stôl je vrchovato zaprataný špinavým riadom, haraburdami, zvyškami jedál. Všetkým, čo sa už nezmestilo na kuchynský pult. Dobrovodský vstal a zamieril ku kredencu. Dal si koňak. Keď chce písať, musí si na to vytvoriť podmienky. Uprace stôl, odstráni z neho mastnotu a potom skúsi, čo by sa dalo vyťažiť z Lehotského.
Už robí poriadok, umýva riad, vyhadzuje odpadky. Šupy zo salámy ho priviedli na myšlienku, že by mohol písať o jedlách. Oškvarky sú veselej povahy, večne si nôtia nejakú ľahkú, bezstarostnú melódiu. Aj slanina je taká, tučná a dobrosrdečná. Nič si nerobí z toho, že sa jej hocičo vyšmykne z rúk. Šunka je aristokratka. Jemná a urážlivá. Ľahko od jedu zozelenie. Pri lekvári sa zasekol. Azda aj preto, že odbočil k riaditeľovi. Márne sa potom vracal od riaditeľa k lekváru. Opäť si musel vypiť. Keby rozprávku o šunke, oškvarkoch a slanine ukázal Pozdechovi, istotne by pokladal jej náplň za malichernú a nízku. Nebude sa venovať rozprávkam! Na dospelého čitateľa sa zacieli!
Zvyšný riad už neumyje, to, čo je čisté, poodkladá do kredenca a na pult umiestni špinavé kusy. Aj tak bude mať so stolom ešte dosť roboty.
K dospelému čitateľovi hľadá cestu cez pohreby. Na prvom z nich sa nič nestalo a pri druhom sa musí až zasmiať, keď si po toľkých rokoch pripomenie, ako sa opitý elektrikár František Martišovič, človek, ktorý už mal za sebou šesťdesiatku, predral k otvorenému hrobu a začal rečniť.
– A pamatáš, Jožo, – oslovil zrazu mŕtveho, – jak si mi opravil eletriku? Mne eletrikárovi? A já som ci za to porúbal drevo. Aj klúč si mal od mójho domu. Chodakedy si ke mne prišól beze mna a lahol si si na kanapu, ket som bol v šenku alebo dze.
Od Martišoviča sa potom dostal k utopenej Zlatici Dundošovej a od nej k Orgoňovi.
Keď sa upratovanie stola schyľovalo ku koncu a Dobrovodskému sa zdalo, že už prešiel všetkými smutnými a zvláštnymi udalosťami, ktoré zažil vo svojom živote, spomenul si, že aj tento blok už navštívila smrť. Pred dvoma mesiacmi tu zomrelo štvorročné dieťa. Úmrtné oznámenie viselo na prízemí hneď veľa správy o dvojtýždňovom prerušení dodávky teplej vody. Kým sa Dobrovodský dostal výťahom na siedme poschodie, prenikavá údernosť oznámenia o predčasnej smrti chlapca v jeho vedomí ustúpila, prevahu nadobudla správa o vode, fakt, že sa celé dva týždne nebude môcť sprchovať.
Teraz sa však chlapcova smrť k nemu vracia, vracia sa tiché umieranie, rozlúčka, posledný pohľad, vydýchnutie. Tým všetkým sa v týchto chvíľach zaoberá. Štylizuje, v pamäti zaznamenáva chod svojich predstáv a s istotou, že práve toto sú veci, ktoré na Pozdecha zaúčinkujú, začne na čerstvo vyčistenom stole prenášať to, čo si pripravil v hlave, na papier. Tam však všetky tie predstavy, rozhodnutia, štylizácie, ktoré ho pri upratovaní stola povznášali a dávali mu pocit zadosťučinenia a víťazstva, pôsobia neznesiteľne. V náhlej kríze sa prihlási hlad. Zvyšky oškvarkov
vyhodil, slaninu dal do chladničky, je tam aj kúsok tlačenky. Na pulte ocot. Nebude sa s tým babrať, špiniť znova stôl! Preškrtne to, čo napísal a sklamaný, ponížený skúsi písať znova, ale z celkom inej strany.
Zbaví sa diktátu konkrétnych udalostí a bez ťarchy súvislostí sa pustí do voľnej tvorby, smerom k neurčitosti, k nezaťaženým dojmom a pocitom. Vyzerá to tak, akoby písal básne. Nech, veď v tom, čo zostáva na papieri, nie je nič zahanbujúce a úbohé. Zabudne na oškvarky, slaninu, tlačenku, hlad.
Píše asi hodinu a potom s úmyslom oddýchnuť si v krátkom spánku a zároveň čosi vyťažiť z prípadného sna, oprie si hlavu o stôl a ľahko, bez problémov zaspí.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Básnici   Výťah zastal na siedmom poschodí vežiaka, Ján Dobrovodský vystúpi, a kým nenatrafí na vypínač, ocitne sa v hustom šere, takmer v tme neskorého piatkového večera. Vracia sa domov podgurážený a urazený, v sta- ve priam predurčenom na energické rozhodnutia. Odomkne byt, vyzuje sa, zhodí zo seba kabát a ľahne si v šatách do postele. Znova a znova si pripomína, ako ho dnes ponížil riaditeľ školy Jozef Pozdech, päťdesiatšesťročný neúspešný básnik. Zasiahnutý abstinenčným syndrómom alebo náhlym spoznaním vlastnej prehry tvrdo naňho zaútočil. Z ničoho nič mu začal vyčítať nízku úroveň profesionality, ba aj duchovnú prázdnotu, vyvolanú vraj ľahostajnosťou a katastrofálnym nezáujmom o vyššie veci. Tak sa dnes k nemu zachoval Jozef Pozdech, ten istý Jozef Pozdech, ktorý ho ťahal po krčmách a noč- ných baroch len preto, aby jeho poézia mala aspoň jedného naozajstného, živého a viditeľného adresáta. Dobrovodský sa nemohol na Pozdechove básne sústrediť, čosi z nich zachytil, čosi mu sem-tam pre- niklo do ucha, no tým sa to aj skončilo, ďalej sa nikdy nedostal. Hoci slovenčinár, nemal vzťah k poézii, z vnútornej potreby neprečítal v živote ani jedinú báseň a pri posedeniach s Pozdechom sa len utvrdzoval v presvedčení, že aj poézia sa môže správať k človeku bez zábran a agresívne. Neznesiteľný čas recitácie a náročné, ťažké chvíle po básni, keď naňho Pozdech upieral skúmavý, prepitý zrak, vedel Dobrovodskému trocha uľahčiť len alkohol. On mu zároveň pomáhal vyjadriť tvárou a gestami takú mieru súhlasu a ocenenia, ktorá ho oslobodzovala od povinnosti hodnotiť nevypočuté básne aj ústne. Veľa si vytrpel pre Pozdechovu poéziu. Riaditeľ sa ho zmocnil hneď po nástupe na večernú školu, ako začínajúci slovenčinár a človek bez rodinných záväzkov bol ideálnym adresátom Pozdechových tvorivých vzopätí. Raz v noci ho riaditeľ kvôli básni, ktorú sa ešte nestihol naučiť naspamäť, stiahol až do svojej vily. Zrej- me nerátal, že manželka bude hore. Krátko nato, ako zažal svetlo v obývačke, sa zjavila vo dverách, trocha sa rozhľadela, a keď zbadala Dobrovodského, ktorý tu pred časom brigádoval v pivnici, vľúdne povedala: – Prepáčte, pán profesor! Ospravedlňujem sa, že mám na sebe takéto ťažké, chlapské ponožky, ale zle mi prúdi krv. Náramne ma oziabu nohy. A ty, môj milý, mlč, – napomenula svojho muža. – Nič nevysvet- ľuj, neprikrášľuj! O to ťa dôrazne žiadam. Jednoducho mlč! Tak je to, pán profesor! Spravím vám kávu. A čo by ste povedali na tlačenku? K tomu biely chlieb, samozrejme! Ocot. Nezdráhajte sa, nehovorte nie! Ocot a cibuľa. Isteže! Bez cibule si tlačenku nemožno ani predstaviť. Už sa aj do toho dám, – vykročila, no naraz zastala a pootočiac sa k Pozdechovi, povedala: – A ty, milý môj, dostaneš hovno. Pre teba nemám ani tla- čenky, ani octu, ani cibule. Nič. Len si prepíjaj život! Čo ste to za ľudia? Nehanbíte sa? Sedieť si tu v takejto zúfalej nočnej hodine a prijímať kávu, tlačenku, ocot, cibuľu! A mäkký chlieb, samozrejme! Nemáte v sebe ani troška citu? Ani troška hanby a cti? V tú noc spal Pozdech v Dobrovodského byte. Z vily sa pobrali bez kávy, tlačenky, octu a cibule, ba i bez básne na južné sídlisko. V neporiadku, ktorý vládol v Dobrovodského garsónke, si nebolo ani kam sadnúť. Riaditeľ obsadil posteľ, jediné miesto na spanie, a postele sa už do rána nepustil. Dobrovodský odložil zo stoličky šaty, tepláky i spodnú bielizeň a v sediacej polohe sa pokúšal driemať. Nedarilo sa mu to. V čoraz silnejšej úna- ve sa zavinul do plachty a asi hodinu spal na zemi. Keď ho prebudila zima, ľahol si k riaditeľovi. Od tých čias nocoval Pozdech u Dobrovodského osem ráz. Zaspával ľahko a dôsledne; bez výkyvov, rytmicky prechádzal zo sveta poézie do stavu sna, a keď šiel vždy okolo štvrtej močiť, vstával bez vzdychov, zívania, kašľa alebo tichej lamentácie. Vykonal si svoju potrebu a rešpektujúc fakt, že už nie je v posteli sám, ale má v nej spoločníka, pokúsil sa kolegiálne obsadiť iba pravú polovicu tohto dôležitého priestoru. Po niekoľkých sekundách však už upadol do tvrdého spánku a v ňom si jeho mohutné, rozpínavé telo, nekontrolované skromnejším duchovnom, vydobylo postupne takú plochu, pri ktorej zostalo pre útlejšieho, štíhleho Dobrovodského v posteli len akési nepatrné, uzučké existenčné minimum. Pozdechovo spiace telo milovalo mäkkosť a polohu na chrbte, prudko, na jeden raz sa prevrátilo a potom sa po troche sťahovalo z okraja do stredu. Svoju expanzívnu pôsobnosť skončilo iba vtedy, keď už Dobrovodský cítil na ramene a stehennej kosti, ako k nemu cez matrac preniká intenzívny tlak železného rámu postele. Raz v takej situácii aj vstal a odtlačil riaditeľa na okraj, no netrvalo dlho a Pozdechovo výbojné telo ho opäť vytislo do pásma železného rámu. Uvažoval i o tom, či by nemal riaditeľa nejako šikovne zložiť na zem, prikryť ho a ráno interpretovať zvláštnosť jeho polohy ako dôsledok šťastného pádu z postele. K tomuto technicky náročnému riešeniu sa však nikdy neodhodlal. Na tvrdý rám si ako-tak zvykol, ale na rozdiel od riaditeľa, ktorý sa ráno prebúdzal svieži, oddýchnutý a vyspatý, pripravený plniť si všetky úlohy, súvisiace s jeho funkciou i povolaním a popritom sa venovať ešte aj poézii, Dobrovodský bol po takýchto nociach celý deň zmalátnený, ospanlivý a nesvoj. Obával sa, že je len otázkou času, keď tu začne tráviť noci aj Pozdechova bláznivá žena. A hoci sa mu teraz zdá, že táto pochmúrna perspektíva padla, veď riaditeľ už dva týždne nepije a za ten čas nespal ani raz v jeho posteli, cíti sa zle a bezútešne. Nevie sa zbaviť Pozdechovej nečakanej kritiky. Chvíľami mu protirečí, chvíľami s ním proti svojej vôli zahanbene súhlasí. Na skľučujúci pocit bezobsažnosti svojho života sa znezrady, prekvapený ráznosťou vlastného predsavzatia, rozhodne reagovať činom. Začne písať, tvoriť! To bude odpoveď na obvinenie z prázdnoty. Tam, kde riaditeľ nemôže preraziť, nastúpi on. Nie poéziou, ale čímsi iným. Napríklad rozprávkami! Už si kedysi niečo aj načrtol, v pamäti mu z toho zostala len postava vodníka Lehotského doktora práv. Bolo to ešte na fakulte, nemal vtedy dosť trpezlivosti to dokončiť. Teraz by sa k osudom vodníka Lehotského mohol vrátiť. Ak by v tomto byte bolo kde písať! Stôl je vrchovato zaprataný špinavým riadom, haraburdami, zvyškami jedál. Všetkým, čo sa už nezmestilo na kuchynský pult. Dobrovodský vstal a zamieril ku kredencu. Dal si koňak. Keď chce písať, musí si na to vytvoriť podmienky. Uprace stôl, odstráni z neho mastnotu a potom skúsi, čo by sa dalo vyťažiť z Lehotského. Už robí poriadok, umýva riad, vyhadzuje odpadky. Šupy zo salámy ho priviedli na myšlienku, že by mohol písať o jedlách. Oškvarky sú veselej povahy, večne si nôtia nejakú ľahkú, bezstarostnú melódiu. Aj slanina je taká, tučná a dobrosrdečná. Nič si nerobí z toho, že sa jej hocičo vyšmykne z rúk. Šunka je aristokratka. Jemná a urážlivá. Ľahko od jedu zozelenie. Pri lekvári sa zasekol. Azda aj preto, že odbočil k riaditeľovi. Márne sa potom vracal od riaditeľa k lekváru. Opäť si musel vypiť. Keby rozprávku o šunke, oškvarkoch a slanine ukázal Pozdechovi, istotne by pokladal jej náplň za malichernú a nízku. Nebude sa venovať rozprávkam! Na dospelého čitateľa sa zacieli! Zvyšný riad už neumyje, to, čo je čisté, poodkladá do kredenca a na pult umiestni špinavé kusy. Aj tak bude mať so stolom ešte dosť roboty. K dospelému čitateľovi hľadá cestu cez pohreby. Na prvom z nich sa nič nestalo a pri druhom sa musí až zasmiať, keď si po toľkých rokoch pripomenie, ako sa opitý elektrikár František Martišovič, človek, ktorý už mal za sebou šesťdesiatku, predral k otvorenému hrobu a začal rečniť. – A pamatáš, Jožo, – oslovil zrazu mŕtveho, – jak si mi opravil eletriku? Mne eletrikárovi? A já som ci za to porúbal drevo. Aj klúč si mal od mójho domu. Chodakedy si ke mne prišól beze mna a lahol si si na kanapu, ket som bol v šenku alebo dze. Od Martišoviča sa potom dostal k utopenej Zlatici Dundošovej a od nej k Orgoňovi. Keď sa upratovanie stola schyľovalo ku koncu a Dobrovodskému sa zdalo, že už prešiel všetkými smutnými a zvláštnymi udalosťami, ktoré zažil vo svojom živote, spomenul si, že aj tento blok už navštívila smrť. Pred dvoma mesiacmi tu zomrelo štvorročné dieťa. Úmrtné oznámenie viselo na prízemí hneď veľa správy o dvojtýždňovom prerušení dodávky teplej vody. Kým sa Dobrovodský dostal výťahom na siedme poschodie, prenikavá údernosť oznámenia o predčasnej smrti chlapca v jeho vedomí ustúpila, prevahu nadobudla správa o vode, fakt, že sa celé dva týždne nebude môcť sprchovať. Teraz sa však chlapcova smrť k nemu vracia, vracia sa tiché umieranie, rozlúčka, posledný pohľad, vydýchnutie. Tým všetkým sa v týchto chvíľach zaoberá. Štylizuje, v pamäti zaznamenáva chod svojich predstáv a s istotou, že práve toto sú veci, ktoré na Pozdecha zaúčinkujú, začne na čerstvo vyčistenom stole prenášať to, čo si pripravil v hlave, na papier. Tam však všetky tie predstavy, rozhodnutia, štylizácie, ktoré ho pri upratovaní stola povznášali a dávali mu pocit zadosťučinenia a víťazstva, pôsobia neznesiteľne. V náhlej kríze sa prihlási hlad. Zvyšky oškvarkov vyhodil, slaninu dal do chladničky, je tam aj kúsok tlačenky. Na pulte ocot. Nebude sa s tým babrať, špiniť znova stôl! Preškrtne to, čo napísal a sklamaný, ponížený skúsi písať znova, ale z celkom inej strany. Zbaví sa diktátu konkrétnych udalostí a bez ťarchy súvislostí sa pustí do voľnej tvorby, smerom k neurčitosti, k nezaťaženým dojmom a pocitom. Vyzerá to tak, akoby písal básne. Nech, veď v tom, čo zostáva na papieri, nie je nič zahanbujúce a úbohé. Zabudne na oškvarky, slaninu, tlačenku, hlad. Píše asi hodinu a potom s úmyslom oddýchnuť si v krátkom spánku a zároveň čosi vyťažiť z prípadného sna, oprie si hlavu o stôl a ľahko, bez problémov zaspí.