Víťo Staviarsky,  Záchytka

Kalligram (2009)

 

Knižku tvoria tri prózy, ktoré spája spoločné prostredie a protagonista, ošetrovateľ na záchytke. Ich východiskom boli autorove zážitky v tomto povolaní. Popri mozaikovitom rozprávaní o každodennom fungovaní záchytky v bližšie nešpecifikovanom meste na východe Slovenska a o rázovitých postavičkách, ktoré sa tu pohybujú, sa tu stretávame i s mimoriadne empatickými portrétmi postáv, ktoré tvoria emocionálny protipól k ľahostajenej rutine a pragmatickej bezcitnosti, ktorá sa stala nevyhnutnou súčasťou životnej výbavy Staviarskeho protagonistu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Moji pacienti však už boli nedočkaví, behali hore-dole, na záchod. Súrili, nech telefonujem, nech si ich už policajti odvezú. Naše pivničné prostredie ich asi ubíjalo.
Len jeden sa tu cítil dobre. Šlimak. Mladý chlap. Musel som ho vyburcovať z postele. Keď si spomenul, že mal byť v robote, rozosmial sa. Šlo o zriadenca Pohrebných služieb. Majú dnes päť obradov. Bol veľmi rád, že sa uleje. Ako dobre, že sa opil.
„Včera sme mali Cigánku, tučnú ako sud,“ zdôveril sa mi.
„Nevedeli sme ju nastrkať do truhly. A to sme jej vybrali najväčšiu, aká bola. Opreli sme sa do nej a pchali. No stále jej vyliezla noha, alebo ruka. Posadili sme sa na ňu všetci a tlačili, ako sme vládali. Dve hodiny sme sa s ňou mordovali…“
Zakiaľ som fajčil a popíjal kávu, Šlimak sa pohodlne rozvalil na lavičke.
„Cigánku sme potom odviezli do krematória,“ pokračoval.
„Lenže, truhla sa nezmestila do pece. Museli sme volať príbuzným a pochovať ju na cintoríne. Zasa problém! Ako sa tisícdvestotrojka driapala do kopca, rakva vypadla, cigánka sa vykotúľala na cestu! Už sa tam zliezali ľudia na ďalší pohreb.“
Na obed, keď sa záchytka vyprázdnila, ľahol som si na diván, prikryl sa bielym nemocničným kabátom. Tá káva mi vôbec nepomohla, naopak, uspala ma.
O dve hodiny ma zobudili policajti. Priviezli baču zo salaša. Riaditeľ ho našiel ležať medzi ovcami, opitého na mol. Hodinu som chlapa vyzliekal. Mal na sebe osem svetrov, medzi nimi bodliaky ako tmelivo. Celé telo mal obsiate ekzémom. Keď som ho vliekol do izby, lupiny sa sypali na dlážku ako sneh.
Neskôr sa bača prebral. Bol smädný, dal som mu napiť a on si sadol na lavičku s plechovým hrnčekom v ruke. Mal vraj kamaráta. Tiež baču. Sedeli raz takto v lete pred salašom, pili borovičku. Mali už v sebe celú fľašku. Tu sa zadíval na kamaráta a spozornel.
„Jano, nehýb sa! Máš kliešťa!“
Kliešť bol obrovský, riadne nacicaný, priamo na prsiach.
„Tak mi ho vyber! Chytro!“
Chytil teda kliešťa medzi prsty, ťahal, všelijako ním krútil, no kliešť sa nechcel pustiť! Polieval ho borovičkou, olejom, benzínom, no mrcha, držal sa.
„Ja mám v rukách silu dobrú!“ vystrčil bača veľké, krivé prsty. „Hovorím Janovi: posaď sa na stoličku opačne a drž sa! Začal som kliešťa ťahať, že ho vydrapím! Krv sa liala, ešte som nevidel toľko krvi z jedného kliešťa. Na druhý deň mi Jano hovorí, že to nebol kliešť, ale materské znamienko! On sprostý z pálenky, zabudol na znamienko, zľakol sa, tiež videl kliešťa ako ja.“
„Preboha!“ odtušil som. „To mohlo dopadnúť zle!“
„Aj dopadlo! Jano do roka zomrel. Farár na pohrebe hovorí, že vraj Božia vôľa! Čerta starého! Pálenka! O tri mesiace šiel farár autom. Bol nachladený, vybral vreckovku, poprosil kostolníka, nech mu podrží na chvíľu volant, kým sa vysiaka. Zrazu kýchol, kostolník sa zľakol, strhol volant, vyleteli z cesty. Všade dookola široké pole, mäkká ornica, náhodou tam bol kamenný kríž s Ježišom. Auto doň narazilo, farár sa zabil. Božia vôľa, osud, náhoda? Čo ho zabilo? Nádcha, kostolník, Ježiš či kto?“

„Co som zrobel?“ bedákal muž v kockovanej mäsiarskej košeli a zakryl si rukami tvár. „Znace jaky to bul dobry veduci? Šicko vybavel! Včera mal šescdzešat roky. Kus sme popili. Hvári mi, Palku, odrubaj mi kusek švičkovej na nedzeľu!“
Vedúci sedel na zemi v kabáte, opretý o dvere. Ruku mal zabalenú do zakrvavenej handry. Vstal som, že bližšie preskúmam, čo mu je. Keď som sa dotkol handry, starec zjajkol od
bolesti, prišli naňho mdloby.
„Skadzi? Stadzi abo stadzi? Že stadzi!“ rozhadzoval mäsiar doširoka rukami. „Ja vžal šekerú a šmyk!!!“
Zarúbal dlaňou do vzduchu. Pomaly som rozbaľoval špinavú handru. Dvaja mladí policajti stáli uprostred ošetrovne ako sochy, ani sa nepohli. Starec sa triasol, pri každom dotyku syčal od bolesti.
„Ja znal, že tam ochabi paľce???“ skríkol mäsiar naliehavo.
Rozbalil som handru. Starec mal prsty na ruke odťaté jedným hladkým rezom.
„Na chirurgiu!!! Rýchlo!“ skríkol som. Policajti priskočili a zdvihli starca na nohy.
„Mali ste volať záchranku!“
„Šak sme volali! Ale prišli tote!“ ukázal mäsiar na policajtov.
„Kde ostali prsty?“
Starec zajachtal, ukázal na vrecko. Siahol som mu do kabáta a našiel skrvavenú vreckovku. Rozbalil som ju. Boli tam. Všetky štyri.
„Splietli si číslo,“ vysvetľoval mi policajt, zakiaľ sme viedli starca do auta. „Volali nás, nuž sme ich zobrali, nebola s nimi rozumná reč.“

Muž v čiernom. Silou mocou chcel ísť na cintorín, vykopať hrob svojho otca. Urobiť tak skôr, než ho predbehnú iní. Chcel získať otcovu hlavu, má vraj cenu veľkých peňazí. Otec bol na fronte zranený, mal platinovú lebku. Hovoril už o tej hlave ľuďom z pitevne, no vyhovárali sa, že nemôžu. Komu však bude tá hlava chýbať? Zobral by si len platinu. Lebku by tam nechal.
„Pusťte ma a budete mať podiel,“ navrhol mi.
„Jasné!“ pritakal som a poriadne som ho spútal.

Na svadbe sa pohádal s bratom, buchol päsťou po stole, nechtiac rozbil pohár a porezal si ruku. Ťahali ho na ošetrenie, no on sa chytil stola, nechcel sa pustiť. Vliekli ho aj s ním. Rozzúril sa, zdvihol stôl, hodil ho do brata, ten sa však uhol, stôl preletel sklom do vestibulu. Nastal harmatanec. Chopili sa ho viacerí, no ušiel im. Naháňali ho medzi tancujúcimi, kým ho chytili, stihol si utrieť zakrvavené ruky do nevestiných šiat. Spoločnými silami ho vyviedli pred budovu. Chytil sa zábradlia. Nevedeli ním pohnúť. Opäť sa im vytrhol, vbehol do sály, zasa si poutieral skrvavené ruky do nevesty.
„Nemôžem! Ha-ha! Prasknem!“ smeje sa, po tvári mu tečú slzy, kľakne si na zem, chytá sa za brucho, na chvíľu zvážnie. A znovu vybuchne.
„Čo ste pili? Fetovali ste?“ pýtam sa.
No on sa stále iba smeje.
„Ublížil niekomu?“ pýtam sa policajtov.
„Obťažoval ľudí na ulici!“ vysvetľujú mi.
„Čo ste to vlastne brali?“ otočil som sa na mladíka.
„Muchotrávku!“ priznal. Známy mu poradil, nech ju skúsi. „Vrelo vám odporúčam muchotrávku červenú! Ha-ha!“
Prichádza doktorka, posiela ho na výplach žalúdka. Nechce ísť. Vraj je to škoda! Zjedol tej muchotrávky iba kúsok.
„Zdrogovať sa možno skazeným mäsom, korením, dokonca i múkou alebo medom,“ hovorí mi doktorka neskôr. „V päťdesiatych rokoch sa vo Francúzsku obyvatelia istého mesta zdrogovali z pečiva. Nespali, triasli sa, halucinovali. Dvaja vyskočili z okna. Neskôr sa zistilo, že v múke bol námeľ.“
„O muchotrávke som ešte nepočul.“
„Na Sibíri sa ňou ľudia ožierajú bežne!“

V noci ma zavolali na ženské oddelenie. Akási pacientka si strčila do zadku štopeľ. Bohvie, čo ju to napadlo. Možno mala hnačku. Nevedeli sme z nej dostať rozumné slovo. Trpela silnými bolesťami. Na každú otázku odpovedala „jaj“, alebo „au“, alebo „juj“. Vytiahli sme ju zo záchodu. Strašne sa pred nami hanbila. Nechápal som, prečo ma vlastne volali. Čo som jej mal vytiahnuť ten štopeľ ja? Ukázalo sa, že ju mám len sprevádzať. Keď sme ju viezli sanitkou na chirurgiu, kričala od bolesti. Šofér zrýchlil a zapol výstražný maják. O druhej v noci sme sa hnali mestom ako šialenci. V zákrutách sme padali na zem. V čakárni
na chirurgii bol len jeden úraz. Mladík. Havaroval na motorke. Mal zodratý celý bok, no trpel statočne a ticho. A keďže ženská revala, dal nám prednosť.
„Čo rodíš?“ osopil sa doktor na ženu, keď sme vošli do ambulancie. Musel som ju položiť na ležadlo a pridržať, keby sa hádzala. Doktor si navliekol gumené rukavičky, nadvihol ženskej nočnú košeľu a s vážnou tvárou jej vsunul prsty do zadku. Otočil som sa k stene, aby ma nevidel, ako sa smejem. Zákrok bol rýchly. O chvíľu bol štopeľ von. V aute žena sedela ticho. V tvári som jej čítal veľkú úľavu. Ako málo stačí človeku k šťastiu.

Mal som voľno, vracal som sa z prechádzky, bolo horúco, dostal som chuť na pivo. V krčme bol nával. Prisadol som si k známemu. „Odfoť ma!“ povedal mi, keď si všimol, že mám na pleci fotoaparát.
„Tu?“ čudoval som sa.
„No a?“
Namieril som mu objektív na tvár, stlačil spúšť, no známy zdvihol do výšky krígeľ.
„Pohol si sa! Znova!“ povedal som mu.
Od vedľajšieho stola na mňa začali pokrikovať, nech aparát schovám, lebo bude zle.
„Kašli na nich!“ povedal známy, zapálil si cigaretu a vyfúkol dym. Bol už mierne pod parou. Znovu som teda namieril. Zrazu som pocítil úder do temena! Aparát mi spadol na zem. Nový úder! Pred očami sa mi zatmelo. Známy vyskočil, že ma ochráni, strhla sa bitka. Zhŕkla sa tam kopa ľudí, jedni na mojej, druhí na strane útočníka.
„Jak može focic bez povolenia?“ kričal ten, čo ma udrel.
„Nefotil som vás, ale jeho,“ bránil som sa a ukázal na známeho.
„Ic hét!“ radili mi dvaja Cigáni a vytlačili ma z krčmy na ulicu.
Hlava ma od úderu bolela. Večer prídem do roboty, otvorím dvere na izbe a čo nevidím? Na posteli chlapík, čo ma udrel v krčme, pekne vystretý, spútaný.
„Povoľ mi ruku, lebo zahyniem,“ prosil ma úpenlivo.
No ja som mu stiahol putá o dve dierky silnejšie.
„Co robiš? Pušč me na záchod!“ kričal. „Ci bohá! Uáá! Ňéé!“
O hodinu som k nemu prišiel znova. Zasvietil som svetlo. Postavil som sa k posteli, aby mi videl do tváre.
„Poznávaš ma?“ pýtam sa ho.
„Na môj dušu nie!“ hľadel na mňa skúmavo.
„Krčma U troch spitých. Udrel si ma kvôli fotoaparátu!“
„Ježiš, prepáč! Ja myšlel, že ši z novinkoch!“ ospravedlňoval sa. „Už to vecej nezrobím. Čestne slovo!“
Zavrel som dvere a nechal ho kričať, prosiť o zmilovanie. Vychutnával som si radosť z pomsty. Napokon som sa nad ním zľutoval a odviazal ho.

Padol na chodník, začal sa triasť. Ľudia sa zľakli, privolali sanitku. „Epilepsia. Dajme ho do nemocnice!“ zhodnotil doktor. Bol však mladý, neskúsený, nevedel, že chlapík je známe číslo. Vždy, keď sa chcel dostať do nemocnice, zahral to svoje divadielko kdesi na chodníku. U nás, na záchytke, chlapík svoj kúsok zopakuje, hodí sa na zem, drží sa lavičky, trasie sa. Vlečieme ho na izbu. Než ho zviažeme, predvedie nový záchvat. Zahryzne sa do
rámu postele a vylomí si predné zuby.

Hovorí mi ošetrovateľ: „Pretiahol som pacientku v kotolni a ona sa pochválila kamarátke! Keď teraz slúžim, pacientky mi ukazujú pipiny. Ja to už, boha, nevydržím! Dávam výpoveď! Veď to je psychologický nátlak!!!“

Udrela do zubov dôchodcu, skopala ho a nechala ležať na chodníku. Znovu sa vrátila, kopla ho opätkom do tváre. Keď prišli policajti, strhla im výložky, poškriabala ich nechtami na tvári. K nám ju priviezli bosú, v potrhaných silonkách. Kabelku jej radšej vzali, lebo ňou nebezpečne mávala. Tvár jej zalievajú slzy, z nosa tečú sople, prská, kričí, že nie je žiadna kurva.
„Striekol som jej do očí kaser,“ smeje sa jeden z policajtov, upravuje si zápalkami odtrhnuté gombíky. „Tak, madam, vyzliecť a spať!“
Včera pri prepúšťaní ukradol Žulka zo skrine dámske topánky s vysokými opätkami. Odišiel v nich. Nikto nič zvláštne nespozoroval.

Doktor z protialkoholického. Namiesto služieb sa zapísal na zemiakové brigády. Práca sa mu morálne zhnusila. Včera ho k nám doviezli. Nedalo sa s ním vraj doma vydržať. Policajtov zavolala svokra. Býva u nej, chudák, lebo chce vyženiť dom. Zaobchádzali sme s ním ohľaduplne, ľudsky. Pacienti z protialkoholického mali radosť. Človek, čo ich na oddelení buzeroval, musel sa pred nimi poslušne vyzliecť, ľahnúť si do izby k pija-
nom. Doktor tak stratil na autorite.

Šťúply chlap s plešinou. Sivý tenký svetrík. Žltá tvár, nesymetrické čelo. Je samá nevinnosť. Nič vraj nerobil, dušuje sa.
„Že nič???“ hovorí mi policajt: „Bodol tehotnú frajerku nožom do brucha!“

Ak nepije, má strach, že sa už blíži srdečný kolaps. Len čo sa napije, chvíľu cíti blaho, no okamžite sa dostavia pocity strachu. Trasie sa. Mám sa naň občas mrknúť, aby neupadol do psychózy. Každú chvíľu som pobehoval medzi záchodom a izbou s hrnčekom vody. Keď som mu dával piť, ruky sa mu triasli, celý sa pooblieval. O štvrtej nastala psychóza.
„Pichnite tomu kokotovi dve ampulky seduxenu,“ povedal mi doktor, keď som to ohlásil.
„Nemáme ihly, ani seduxen.“
„Tak si zožeňte! Potom prídem!“

Istý pacient liezol na elektrické stĺpy. Chcel vraj ísť do neba. Raz ho však spálilo na uhoľ…

Zvonček. Lacka Bergera som ledva prebudil. Posadil sa, šúchal si tvár, nahlas čosi mrmlal. Šiel som otvoriť. Policajti. Priviedli dvoch Cigánov, zmasakrovaných ako po súboji s jaguárom. Mladší v čiernej košeli je poslanec. Starší má mačetou preseknutý krk. Kdesi za mestom sa pobila celá cigánska osada. Poslanec volal policajtov, no práve jeho zobrali na záchytku.
Keďže však Cigáni nemali kompletné vyšetrenia, doktorka ich odmietla prijať. So starším sa muselo ísť na neurológiu. Košeľa skrvavená, na očiach modré opuchy. Mladší ho podopieral.
Ukázalo sa, že Cigáni sú švagrovia. Posadili sme ich do auta. Keď sme zobudili personál neurológie, sestry žasli, zapchávali si nosy. Okolo Cigánov sa šíril príšerný smrad. Starší Cigán ledva chodil, hlavu na krku ledva udržal, no tvrdil, že mu nič nie je. Po krku a po prsiach mu stekala krv. Mal šťastie, že mu to nepreseklo tepnu. Kto vraj sekal? Nevie sa! A odkiaľ zobrali mačety? Dajú sa vraj kúpiť bežne.

Doktor-chirurg sa zbláznil. Počas operácie si strčil do vrecka pacientove črevá, vyšiel zo sály a porozťahoval črevá po chodbe oddelenia…

Z knihy hlásenia: Pacient G. privezený o 2l,00. Znečistený od stolice. Osprchovaný. Na tele odreniny po obušku. Vyhrážal sa, že porozbíja okná. O 22,00 sa pomočil. 23,00 – pustený na záchod.
Pacient M. Prijatý o 23,30. Nebezpečné indivíduum! Agresívny. Nadával mi, že som hovädo! Nedalo sa zhodnotiť, či je zranený. Odmietol sa vyzliecť. 24,00 – uvoľnil sa z remeňov, vypáčil spojovaciu tyč z postele, vylomil mreže, rozbil okno a pokúsil sa ujsť domov. Znovu chytený, keď sa vrátil pre doklady. Daný do ochr. prostriedkov. Dožadoval sa prepustenia a cigariet. Vyhrážal sa, že sa obesí, ak mu nedáme fajčiť. V čase 23 – 04 h nesvietilo svetlo. Ako zdroj použité sviečky. Poznámka: Doplniť sviečky.

Kolega Pavúk sa nechal v službe telefonicky zobudiť. Riaditeľka prišla na kontrolu a na vrátnici našla lístok: „Šéfko, zobuď ma ráno o šiestej. Pavúk.“ Zobudila ho ona. A hneď mu dala kárne.

Najlepšie roky života strávil Jany Pavúk pri pojazdnom röntgene. Všelijaké diery v okolí s tým röntgenom povymetal. Povinné snímkovanie! Baby už čakali v rade. Staré a škaredé odbavil prvé. Pekné si vychutnal.
„Daktore som mušel našteľovac. Ukazac, jak še ma stac pri röntgene,“ rozprával mi o tých časoch. „Kusek doľeva, madam! Doprava! S cickami pricisnuc! Znaš, keľo ja vidzel holych baboch? Nikda v živoce neuvidziš! Ja už som kuknul a znal som, co ma pod košuľu. Ja už mal röntgenové oči! Cicho buli, jak voš pod chrastu. Škoda, že sme ich nefocili cale!“
Nikdy by z toho röntgenu neodišiel, keby mu za nejasných okolností nezhorel. Možno ho zapálil nejaký žiarlivý manžel či frajer. Za trest šiel Pavúk robiť na záchytku. Tu sa mu o babských ceckoch mohlo len snívať. Dodnes je však z toho röntgenu nabudený. A čo sa týka žien? Je znalec!
„Ja še iba kuknem a znam jak je formovana!“ rozhadzuje rukami, stíska dlane, akoby tie baby v duchu hnietol a modeloval.
V dedine pod horami, kde Pavúk býva, ho ľudia volajú Doktor. Ochotne im zháňa lieky, ihly. Domov sa vracia s plnými taškami toaletného papiera, obväzov, gázy a všelijakých
striekačiek. Nerobí to zadarmo…
Chová tri býky, svine, kačky, husi, kozy, ovce, sliepky, morky, zajace. Býky predáva. Tridsaťtisíc za kus. Mohol by si dovoliť všeličo, lenže je skúpy. Chlieb mu horkne v ústach, keď si spomenie na jeho nekresťanskú cenu. Peniaze ukrýva v mrazničke vedľa krkovičky a bôčika. Vlastného otca zavrel za trest do kôlne, lebo zjedol slivkový kompót. Synov nechal vyučiť za mäsiarov. Ženu má vráskavú, strhanú, chudú ako triesku.
Keď sa Pavúk dozvie, že si niekto z nás kúpil televízor či rádio, hneď sa vypytuje na značku a na cenu. Zájde aj do obchodu, aby si overil, či hovoríme pravdu. „Vy v meste si môžete dovoliť všetko,“ vravieva. Strašne nám to mesto závidí. Niekedy si vymýšľame všemožné „kúpy“, len aby sme Pavúka rozzúrili. Mochnáč si „kúpil“ obývačku, Lacko Berger vysávač, ja staré auto. Pavúk sedí na diváne, brada podopretá päsťou, dume. Tri
hodiny po nočnej zostáva sedieť, len aby sa všetko dozvedel. Nemôže pochopiť, že sa v meste máme tak dobre. Čo sa nám peniaze kotia? On sa ide strhať a čoho sa dočkal? Zdedil dom, veľký kus poľa. No čo je to oproti tým báječným chladničkám, televízorom, vysávačom, ktoré si kupujeme, iba jemu na zlosť. Ceny ho desia. Bezradne zalamuje rukami, krúti hlavou. Dnešný svet vôbec nechápe. Ľudia sú nenažraní! Ničoho si nevážia!
„Sibyla šicko predpovedala! Koňec je nevyhnutny!“ reve na celú záchytku. „Šicko pujdze do piči! Dace na moje slova!!!“
Kým sa ešte s upratovačkou Marienkou Pražienkovou nerozhádali, kupoval si od nej svätenú vodu. Marienka ju naberala v kostole do litrových fliaš. Obchod prebiehal takto: Marienka podriemkavala na diváne. Pavúk ju drgol do pleca.
„Maš?“ spýtal sa jej.
Otvorila oči, kývla, namáhavo vstala, ťažkým kačacím krokom sa odšúchala do predsiene. Z plechovej skrinky vybrala fľašu. Pavúk k nej privoňal, aby sa ubezpečil, či je čerstvá, a ukryl si ju do koženej aktovky. Potom dal Marienke päťdesiat korún.
Pavúk tú vodu spotreboval veľmi rýchlo. Kropil ňou záhradu, dom, izby, jedlo, svine, býky, hydinu, ženu, role, dom i posteľ. Dokonca ju i píjaval ako nejaký pohan. Veril, že ho ochráni pred chorobami.
Ako chlapec sa stal Pavúk svedkom zvláštneho javu. Šiel po poli a zrazu sa spoza lesa vynorila obrovská dlhá hnedá cigara. Plávala po nebi ticho. No vzducholoď to nebola. Podľa Pavúka to mohla byť sovietska kozmická loď. No pravdepodobne išlo o UFO. Zvláštne, že ho videl iba on. Nikomu nič nepovedal. Bál sa, aby si nemysleli, že je šibnutý. Mne to prezradil až po štyridsiatich rokoch. Vraj mne prvému. No vedel o tom už celý
blázinec.
„Ktovie, čo on videl za cigaru!?“ smiali sa sestry do dlane, celé červené.
Keď vybuchol Černobyľ, nakúpil si Pavúk zásoby jedla, povymieňal si služby, zabarikádoval sa na záchytke a dva týždne nevychádzal. Keď ho z oddelenia volali na výpomoc, tvrdohlavo odmietal. Povaľoval sa na diváne, počúval Slobodnú Európu,
neholil sa a veľmi spustol. Pribral štyri kilá, takmer sa otrávil skazeným vzduchom. Žena mu nosila čistú bielizeň, prosila ho, nech sa vráti. Okolo hospodárstva bolo veľa roboty. Pavúk ju ale vždy vyhnal. Bál sa rádioaktívneho ožiarenia. Už bol od röntgenu ožiarený dosť. Keď nebezpečenstvo pominulo, vyšiel z krytu, zarastený ako nejaký Robinson.
Včera po službe ma pozval Pavúk na pohárik. „Všetky baby, čo stretneš, hneď pretiahni!“ radil mi po treťom rume. „Toto je najlepšia rada, jaku ci možem do života dac!“
Chcel, aby som mu rozprával, čo som mal s ktorou sestrou. Keď som priznal, že nič, neveril mi. Nech poviem pravdu. Aby som mu urobil radosť, začal som si vymýšľať. Klamal som, až sa prášilo. Strašné nechutnosti som mu tam narozprával. Usmieval sa, kýval hlavou, oči sa mu leskli. Ako on, keď bol mladý. Pri röntgene. Čo on v tom autobuse nezažil. Bájil o tých zlatých časoch, akoby bol principálom v pojazdnom bordeli. Nebolo
skoro pacientky, ktorú by v tom röntgene nezvalil na ležadlo. Blondínky, brunetky, malé, veľké, kobyly i štíhle. Hanky, Marienky, Zuzky. Stáli tam v rade. Triasli sa, ani nemukli. Nevedeli sa už dočkať, kedy príde do dediny pojazdný röntgen. A v ňom Ján Pavúk, šarišský Donchuan. Pri piatom poháriku, v bufete na stojáka, som videl tie ženštiny s ním. Autobus, žena v sukni, prsia, ležadlo. Ďalšia! „Vyzlikaj še!“ Tak ako na záchytke. „Nečula ši?“ Asi to mal z röntgenu. Zdvihne ju do výšky, potrasie ňou ako bábkou, hodí na ležadlo! Povinné snímkovanie! Ani sa nečudujem, že mu ten röntgen zapálili!
„Jablonsky, sluchaj! Dze to šicko je?“ bozkal ma na líce mokrou gambou, tisol spotené čelo k môjmu. „Miluj to zaradom! Toto ci radzi Jany Pavuk! Skušeny človek!“

Sedeli sme s Lackom Bergerom na lavičke pred budovou. Lipa nad nami rozvoniavala, popíjali sme fľaškové pivo. Na záchytke sme mali desať pacientov, ich krik sa rozliehal po nemocenskom parku. Lacko mi rozprával o svojom dedovi. Keď sa vrátil z Ameriky, nechal si postaviť v Solivare veľkú tehlovú hrobku. A dobre urobil. Pol roka na to umrel. Udrel sa v tej Amerike na smrť.
Museli sme zbehnúť dole. Policajt K. nám doviezol akéhosi chlapa. Postaršieho. Uprostred dedinskej zábavy vybral spod svetra starý revolver. Trikrát vystrelil do plafónu. Netrafil ni-
koho, iba luster. Črepina presekla akémusi dievčaťu líce. Chlapík používal revolver „na švine“. Chcel, aby všetci videli, ako sa zabával kedysi, keď bol mladý. Keď sme ho vyzliekli, vypadol mu z nohavíc nôž s dlhou čepeľou. Policajt zbledol a odbehol na záchod. Šiel som za ním. Stál pred zrkadlom, utieral si čelo vreckovou
„Do riti! Viezol som ho sám!“ povedal mi. „Sedel za mnou. Mohol ma zabiť!“


Celý deň som sa nudil. Dvakrát som sa osprchoval, aby som zabil čas. Potom som počúval rozhlas po drôte. Keď asi o piatej volali z mužského, že potrebujú pomôcť s pacientom, prijal som to takmer s potešením. Šlo o zaujímavý prípad. Mladý chlapec, bez nôh, na vozíčku. Ukázalo sa, že nepatrí na psychiatriu. Na ortopédii nemali miesto, nuž ho šupli sem. No on sa medzi bláznami bál. Musel som mu nasadiť kazajku, aby si neublížil.
Ako prišiel o nohy? Od detstva bol epileptikom. Na Vianoce ležal v nemocnici. Bolo mu smutno, chcel ísť domov. Nikým nepozorovaný, za bieleho dňa, vyšiel z oddelenia, prekĺzol vrátnicou, kráčal mestom v pyžame. Na železničnej stanici dostal záchvat, padol na koľajnice. Rovno pod vlak.

Cigánik z protialkoholického sedel za malým stolom, dve hodiny čosi sústredene spisoval, keď ho z oddelenia zavolali na antabus, vybehol a zabudol svoj výtvor na stole. Zo zvedavosti som si ho prečítal. Dokonca som si ho i opísal.

Mila mamo,
uvodom mojho listu ti zasilam srdečny pozdrav a stalu spomienku chtoru mam na vas. Teras mam vistup 18. maja, chovorel dochtor, tak priťťe čakať. Mamo kup mi tričko
z napisom aj košuľu aj rifle kupťe take čo vof streťe taka šita obruba jak na boku. Gagarin buťe to veťeť. To su pankacke. A ket nebutu take ta kupťe Lecoper čo su vof zadu sjednim
vreckom. Dlšku vireš podľa mira. Širka pasu 32. Ale ratšej kebi boli s tim pasom dostretku. Tak mi to kupťe lebo ja som viťel moj civil a rifle sa mi nepačili. Jak som chovoril ket nebudu take, ta Lecoper s jednim vreckom dozadu. Tričko take viberťe žebi naňeho šumny napis. Za chviľu som doma mezi vas. Keť nebutu v prešove ta choťe do košic do tuzeksu tam bi mali biť. Mamo ketteras nemaš paňaze ta nech ťi daju Lakatošovi bo ja im vratim oto sa nemusja bať. Vichadza mi to na ponťelok o pol ďesjatej. Veci doneste so sebou ket to teraz mi netošlo ani za tie dve tižňe. Nebojte. Čakam ťeň čo ťeň na ten vistup no uviťim jak to buďe. Mamo Marcela mi piše všticki po dve dopisi ona mi pisala še jej somrela baba a še bola u ňej v noci keť spala. Jak duch tam prišla.

Pľul v krčme ľuďom do piva. Potom zbil čašníčku. Vraj nám tu hodí dymovnicu a my sa zadusíme. Volala jeho žena. Chce ho dať na liečenie. Chlapík sa pri vyšetrení sťažuje na bolesť obličiek. Majú ho operovať. „Ja si ich vyrežem sám!“ vraví. Ďakuje doktorke, bozkáva ju na ruku i na krk. Musíme ho od nej nasilu odtŕhať. Priviezli ho dvaja policajti v civile. V tých svetríkoch a košieľkach vyzerajú ako gymnazisti. No z tvárí im hľadí čosi rýdzo policajtské. Chlapík ďakuje jednému z nich. Vrazil mu vraj po papuli. Prvýkrát v živote mu policajt jednu vrazil. Podáva mu ruku. Čakám, že ho začne bozkávať.
„Som tak sám!“ hovorí mi neskôr. „Ty ši nebul nikda sam?“
Podsaditý chlap. Široká hlava, červená tvár. Uprostred čela má dieru, tri centimetre hlbokú zahojenú jazvu.
„Od čoho to máte?“ pýtam sa s úžasom.
„Starša historia!“ smeje sa. „Ochabela me žena. Ta som še štrelil z mešarsku pištoľu! Zachraneli me. Už je to za mnu. Dneška by som to nezrobel. I kedz život stojí za hovno!“

Marienka Pražienková slúži len doobeda, na pol úväzok. Je už v dôchodku. Aj keď u nás pôsobí v úlohe upratovačky, nikto ju ešte nikdy nevidel nič upratovať. Všetko tu robia alkoholici z oddelenia. Marienku nepočúvajú nohy, nuž iba sedí na gauči, potí sa, ťažko dýcha, so šatkou spustenou na pleciach, chrčí a kašle do vreckovky. Avšak jej bdelému oku nič neunikne. V nemocničnej halene, z divánu diriguje celý chod záchytky. Ráno si pacienta posadí na lavičku a pekne si ho vyspovedá. Čo robil, odkiaľ pochádza, koľko má detí, koľko zarába, koľko vypil a či má frajerku. Sedia pred ňou previnilo. Cítia sa ako na výsluchu. Zdôverujú sa jej ako kňazovi. Aj ťažkí kriminálnici majú pred ňou rešpekt. S touto ženou veru nie sú žarty! Tvár zvráskavená, zuby prehnité, gáni na nich ako buldog!
„Furt budzeš pijak! Nikdy už nebudzeš lepši!“ mávne rukou, keď ju už rozprávanie začne nudiť.
Policajti nemusia chlapíka ani vypočúvať, Marienka im vyrapoce všetko.
Keď baba o dvanástej zo záchytky vypadne, je to pre nás úľava. Má voľný lístok, preváža sa autobusmi krížom-krážom po meste a vždy sa dá s kýmsi do reči. A žiadne šuškanie. Pekne nahlas. Hneď všetci vedia, čo sa na záchytke stalo. Domov sa vracia unavená, spokojná. Bez záchytky a autobusov si život nevie predstaviť. Doma sa cíti sama. Deti sa k nej nehlásia. Čo má robiť? Upratovať? Nemá psa ani mačku, ba ani televízor. Marienka je rodenou klebetníčkou.
Keďže som si s ňou nedávno potykal, mám od baby pokoj. Môžem sa váľať na diváne, koľko chcem. Chráni ma. Stal som sa jej obľúbencom.
Zato s Pavúkom sa nenávidia do špiku kostí. Udala ho, že kradne toaletný papier. Neskôr vyrukovala s tými liekmi. Kšefty so svätenou vodou prestali. Keď Pavúk slúži dennú, zavrie sa do kúpeľne, prečká tam do dvanástej, kým baba neodíde. Až potom vylezie. Inokedy si však Pavúk schválne sadne na diván v ošetrovni. To potom zasa Pražienková zalezie z trucu do kúpeľne.
Keďže Marienke ťahá už na osemdesiat, vedenie ju tu drží z ľútosti. Ako inventár. Desí sa, že ju raz prepustia. Ostali by jej už iba autobusy a prázdny byt. To by neuniesla. Umrela by do dvoch dní. No Marienka chce asi umrieť pred našimi očami, na záchytke. Podľa mňa by chodila do roboty aj dobrovoľne, bez nároku na plat. Ráno by sa prezliekla, rozdala úlohy, vypočula pijanov, kohosi by poohovárala, o dvanástej by vypadla. A potom, hor sa do autobusov…

Čaj je horký. Vychladol. Cigarety ma štípu na jazyku. Plášť mám celý od krvi. Som zarastený, bledý, cítim sa špinavý, unavený. Chcem si ľahnúť, no vyruší ma sestrička z ortopédie. Nudí sa v službe.
„Vy to tu máte aspoň zaujímavé. Nie ako my. Samé zlomeniny,“ vraví, sadne si na diván, prekríži nohy a zapáli si. Má široké stehná s bordovými fľakmi.
„Na strednej škole som pribrala dvadsať kíl…“ rapoce. „Chodievali sme s kamarátkou do cukrárne, potom do reštaurácie, potom na večeru v internáte, stále sme iba jedli a jedli, ešte i na izbe, aj o pol noci. Kamarátka pribrala tridsať kíl!“
Už ju nepočúvam. Je to len živočích. Premýšľam, či ju len tak, medzi rečou nezvaliť na diván. Ale tie jej bordové široké stehná ma odrádzajú.
„Viete, čo teraz čítam?“
„Nie!“
„Životopis svätej Terezy!“
Nevydržím to a nahlas sa rozosmejem.
„Ako sa môžete smiať z Matky Terezy?“
„Nesmejem sa z Matky Terezy!“
„A z koho? Zo mňa?“
Vstane, zhasne cigaretu a urazene odchádza. Aspoň mám od nej pokoj.

Čierne nohavice, vestička, biela košeľa. Čašník. V krčme Žltá hrudka sa strhla bitka. Vedúca volala políciu. Čašníka bolo treba ochrániť. Keď prišli policajti, namiesto zbitého čašníka našli čašníka bijúceho. V zápale boja sa vyrútil na policajtov, chytil jedného pod krk a utrhol mu kravatu. Keď som ho viedol na izbu, pustil sa i do mňa. Horúca krv. Celý čas spieval ohratú pesničku: „Zabijem ťa!“
Neskôr sa v putách od bezmocnosti rozplakal.

Rajnoha. Vrátil sa z basy. Naháňal manželku a dcéry po byte s nožom. Nechtiac si ho však vrazil do stehna. Na záchytku ho privádzajú piati policajti. Doktorka mu chce merať tlak, ale on ju zdrapí a objíma. „Dlho som nemal takú fešandu! Poď moja, nech ťa pretiahnem!“ Keď som s ním osamel, okamžite chce odísť. A kam? Domov! Za ženou. Má si s ňou ešte čosi vybaviť! Poriadne som ho spútal. „Počuj, ja tvojej matke odrežem hlavu!“ vykrikuje. „Aj tvojej žene. Neveríš? Aj tvojim deťom. Mne je to jedno… Ja si to rád odsedím!“

Pil v krčme, mal veľa peňazí. Platil. Keď mu bankovky padli na zem, všetci sa zhŕkli a pomáhali mu zbierať. I čašníčka. Chlap však vyhlásil, že mu chýba tisíc korún. Začala sa hádka. Bitka. Prišli policajti. Odviedli ho na výsluch. Na oddelení sa rozbehol, rozbil hlavou dvere. Držiac v rukách sklo, reval, že sa podreže, ak ho nepustia. Pekne s ním zaobchádzali, lebo silne krvácal. Položil sklo. Hneď sa naňho vrhli a odviezli ho na chirurgiu.
Nechávam chlapa, nech rozpráva, ani nepostrehne, že ho vediem do izby. Postrčím ho na posteľ, prikryjem paplónom až po uši.
„Nemáte tu blchy?“ pýta sa ma zvedavo.
„Nie,“ smejem sa.
Cez zatvorené dvere počúvam teóriu o vzniku bĺch a vší. Blchy sa rodia z prachu. Vši zasa z potu a špiny. Vymočíš sa na slamu, zavrieš ju na dva týždne do hrnca. Uvidíš, čo sa vyliahne. Je hlúpy omyl, že blchy sa liahnu z vajíčok. Odkiaľ by sa v tom hrnci vzali vajíčka? No vážne! Odkiaľ?

Keď je žena, je plno kriku. Žena je schopná každých päť minút pýtať sa na záchod, stáť hodinu pred zrkadlom, česať sa, obzerať zľava i sprava. Ženy je treba strážiť, sú impulzívne, človek nikdy nevie, čo im napadne, čo spravia. Musíte nad nimi stáť, ale ony
vás osočia, že sa chcete dívať, ako sa vyzliekajú. Tentoraz je to Ukrajinka v tvídovej sukni. Nerozumiem jej ani slovo. V tvári červená, tučná, ako sa na Ukrajinku patrí.
„Čo robila?“ pýtam sa.
„Kradla v mäsiarni,“ vraví mi policajt.
„Tam sa dá kradnúť?“
„Neverili by ste. Táto napríklad celé pliecko!“
Trhám Ukrajinke z rúk kabelku. Nechce ju pustiť. Keď sa jej hrabem vo veciach, kontroluje, aby som náhodou voľačo neukradol. Rúž, peňaženka, cukríky, papieriky, pánska ochrana. Pozrime!
„Što by ja… što by ja…“ bľaboce, v izbe sa mi vzoprie, nechce si ľahnúť, derie sa von. Schmatnem ju, ohyzdu, šmarím na posteľ, spútam jej ruky. Keď zavriem dvere, policajtov už nieto. Pijem čaj, fajčím. Z izby sa ozýva tiahle: „Jój… Jóooooj… jój…“
Keď neskôr otvorím dvere, žena má vyhrnutú sukňu, ružové bombarďáky, rozkysnuté stehná. V zhúžvaných pančuchách zastrčené dve stokorunáčky.
„Jóóój… jój…“
Ľahnem si na diván. Z toho kriku ma bolí hlava. Rád by som si pospal. Zrazu vbehne do ošetrovne doktor zo záchranky. Ani na mňa nepozrie, priskočí k stroju a píše. Občas len zdvihne hlavu, usmeje sa a píše ďalej. Znie to ako guľomet.
„Píšete rýchlejšie ako ja!“ pochválim ho.
„A viete prečo? Lebo sa stále ponáhľam!“ vraví mi s úsmevom.
Dvaja muži vlečú do ošetrovne špinavého chlapa. Položia ho na dlážku.
„Ležal v žihľave. Fľaša Okeny vedľa neho. Ľudia si mysleli, že je mŕtvy. Báli sa, tak ho tam nechali. Volali nás, až keď sa začal hýbať… To je ale logika!“

Tibor K. Známe číslo. Pýta si cigaretu, komunikuje len so mnou. Je to suverén! Doktorke sa otáča chrbtom.
„Čo chce? Povedz jej, nech je ticho!“
V blázinci bol päťkrát, na protialkoholickom trikrát, na záchytke pätnásťkrát. Už je tu pečený-varený. Jeho otec sa liečil desaťkrát. Piť prestal v osemdesiatich. Pretože umrel. Tibora priviezli z domu. Práve sa vrátil zo služobnej cesty, ako hovorí svojim záťahom. Policajtov privolala žena.
„Keby som aspoň daco zrobel. Ale som nescihnul. Kedz pridzem, ta sebe šicko vynahradzim!“ pokračuje. Túto mladú doktorku vraj nepozná. Pre neho je jednoducho „mladá“!
„Mam jej daco ukazac?“ vraví a stiahne si trenírky. Doktorka je znechutená. Len čo odíde, Tibor mi začne rozprávať všelijaké historky. Vie ich neúrekom!
Akási ženská u nich nechcela viac detí, iba jedno. Bola veľmi pobožná. Keďže sa bála, že otehotnie, nechcela mužovi dať. Muž jej napokon opitý polámal ruky i nohy. A dala mu! Keď sa jej dcéra vydala, mladí bývali u nich. Mali jedno dieťa. A matka dcéru každú noc zašívala do plátenného mecha, aby muž na ňu v noci opitý nevyliezol.
„A čo myslíš, že sa stalo?“ pýta sa Tibor.
„Muž prišiel opitý, polámal jej ruky, nohy a dala mu!“
„Ňéé!!!“ kričí Tibor. „Ona sebe do mecha sama zrobela džurku!!! Ha-ha-ha…!!!“
Celkom by ma bavilo ho počúvať, no musím ho zavrieť do izby. Privážajú mladíka v čiernej koženej bunde. Tričko s brutálnym výjavom. Mastná ofinka mu prepadáva cez ústa. Drží sa za oči. Povolaním je zvárač. Má zápal očných spojiviek. Dva mesiace údajne pil. Prišiel do mesta za dievčaťom. Odmietlo ho. Strihlo mu v hlave, porezal sa na krku. Nedávno sa pichol nožom aj do stehna. Ukazuje jazvu. Radšej ho zviažem.
Obliekam si biely nemocničný kabát z flaušu. Siaha mi takmer po členky. Odkiaľsi vanie prievan. Stále ma však vyrušuje Tibor. Klope na dvere. Chce mi vraj čosi povedať. Nechám ho, nech sa posadí na lavičku, ponúknem mu cigaretu. Potrebujem prečkať do konca služby. Človek sa tu na záchytke napočúva množstvo príbehov. Ak by im veril, osprostel by.

Asi som zaspal s otvorenými ústami, vliezol mi do nich pavúk. Skríkol som, vyskočil a utekal do umyvárne. Keď som sa vrátil, dvaja policajti už strkali do ošetrovne chlapíka v putách. Kričal, akoby zbesnel. Vraj je tu ponižovaná ľudská dôstojnosť! Zbili ho. Rozbili mu nos. Košeľu mal celú od krvi. Na chudých prsiach vytetovanú orlicu s hákovým krížom.
„Keď som bol mladý, uznával som fašizmus!“ priznal. „Dnes už nie. Mám ženu a tri deti!“

Nočná na centrálnom príjme. Čosi ako služba na záchytke, len pacienti sú blázni. Mám tu malú miestnosť. Ak nikoho nevozia, môžem spať.
Popíjam kávu s mladou peknou doktorkou. Robí si atestáciu. Chce sa v noci učiť. Hm. Odrazu ktosi búcha na dvere. Do miestnosti vtrhnú dvaja muži v bielych plášťoch.
„Poďte pomôcť,“ vravia. „Nevieme s ním pohnúť!“
Vybehol som za nimi. Už z diaľky som počul príšerný rev a buchot. Ktosi zvnútra demoloval sanitku. Celá sa kývala, akoby vo vnútri bolo divé zviera. Myslím si, sme iba traja, ako ho zvládneme?
„Je na nás nejaký vysadený,“ povedal mi jeden z chlapíkov. „Nebudeme sa mu ukazovať. Vyberte ho vy!“
A ušli za budovu. To mi tak chýbalo. Doktorka, stojaca na prahu, mi dala povel, nech konám. Otvoril som dvere na sanitke. Srdce mi búchalo až v krku. Chlap vo vnútri stíchol. Ocitol som sa mu tvárou v tvár. Akoby sa na mňa díval veľký gorilí samec.
„Vystúpte, prosím,“ povedal som tichým medovým hlasom.
„Na co?“
„Chce s vami hovoriť doktorka.“
„A dze tamte?“ spýtal sa na mužov, čo ho doviezli.
„Sú preč!“
Snažil som sa pôsobiť čo najpokojnejšie, no dych sa mi zasekával. Chlapík by mohol na mňa kedykoľvek skočiť. No šiel za mnou poslušne ako pes. Tých pár krokov do budovy, čo som ho mal stále za chrbtom, akoby trvalo večnosť.
„Aký máte problém?“ spýtala sa doktorka chlapíka v ambulancii. Sadol som si do kresla v kúte. Bol som v strehu. Žiaden rýchly pohyb, prudké gesto. Chlapík sa nezdal agresívny.
Pokojným hlasom nám vyrozprával, ako doma rozbil nábytok, zmlátil ženu, deti i svokru. Všetko by prešlo hladko, keby neotvorili dvere tí dvaja sanitári.
„Môžeme už ísť?“ spýtali sa.
Len čo ich chlap uzrel, hneď bol na nohách, vyrútil sa na nich päsťami. Priskočil som na pomoc. Zápasili sme na zemi.
„Nasaďte mu kazajku!“ skríkla doktorka a hodila mi ju cez miestnosť.
No akokoľvek sme sa snažili, nevedeli sme mu ju navliecť. Strčili sme mu ruku do rukáva, no keď sme chceli druhú, už ju mal vonku.
„Volajte niekoho zo záchytky! Nezvládneme to!“ poradil som doktorke.
O päť minút prišiel Pavúk. Líce otlačené, napuchnuté. Asi už spal. Vrhol na mňa zlý pohľad.
„Puščce ho!“ povedal a jedným rýchlym pohybom nasadil chlapíkovi páku. Chlap vyskočil ako gumený panák a po špičkách, syčiac od bolesti utekal pred Pavúkom až von, pred
budovu.
„Pohni še a ši mertvy!“ pohrozil mu Pavúk pri sanitke a udrel mu hlavu o kapotu. Chlapík bol taký vyľakaný, že ani nemukol.
„Mám ísť s tebou?“ spýtal som sa Pavúka previnilo.
„Naco?“ zahučal otrávene.
Chlapík na záchytke celú noc pokojne spal. Ktovie, čo mu tí dvaja sanitári urobili?

Slúžim dnes s Mochnáčom. Za každým druhým slovom opakuje: „normálne“.
„Keď sa to tak, normálne, vezme, povedal som si, že nebudem spať. Bude, normálne, lepšie, keď budem čítať noviny, normálne, nemôže sa mi stať, že ma voľakto chytí, že spím…“
Kedysi vraj vyhodil ženinho milenca z okna. Iba z prízemia. No aj tak sa normálne dolámal! Dva roky bol Mochnáč v base, potom šiel robiť do bane. Vypracoval sa na záchranára. Normálne, vraj za rok dve akcie, pohodička, normálne.
„Hlásili raz výbuch v Zbrojovke. Oblíkali sme sa v autobuse, za jazdy, normálne! Potom sme to sbírali lopatkami do kýblov a lavórov, prsty, nohy, ruky, hlavy, uši, normálne…!“
Mochnáč si vzal sestričku z Petrohradu. Z prvého manželstva mala syna, epileptika. Bývalý muž ju pravidelne tĺkol. V tehotenstve ju dokonca skopol zo schodov.
V tomto pánovi „Normálnom“ sa však človek sotva vyzná! Bojí sa i najmenšieho sebaprejavu. Jeho najväčším výstrelkom je, že si dovolí o desiatej večer urobiť šumienku v plechovom hrnčeku, pričom si pol hodinu odpúšťa vodu do umývadla. Keď je vychladená, že by ti až praskla zubná sklovina, popíja ju s nemeckým „Prosit“, pričom nezabúda dlho a obšírne komentovať: „Normálne, šumienka, to je najlepšie, čo môže byť! Je lepšia než
malinovka či sirup, normálne, nechcete šumienku, Jablonsky? Dajte si! Normálne!“