PERÚNEK A BABA  AKO HROM
alebo
PREČO  JE ZÁHORIE PUPKOM SVETA

To je taká paromská vec, že ju ani  starí ľudia nepamätajú! Až človeku nad tým hlava stojí...
Voľakedy dávno, keď bola naša zem  ešte utopená  v mori a nebolo kde nohu položiť, bohovia a bohyne lietali dookola ako netopiere. Jedli, pili a spávali na mračnách. Nebolo ani kúska, kúsočka zeme. Nemal kto a kde Perúnovi modlu  na kopčeku postaviť a  obetovať mu capa. Perún, inak aj Parom, vrhač blesku a pán tohoto sveta, veselo si nažíval so svojou Babou-Parombabou.

Mýk sem, mýk tam,
nechodz sem, budz tam,
mýk z žigle na truhlu
a z truhle na žiglu,
aby daua, ukázaua,
jak má velikú,
sukňu širokú.
Baňa je baňa, a predsa sa vyberie, keď sa stále do nej chodí. Aj ten najsladší med sa preje. Začal Perún po mladších hepách poškuľovať ako ten myjavský gazda: slivovičku  čo najstaršiu, frajerečku čo najmladšiu. Začal Perún, potvorník, Ladu, Vesnu, Živu aj Mokošu  oblapkávať, chmaťkoriť. Jednej sľuboval peknú záhradku: pyšnú rúžu, kohúcí huas, hedbávný kvjet, nigišpurk aj leluju, no nedal jej ani suchú bjetu. Okolo druhej skákal jak strňiskový kúň a sľuboval jej hory-doly, až raz spraví zem. Tretej nasľuboval  detí jako smetí...
Perúnova Baba len zazerala, zuby zatínala, keď tie rozmaznané kozy obháňal:
- Lafňe jedny vymlézané! Ňím je lachko, o tú rosu sa ošlahajú a už sú pjekňučké! Já sem ráda, že sa volajak umyjem a ohrabem.          .
Ceuú siuú, všemožne sa mu všelijako  šmajchlovala, zaliečala:

Starý múj, starý múj
jako tá ríčica,
a já sem při tebje
jak tá jaščerica!

Starý múj, starý múj
a já tvoja drnda,
keby si mi zahráu,
já by sem si poskočiua.

- Co sa furt prenevídáš prede mnú na opicu svjeta! - krčil nosisko Perún a celý nafučaný brblal: - Šlak mi tú radu dau, že sem si Babu vzau, starú babu, babu Babu, babu Babu vzau!
Došlo to tak ďaleko, že Baba nechcela s Perúnom nič mať, žiadne čachre-machle.
Nadutá jak kapsa utiekla mu nielen od lôžka, ale čo bolo horšie, aj od varešky a od noža. Nie hádam preto, že bol nepolepšiteľný frajerkár-zásterkár, ale pre jeho malý interes o veci pospolité. Baba bola dobrá megoňa, dobrý škaláb a úrezek, až sa mračná pod ňou trhali.  A stále mala hlavu vo varení. Bachrňa,  ako sa tak okolo pece vrtela, neraz tie mračná pod sebou preborila a réz dúlej, do vody. Tak hacovala, že sa až mračná potili a topili, až jej kotol s fazuľou capol do mora.
- Pokerúc mja zbadáš, furt mi enem uši pižúkáš, aby sem ťi zem spraviu! - hundral
Perún ako staré pivo. - Ty si myslíš, že na zemi bude jak v nebi? Ale dzi mi volade! 
- Šak už to slubuješ kolký čas! - lamentovala Baba.
- Co furt po mje chrápem vozíš? Bereš mi chut do roboty, pouovičko moja
zuatenkovaná! - čičíkal ju Perún.
- Vidzeu svjet takého slivoňa? - hecovala ho Baba. - Konc je zludarený, hňiuý jak
psisko! Do chrápa hotové by sceu, ale krížem suamky nepreuoží...
Tak ho stále otravovala a chodila za ním neodbytne ako slimák, ktorý si hľadá ulitu.
A Perún len brílal, švárne bohyne obháňal, pojímal, paroma robil. Takto sa strojil:
- Já  obúk nastrojím, tú Babu zastrelím, starú  babu, babu Babu, babu zastrelím!
Ale keď nastala medzi nimi tichá domácnosť, veru mu začalo v brušisku škvŕkať! Bol paježlivý, ufrflaný, kade chodil, blesky hádzal, hrešil a hromoval. Len čo si na svoju Babu spomenul, už bol oheň na streche: - Keby ťa parom uchyciu, potvoro nevykresaná! Nech by ťa parom vzau...
Je to také čudné, že jeden z najstarších a najväčších pohanských bohov v ústach
Záhorákov aj Nezáhorákov ešte podnes žije, akoby v každom meste a dedine svoju sochu, na každom vŕšku oltár a v každom dome kňaza mal? Nieto dňa ani hodiny, že by ho naši ľudia nechválili, aby ho parom vzal!
Paromova Baba, habrča paprčivá, tá je tomu na príčine! Bola úplne ako ten vtáčik,
čo vysoko lieta a moc piskoce. Keď to na ňu prišlo, vzala Perúna do parády, do obrichtunku.
- Co mja cohňíš, duchlíš a cermuješ huava-nehuava jako ohava? Co mja furt
čepkuješ? - chabo sa bránil Perún. - Enem dočkaj, budeš sa mjet po pjeci, poutekáš na suanú Moravu, ked ťi dám firšpón! - hrozila mu tá stará drizda.
- Strac sa mi volade! - zabrblal dobrák Perún a chcel sa jej pomstiť. Už jej aj richtoval truhlu, drevený spacák. Mrmotal ako starý medveď:

Sedzí baba v ortelu,
šeci zmoci, berte ju!

Hja, čertov vtedy nebolo toľko ako dnes! Boli len takí pozbieraní bohovia, zmokovia a pikulíkovia. Čo si pomohol chudáčisko Perún! Zbytočne sa nadrapoval, hromy-blesky rozhadzoval. Jeho baba bola spomedzi bohýň a rusaliek predsa len najlepšia. Ostatné nebeské frajlenky neboli vyučené v kuchárskom remesle, nuž nech chceli, ako  chceli, nemohli Paromovi po vôli vyhovieť. Darmo je, láska si to špacíruje cez žalúdok... I gurmánstvo môže byť pútavý koníček. A Parom prepadal náruživosti gastronomickej bezprizornosti. Máj, báj, peceň, pečeň, háj...
Vyznanie Parombaby: - Pro mja predstavuje kuchárské remesuo ceuoživotňí lásku
včítaňe šeckých báječných aj žauostných okamihú. Ale podobňe jak pri každém milostném vztahu aj v temto prípadze spomínám si hlavňe na tý ščastlivé chvílky - na malučkosci, keré mja nalákali a upútali...
- Pfuj, taký sem spachtovaný, zrichtovaný konc na ňic a huadnýýý jak sedem vlkú!-zavýjal Perún, keď sa vracal od pôvabnej Devany k svojej sakramentskej Babe. Dotiahol sa ako úkropeček, pokornučký, div že sa neplazil.
- Ná kdes byu?
- U ňí s čárú.
Vyspovedal sa jej. Musí to byť pravda, lebo táto povrávka je dodnes živá a vysvetľuje pôvod mien obcí Unín a Čáry. /U ňí s čárú./
A sme doma. Viete si predstaviť tú chomolicu? Tá Baba bola erdekbaba - keby ste jej zašili hubu, otvorí sa jej na líci druhá alebo aj tretia...
Lenže pes psovi vie najlepšie blchy vyberať.

Starý Parom, icicí,
chyciu Babu za cicí.

Baba iba zašomrala:
- Byuo by dobre, keby byua pevná zem.
- Nech je tak, - uráčil sa barón Parom. - Potop sa na dno morské a vynes hore hrst písku. Spravím z ňeho zem. Ale ked ten písek budeš brat, mosíš takto povidat:  Berem  ťa v méňe Paromovém!
Baba čľup dolu, hneď sa ponorila a nabrala za dve hrste zlatého morského piesku. Povedala: - Berem ťa v méňe mojém, babském!
Nečudo, že keď vyplávala hore, nemala v pazúroch nič. Ani zrnko.
Perún hneď vedel, čo je vo veci, a poslal ju ešte raz. Vzpierala sa, tak ju tam strčil. Voda zabublala, Baba zabrblala: - Berem ťa v méňe Paroma, bodaj by ho parom uchyciu!
Ani druhý raz nezvíťazila. Perún iba kývol rukou nad tou mršinou a ťažko si vzdychol:
Do neba vysoko, do mora huboko a na svjece dobrej baby neňí! Aňi nebude.
S tým sa ponoril - už si Baba myslela, že sa od jedu utopil.
- Berem ťa v méňe svojém, - povedal Perún a nabral si piesku. Keď potom vyšiel navrch, nemal viac piesku, než by mu za necht vošlo. Vzal ten zlatulinký morský piesoček a rozsypal ho po hladine vody. A hneď sa spravila pevná zem, ale iba taká malá ako posteľ.
Kde sa vzala, tu sa vzala, už tam bola Baba s nebeským kotlom a žeravým uhlím. Vytelúpila sa spoza mračna-barana a začala variť. Perún len slinky pregĺgal...
- To je kuchyňa! - radovala sa Baba. Ľahko si domyslieť, že na tom mieste vznikla neskôr známa obec KUCHYŇA.
- Potrebovauo by to šprťku soli, - zamľaskala Baba a nahla sa nad akúsi homoľu. Tam vznikla SOLOŠNICA.
Parom chytil bochník chleba, lámal a dával - netušil, že tu vyrastie LAMAČ.
Keď sa nasýtili, napili sa čerstvej vody odtiaľ, kde je STUDIENKA.
Baba sa načiahla po jabĺčko - tam je JABLONOVÉ, po druhé - tam je JABLONICA. Lenže Perún chcel piť. Toľko lozil hore-dolu po tom pieskovom pahorku, až našiel lozu, ako sa voľakedy vravelo viniču. Hrkol si scenolezu tam, kde je teraz LOZORNO... Potom sa zvalil do chládku, že si odpočinie. Lenže Baba mu nedovolila, aby v najlepšom prestal. Kuk! Dala si na nos kuklu, masku, aby ho postrašila. Perún však nič. Najedovaná šmarila kuklu do kúta: tu máte KUKLOV a KÚTY. Stúpala mu na päty, aby spod zeme vydupala STUPAVU. Plávala okolo ostrovčeka, vymeriavala hranice Záhoria: PLAVECKÝ ŠTVRTOK, PLAVECKÝ PETER, PLAVECKÝ MIKULÁŠ... Tam, kde Baba Perúna kopla do boka, vznikli neskôr KOPČANY. Tam, kde zahodila svoju ľahkú letnú sukňu letnicu, vzniklo LETNIČIE. Tam... Vztýčila sa pred ním v celej svojej božskej kráse: - Kukňi, jaká sem vysoká!
Aj Parom sa vztýčil, chytil Babu do láb a hľadal hlboké priepasti ženskej duše. Rozkošné dedinky vyskakovali na svet ako malé blšky: VYSOKÁ, LÁB, HLBOKÉ, SKALICA...
- Nech žije  láska, láskalica! - opíjal sa túžbou rozkokošený Parom.
Baba sa mu vytrhla a utekala pred ním s vetrom opreteky. Tam, kde takto závodili, vznikol - akože inak! - ZÁVOD. A tak ďalej, až vzniklo pomaly celé Záhorie. A keď nastala noc, zahral si Perún s Babou štvorkolenový mariáš. Kolko masa doňútra, tolko ven...
Nakoniec Perún, celý učmochtaný, zaspal. A tu ho Baba začala strkať dolu z vŕška:
- Kerhňi sa! Uhňi...
To bolo jej stráženie. Pekné STRÁŽE! Mal smolu, mohol hneď založiť SMOLINSKÉ i SMOLENICE jedným šupom. Lenže on namiesto toho len naznačil Babe: pŕŕŕ! A boli tu SMRDÁKY.
Pri samej zemi tráva rastie! Šmyk sem, šmyk tam... To ani sviňa nekáže, čo s ním tá robila. Chcela ho utopiť. Lenže kam ho strčila, vždy na tú stranu ďaleko zem sa rozšírila. Tak vznikli aj susedné kraje a krajiny. Lebo tá paromská Baba sa veľmi potešila, keď videla, ako zem rastie, a vláčila ho, chudáka, ako sviňa mech.
Tak sa Záhorie stalo pupkom sveta. Tu je piesok najzlatší, priam svieti. Z mora sa stala MORAVA a o Babe sa rozpráva, že odvtedy je stále hore nad Perúnom, nad Perúnkom.
Neveríte? Choďte sa pozrieť na BABU, nájdete pod ňou PERNEK /Perúnek/. Na BABE je najkrajšie na svete. Kde inde by malo byť vznešené sídlo záhoráckych bohov, ako na tomto vrchu?

Od toho času Záhorie je pupkom sveta,
výkvetom všetkých cností
a vzorom dokonalosti.
A kto tomu neverí,
nech ho parom uderí!
PRVÝ ZÁHORÁK
alebo
VŽDY NEBOLO ĽUDÍ...

Múdri ľudia vravia, že všetko, čo sa raz prihodilo, je ustavične nablízku. Neduživé nebo i ohnivé peklo ležia v našom mozgu, kde sa nachádzajú jemné mechanizmy odmeny a trestu, uspokojenia a bolesti. Ničoho by nebolo, keby nebolo ľudí. S tými však  vždy bola patália, najmä keď horelo, keď ich bolo najviac treba.
Aj  v čarodávnych časoch, rovnako ako dnes, bol problém s ľuďmi. Nebolo   ľudí...
Bolo to v časoch, keď ešte Morava mala zlaté dno. Nikto si do nej neodlieval a už zo zásady nepúšťal  do nej kyseliny. Vtedy ešte nekypel život na zemi, len Perúnovej Babe občas vykypelo z hrnca.
Vraj, kam chodí slnce, nechodí lekár. K Paromovcom nechodieval nikto, lekár ani smetiar. Nebolo ľudí. Len to bláznivé slnko sa idiotsky vycieralo nad rozžeravenými plážami Záhoria. Baba ženskou fintou, sukňou prinútila manžela hromobijcu, aby stvoril svet, ale to bolo všetko. Padla.
Padla pred ním aj na kolená, nič. Zboha nič.
Aňi mja nemá! Ty mja nenamosíš! - odťal vždy Perún Babe, keď drankala to i ono.
- Keby sme bývali s ludma na zemi, už by sme dávno mjeli porozbíjané okna. Máš ho vidzet! Vyraz si to z huavy. Nezvíjaj kouem dokoua, cicho budz!
Hromotĺk  nechcel o ľuďoch ani počuť. Iba mrštil nadrcmané čelo na skvelom tróne pod dúhou oblačnou. V duchu videl tú šarapatu, čo budú ľudia stvárať: krik, vojny, podrazy... Zvady, bitky v jednom kuse, tlačenice v autobuse... Záhoráci si biele domy stavajú, lebo vraj do Bieleho domu pershing neudrie... Až sa ježili vlasy hromovládnemu Paromovi pri tých čiernych žartoch. Pripadal si trápny a nemožný s plným tulcom bleskov-hromov. Haraburdy proti ľudským, čo s nimi?
Hja, lenže bohovia a bohyne stále otravovali, objednávky na ľudí sa len tak hrnuli.
Vesna, Živa, Mokoša, Devana... No najviac štekala smrtná Morena, celá nabrúsená. Chcela už kosiť.
- Cicho, žaby, nekŕkajte! - zahriakol ich Perún a vyceperil ich z nebeskej kancelárie. /Sama Perúnbaba ju tak pomenovala, keď videla, že sa vrhá na prednosti mladých bohýň ako kanec./  Morenu Parom vzal a vyhodil, potom sa posťažoval svojej Babe:
- Každý z nás mosí mjet svoju hrdost. Kvúlivá bárjakej zmrzuej mrňi si nedám do nosa nové dzírky vŕtat!
Jedoval sa  Perún na Morenu a veru okrem hromov-bleskov kadečo do sveta tresol.
Zle-nedobre bolo vtedy na záhoráckom Olympe. Každý si žiadal človečinu. Rusalky, vodníci, poludnice, klakanice... Radhošť sa nevedel dočkať pitiek, Svantovít bitiek - veď kde boli ešte Kúťania a Gajarčania! Veles by už rád zvolával píšťalkou stáda, zmok zas groše nosil, koľko by len vládal. Domŕzali aj ostatní duchovia-zloduchovia. Chceli ľudí pobaviť a potrápiť, nech je nejaká zábava!
- Každý hraje o sebja, rači dám na húchého! - drdlal starý Paromisko a škriabal si striebornú kotrbu. Robil sa hluchý. Nechcel o ľudskej čeliadke ani počuť. Človečina smrdí - falošnosťou, pýchou, závisťou, pokrytectvom... Revnivosťou pohlaví... Človek nikdy nevie.
Parom mal už s bohmi svoje skúsenosti.
- Ty starý tetreve, už nejsi zboha na ňic! - mlela v jednom kuse jeho mitrha. - Si hňiuý  jak kláp! Ty že si chuap? Enem sa lelíňáš, momŕňáš, kňíháš zboka nabok. Enem oplevaduo mám s tebú, samú mrzútku.
- Nepluj, Babo, do pohárka, ked si z ňeho víno vypiua! - brblal Perún popod zlaté fúzy a len sľuboval, že raz, možno...
- Ó, ty hríbe muáčný! Neslubuj kozu se zuatýma rohama, kde nemáš u kozího chlévka aňi dvérca! - odsekla mu tá jeho sladká pusinka. - Rozumíš hliňe, ale neumíš s ňú robit. Ó, ty največí z bohú! Najvječí nemehuo pod sunkem! Ked si na mauackém rínku sám, tak nad tebja neňí! Sedzíš tu jak mrňa mrau - a robota stojí! Vypádáš, jak kebys morky pojímau. Pomyslite si! 
Takto vyštarovala. Perún to pižlikanie už nemohol vydržať a tak stvoril Babe pre radosť rastlinstvo: papulky, psí jazyk, marí liscí, pambíčkové nohavičky  /čakanku/, strenku, kuásovňicu, charbu, jahodňíček... Baba ako námesačná po lúkach chodila, bála sa zle stúpiť. Len jejdanečkovala a híkala, keď videla hadule, sopláne /snežienky/, barvínek, babí šud, myší chrúst.
Veľmi sa Babe zapáčili farárové čepičky, ale čo je to za kríček, keď pod ním nečučí zajíček! Na veľké prosenie stvoril Parom i zmiz-hmyz, uasky, zvukače, trpiuky, žuňe, čmeuy a čmeuákú, frgoše, míky a labudy. Na vodách sa vznešene hojdalo bábelčí a Perúnbaba sa velebne vznášala na jeleňovi po malebných pahorkoch. Hladkala ušiačikov, plašila vrabčiakov, ale ešte stále to nebolo ono. Nebolo ľudí...
Chudák hromobijca vedel, že Baba nedá pokoj, kým nedostane všetko, čo chce. Inak sa nedočká milosti ani vo vlastnej domácnosti. Baba ho držala tri kroky od tela, o manželských povinnostiach ani počuť nechcela. Čo mu zostávalo? Napil sa šarkanieho mlieka a pochytila ho ohromná sebaľútosť, plačlivá opica:
- Co sem sa  v živoce namakau pro verejňí dobro, prez šecky nečase, nadčase, prezčase! A ňigdo mi pjekného suovíčka nepoví, aňi vypit si nemám s kým!
Priplichtil sa k nemu potvorník Pikulík a zapišťal:
- Fí, šak si už volajakého kumpána spuaš, co by moheu zarovno s tebú tahat. Stačí  obyčajný sedlák. Sedláček je pán, kde má v ruce žbán. Hned budeš mjet sebjerovného, na tvúj spaňilý obraz zrichtovaného.
- Máš pravdu, podegro! Čaškosci podzelené bývajú méňej cícené! - vyskočil Parom. Vivat runda, hromy bijú!
Luskol prstami, vyšľahol blesk, zahrmelo - a bol tu ohnivý kohút. A ten kričal: Alko -hóóól!            .
- Hlehó! To je kokonútek jako malovaný! - spokojne zakrochkal Parom. Dal mu lognúť šarkanieho  mlieka, na guráž, a poslal ho na zem zniesť vajce nebývalej veleby a slávy. Rozjarený, rozparený kohút - lebo už účinkovala tá bohovská medovina - s náramným kikiríkaním zletel do záhoráckych pieskov, do Kikirípolca, aby tam splnil ten boží rozkaz. Vďaka tej diabolskej slopanici sa mu to aj podarilo. Zniesol sedem podivuhodných, šišatovznešených divých vajec! Keď ich zbadal, zaraz vytriezvel a fŕŕŕ! Tam ten! Starosť o božské potomstvo prenechal Paromovi. Čo z toho vylezie...
- Dzivúch! Už je v dýmje! - narárošil sa Parom a sám sa uvelebil na vajciach. Tak tam sedel  ako na špendlíkoch: - Co z teho enem vyleze!
Napopácala ho tam jeho Baba, hneď sa doňho obula.
- Nemáš šeckých doma? - pchala mu čabrňu do papule. - Ná co tu lapíš? Ty buázne buázňivý, nebuázňi! Co buázňíš jak buázňivý buázen! Konc si sa zbuázňiu, z rozumu zešeu? Lez dúlej!
- Aňi mja nemá! Cicho budz! - zasyčal Perún. Chytil vajce a bác ho po nej. Potom druhé, tretie... Lenže vajcom skalu neroztrepeš, babu neumlčíš. - Jak ťa chycím... tak ťa puscím.
Keď ju konečne zahnal na ústup, zostalo mu len jedno jediné vajíčko, nijaká kraslica sa mu nevyrovnala.
Sedí Parom, sedí, hnev v sebe dusí. Jedno vajce mu je málo, dvoje mnoho. Zrazu však  ťuk-ťuk! Budíček!
Vajce sa malo k životu. Mŕzgalo sa, vrtelo sa, Paromovi buch do nosa!
Nedá sa zatajit tá živá nátura! Skáče tam jak jeleň o šecko preč! Co je to za kura? - krútil striebrosivou hlavou Perún.
A vajce zase: ťuk-ťuk!
- Co ťi ťuká? Dál! - zvolal Perún. A to vajce puká!
Keď už bolo naťuknuté, vyskočil z neho jeden taký ťuknutý, corgoň jedna radosť. Nijaký  tĺk. Veď sa hneď aj ukázal, čo je zač.
- Dobrý večer, strýče Parom! Kam tak zrána, k objedu? - nekonvenčne pozdravil svoju paromskú kvočku. - Už nalévajú.
Ešte sa len z vajca vykľul, už bol múdry. Perún však pochopil, že prvý Záhorák mu hlási správny čas: už je lO! Hneď ho pozval do Tahámjatam, do nebeskej krčmy. Nalial mu čistého vína:
- Ťuknime si, Francku! - zvolal Parom a už ho mal aj pokrsteného.
Okoštovali banánové, hrdličkové, kolenačkové, šuškavé, orechové, francúzske /du
blit/, konské aj pančuchové vínko, dunihlav, ozembuch, očipuči, satarmo, záhorácky strik...
Len pre silné nervy.
Parom naučil Záhoráka všetkým paromstvám. Predviedol mu nielen pitky, ale aj pipky. Vláčil ho so sebou na zálety ku krásnej Devane i kyprej Žive. I začal Francek I. pociťovať hriešne túžby, keďže bol účastný hodov božích.
- Tacíčku paromský, stvor mi volajakú prepeličku, - orodoval Francek Prvňúsek. - Nech mi stojí za to žit! Stvorius mja z duše aj ťela, ze žútka aj bíuka, a každá částka má svoje potreby.
- Ale nedrhňi, Francku! Daj pokoj s potvorama, potom sa teho neopleješ! - zamrmotal  Parom, nechcel o tom ani počuť. - Šak já dobre vím, co je suadší od medu! Ale je to aj horšké jak šlak!
Lenže vajce bolo múdrejšie ako sliepka. Začal sa Francek obzerať po inom „spasiteľovi“. Vidí:

Pjekná paňi stojí,
v novej sukňi chodí,
ona do ňí sáhne,
zuatý groš vytáhne,
mje ho daruje!

Obrátil sa Francek na mýtickú Babu. Nevytiahla zlatý groš, ale jadierko. Prsiská mala ako dve dyne. Buch! Udrela jedna tekvica o druhú a vyskočilo jadierko bitkom nabité. Baba ho dala Franckovi, aby si ho strčil voľakde do zeme.
Záhoráci boli odjakživa dobrí záhradníci. Francek sa staral o tekvicu ako o vlastné oko v hlave, ani Paroma k nej nepustil. Keď slávna dyňa dozrela, pukla. Vyskočila z nej šikovná hepa, ustrica ani no! Bascorka Dorka, prvá Záhoráčka.
- Ná co si z jáderek? - začudoval sa jej ohromený Francek. - Ukáž, li máš šecko jak sa patrí. Huavu aj patu. Hopsa kúdel...
Hopsa kúdel, vrc sa kúdel, kúdelečka, kúdela! Hneď pod vŕbou mohla byť svadba, hneď mohla nastať populačná explózia, keby...
Obzerá si Francek Dorku, obzerá, to i to mu na nej chýba. I prebadal Francek, že s týmto nedokonalým stvorením bude mať len samé opletačky a štrapácie. Ako len preklenúť základné nezrovnalosti?
- Neboj sa teho, Francku! Hlavňí vjec, že má zdravé jádro. Jáderko, horšká podstata, to je predsa základ dzífčata! - tak baťko Perún prešiel k jadru veci, ku koreňu všetkého zlatohrivého života.
Dorka Francka pobozkala, len tak mľasklo, ale on sa len odťahoval. Dorka však vedela, od čoho muchy kapú. Zbadala jabloň, hybaj k nej. I videla, ženská, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z ovocia jeho a jedla a jedla a jedla, až bol z toho Francek vedľa. Nuž dala aj mužovi svojmu, čo bol s ňou, že si spolu zajedia.
Tu pochopil konečne Francek, na čo sú ženy dobré. Sú to krásne záhradnice, zahádžu vás jablkami. Ale inak... Francek Dorke neveril, ani čo by za necht vošlo. Mal z nej panický strach.
Že neveríte? A žene veríte? Co ste z jáderek?