Anasoft litera

Cena za pôvodnú slovenskú prózu

Prosím zadajte hľadaný výraz pre začatie Vášho vyhľadávania.

English 

Peter Krištúfek: Svet je šialený, vrátane mňa

Autor: Tina Čorná, foto: Katarína Hlinčíková   
Pondelok, 07. september 2009
PETER KRIŠTÚFEK je autorom niekoľkých poviedkových zbierok, jednej novely, spoluautorom knihy parodických scenárov, ale aj filmovým režisérom. Za román Šepkár je nominovaný na ocenenie Anasoft litera.

Aký bol váš prvý dotyk s literatúrou?

Z obdobia, keď som sa kníh prestal iba dotýkať a začal som ich aj čítať, si spomínam na Marťanskú kroniku od Raya Bradburyho, Čierny obelisk od Remarqua a Keď nastali dažde od Louisa Bromfielda. Výber rozhodne ovplyvnila moja mama, ktorá sa mi ich snažila pri rozličných príležitostiach podstrčiť, a tieto knihy mám rád dodnes.

Vyštudovali ste réžiu. Ovplyvňuje vaše písanie alebo skôr písanie ovplyvňuje vašu réžiu?

Réžia je moje povolanie, ktoré ma pri písaní ovplyvňuje rovnako, ako keby som bol zubný laborant alebo zootechnik. A asi to platí aj naopak. Celkom milo ma však ovplyvňujú názory niektorých recenzentov mojich kníh, ktorí medzi týmito dvoma oblasťami hľadajú všemožné súvislosti. Chápem, sú zrejme za to platení, a ja sa vďaka nim zvyčajne dozviem úžasné množstvo nových vecí. Minule som sa napríklad dočítal, že údajne túžim písať ako Cortazár.

Prečo sa práve písanie stalo jedným z vašich vyjadrovacích priestorov?

Písanie dovoľuje prevteľovať sa do iných osôb, únik od reality, páchanie zločinov, užívanie všemožných rozkoší - a to pomerne jednoduchým a bezbolestným spôsobom. Keď sa darí, mám z neho veľký pôžitok, porovnateľný iba s máločím. Tým chcem povedať, že nemám potrebu vyjadriť sa či niečo zásadné povedať svetu. Píšem pre vlastné potešenie a keď si to následne niekto prečíta a prípadne sa mu to aj páči, som len rád.

Aký bol váš prvý literárny úspech?

Určite vlastnoručne ilustrovaný sci-fi román, ktorého názov som už, bohužiaľ, zabudol, keďže som ho napísal ako šesťročný. Mal celých desať strán a pamätám si, ako som ho roztraseným hlasom predčítal v obývačke starým rodičom a vyslúžil som si za to dlhotrvajúci potlesk. Tak sa to pravdepodobne celé začalo. O to viac mi je ľúto, že toto veľkolepé dielo zostane pre ľudstvo navždy stratené.

Ste autorom niekoľkých zbierok poviedok. Aká bola cesta k románu?

Podľa mňa je písanie len jedno - nejestvuje písanie románu, písanie poviedky, písanie básne..., hoci takto si to radi predstavujú ľudia, ktorí nepíšu. Čo reálne existuje - to je téma, od nej sa potom odvíja vhodná forma. V prípade Šepkára to bolo niekoľko jednoduchých nápadov v mojom záznamníku, ktoré prerástli do väčšieho celku. V prvom rade ma zaujalo to, čo je na tomto románe viditeľné na prvý pohľad: politika ako zvláštne, bizarné, exotické, zábavné územie. No ešte dôležitejšia je pre mňa úvaha o jazyku a o tom, ako ho používame a zneužívame. To je podľa mňa veľká téma súčasného sveta.

Prečo ste si zvolili práve sarkastický jazyk aj obsah?

Mám rád tento druh humoru a s obľubou ho používam aj v bežných situáciách, hoci často je to možno obrana pred svetom okolo. Je to môj spôsob, ako sa so všeličím vyrovnávam. Je celkom zábavné, že na posledné otázky odpovedám, akoby som vedel presne o každom kroku, ktorý pri písaní urobím. Nie je to tak, mnohé veci si uvedomím až spätne, pretože moje písanie je skôr asociatívne.

Čo pre vás znamená konkrétne táto kniha, ktorá súťaží?

Šepkár je môj prvý román, takže už len týmto je pre mňa významný. Teší ma veľké množstvo ohlasov, ktoré naň stále mám. A je to aj pekný predmet, ktorý sa príjemne drží v ruke - najmä vďaka skvelým ilustráciám Katky Slaninkovej.

Citujete: „Celý svet je šialený." Myslíte to rovnako vážne ako autor tejto myšlienky alebo trpko žartujete?

Veľmi pekná otázka. V prvom rade som presvedčený, že myslieť niečo vážne a trpko žartovať je takmer to isté. Ale odpoveď znie: áno. Svet je šialený, vrátane mňa.

Vyjadruje znechutenie vášho hrdinu nad politikou váš osobný vzťah k nej?


Môj vzťah k politike je asi rovnaký ako vzťah k hokejovému zápasu - nerozumiem konaniu hráčov, pravidlá tuším iba veľmi vzdialene. To mi umožňuje pozrieť sa na tento svet z odstupu, s naivným výrazom dieťaťa, ktoré sa čuduje nad logikou vecí, čo sa dejú, a práve preto si možno všimne podstatnejšie a všeobecnejšie súvislosti. Nielen suché fakty a opis skutočnosti. Nikdy som nechcel byť otrokom reality. Keď sa touto cestou vydá beletria, vždy bude len úboho krivkať za literatúrou faktu. Jej úlohou je skôr - aby som sa vyjadril chemicky - vydestilovať esenciu.


Kto je Peter Krištúfek
Narodil sa v roku 1973 v Bratislave. Je autorom troch poviedkových zbierok - Nepresné miesto (2002), Voľným okom (2004) a Mimo času (2009). V roku 2005 mu vyšla novela Hviezda vystrihnutého záberu a v roku 2006 súbor scenárov o Rote pomalého nasadenia (spolu s Dadom Nagyom). V máji 2008 vydal vo vydavateľstve PT Albert Marenčin svoj prvý román Šepkár. Úryvok z románu sa ocitol vo výbere americkej antológie Best of European Fiction 2010.

Je trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka (2000, 2002 a 2004). Vyštudoval filmovú a televíznu réžiu na VŠMU. Nakrútil vyše dvadsať autorských dokumentárnych filmov, celovečerný televízny film Dlhá krátka noc a dlhometrážny dokument o Dežovi Ursinym pod názvom Momentky. Momentálne sa pripravuje na nakrúcanie hraného filmu Viditeľný svet.


Zo šepkára našepkávač

Porotcovia Anasoft litera o knihách, ktoré sa ocitli v prvej desiatke súťaže, a prečo

Peter Krištúfek prichádza s dielom, v ktorom sa popri ďalších autoroch pokúsil o kráľovský literárny žáner - román. Myslím si, že úspešne, najmä vďaka uplatneniu svojho talentu na zanedbávané oblasti života. Vieme totiž, ako sa tvorba mladej literárnej generácie po vstupe do slobodných pomerov tematicky redukovala. Z pochopiteľných dôvodov sa vzdala spoločenského poslania a sústredila sa na svoju autonómnosť, niekedy až do takej miery, že svet mimo seba ju nezaujímal, ba aj človek ju zaujímal prevažne vo sfére dovtedy tabuizovaných prejavov ako tvor eroticko-sexuálny a rôznym spôsobom výnimočný.

Román Petra Krištúfka je nekonvenčný, jeho dej sa rozvíja na rozhraní fantázie a skutočnosti a pritom poskytuje čitateľovi hlboký prienik do podstaty dnešného sveta, dokonca aj jeho politickej povahy.
Ide v ňom o autonómiu nášho sveta, čo napokon naznačujú aj citáty z pomerne starej, ale pre ústrednú postavu románu, divadelného šepkára Krištofa, základnej knihy, ktorou je Teloveda z 20. rokov minulého storočia. Všetko sa mení, vzniká a zaniká, dnes platí, zajtra už nie, ale pravdy vyslovené v Telovede platia bezo zmeny. Všetko ostatné, s čím sa autor a jeho hrdina stretávajú, nadobúda fantasmagorickú podobu.

Výplodom autorovej fantázie je aj premena šepkára Krištofa na našepkávača významného politika, ktorý ťažko zhľadúva a vytvára vety svojich prejavov, veď ako sám vraví, tých slov je akosi veľa. Šepkár mu vkladá do úst citáty z textov obľúbených divadelných hier, ktoré majú nadčasový význam. Sám politik im síce nerozumie, ale napriek tomu ohurujú jeho parlamentných kolegov, väčšina ktorých ich tiež nechápe, ale obdivuje.

Krištúfek hyperbolickými literárnymi postupmi zachádzajúcimi do absurdnosti vytvára situácie, ktoré napriek svojej neskutočnosti postihujú reálny obraz „slobodných" predstaviteľov „slobodnej demokratickej krajiny", ktorej realita neraz predstihuje aj fantáziu spisovateľa.

Autor by totiž mohol zhrnúť svoje poznanie výrokom iného významného mysliteľa 17. storočia Roberta Burtona z diela Anatómia melanchólie, ktorý povedal: „Celý svet je šialený", a myslel to vážne. Krištúfkov šepkár to tiež pri pohľade na náš svet myslí vážne, aj keď nás pritom často zabáva.
Divadlo sveta, ktorý sa nedávno stal slobodným, je totiž plné násilia, hlúposti, ubíja pravdu a nahrádza ju lžou. Byť poctivým sa nevypláca, nie nepokradneš, ale kradni! je prikázaním tohto sveta, z ktorého šepkár Krištof doudieraný a smutný odchádza. Odmieta našepkávať tým, čo zneužívajú moc, a vracia sa do svojho milovaného sveta divadla, do jednej z mála oáz slobody.

Milan Hamada, literárny vedec

 

Zdroj: Žurnál

pošli na vybrali.sme.sk