Pár ľudí, čo zasiahnem, sa vždy nájde
Tvrdí,
že spisovateľ sa má triafať predovšetkým do svojho vkusu, aj tak nemôže
ulahodiť všetkým. Zatiaľ napísal tri knihy, dve z nich postúpili do
finále Anasoft litery. Kým predvlani to bolo prekvapením, teraz sa Kruhy
v obilí vnímajú v záverečnej desiatke už takmer samozrejme. JAROSLAV
RUMPLI.
Kruhy v obilí sú takmer 450-stranovým
románom. So zreteľom na to, že od predošlej knihy V znamení Hovna (a tá
vznikala takmer desaťročie) uplynuli len dva roky, dá sa povedať, že sa
vám Kruhy písali ľahšie?
„Najmä som ich konečne písal s tým,
že budú vydané a bežne dostupné. Pri predošlej knihe som nemal
vydavateľa, písal som ho do prázdna, znechutený tým, ako dopadol môj
prvý román Svet je trest, vo výpredaji za 10 korún. Keď sa vám toto
stane s knihou, bez ohľadu na to, či je dobrá, alebo nie, do ďalšej sa
vám veľmi púšťať nechce. Áno, v tomto kontexte sa mi Kruhy ozaj písali
ľahšie.“
Nesúvisí to aj s tým, že predošlá kniha mala autobiografický nádych, kým teraz ide o číru fantáziu?
„Aj.
Pri totálne vyfabulovanom príbehu, pri ktorom navyše rezignujete na
niečo, čo je pre román akože posvätné, čiže pravdepodobnosť, písanie
doslova odsýpa. A čo je najpodstatnejšie, tým, že vytvárate situácie,
ktoré ste nezažili, vytvárate niečo, čo pri knihách obyčajne môže zažiť
len čitateľ – moment prekvapenia. Skrátka, oveľa viac sa pri tom
bavíte.“
Čitateľa ste vtiahli do sveta rôznych
bizarností, absurdít a množstva zdanlivo nesúvisiacich motívov a
dejových línií. Podobne sa s ním pohrávate, keď ho rozprávač zahrnie
nekonečným počtom úvah, definícií či návodov, ktoré často vzápätí
spochybní a nahradí ďalšími.
„Varil som guláš, nie krupičnú
kašu. Do guláša toho ide veľa. Inak, tak je to vždy a so všetkým –
niekto dielo, bez ohľadu na to, aké je dlhé, ocení ako celok, niekto ho
prijme s výhradami, na niekoho je toho priveľa, inému sa až dvíha
žalúdok. Nebudem tvrdiť, že sa nemá tvoriť pre ľudí, na druhej strane
jediná poctivá vec, čo môžem ako autor robiť, je myslieť na seba, nie na
pochvaly či ocenenia, na to, či niečo už náhodou nepreháňam a tak
podobne. Hranice sú na to, aby sa prekračovali, respektíve posúvali. Do
čieho vkusu sa má spisovateľ triafať? Ak nie je predajná dievka, tak sa
triafa najmä do svojho, aj tak nemôže ulahodiť všetkým.“
Nelákalo
vás občas si niečo z toho gejzíru dejových či filozofujúcich nápadov
odložiť, niečo, čo by sa uživilo samo v inej, budúcej knihe?
„Vždy
dávam zo seba všetko. Nie som syseľ, aby som niečo odkladal. Keď dôjde
fantázia, jednoducho prestanem tvoriť. Moji hrdinovia, ak sa tak vôbec
dajú nazvať, sú mysliaci ľudia. Nie sú to vedecké kapacity, ich
premýšľanie je laické, ich filozofia insitná. Tým, čo pričuchli k
Heideggerovi či Derridovi, ich spôsob uvažovania môže pripadať smiešny,
ale to už sme zas pri tom, komu sa má človek zavďačiť. Ak pri tvorení
nezažívam doslova výrony fantázie, ak sám neprechádzam katarziou, ako by
som potom mohol chcieť nadšenie po čitateľoch. Pár ľudí, čo zasiahnem,
sa vždy nájde. Vlastne až pri nejakom veľkom úspechu by som sa začal
zamýšľať, či je všetko v poriadku. Keby ma napríklad ako renomovaného
umelca pozvali do Telerána pripraviť pre vysielací štáb praženicu.“
Po
predošlom románe ste sa vyjadrili, že vyznel menej veselo či menej
poeticky, ako ste chceli. Myslíte si, že Kruhy boli pochopené podľa
vašich predstáv?
„Našťastie ich dokopy nikto nečítal, že?
Inak je samozrejme misia splnená, ak boli pochopené nejednoznačne. Je to
predovšetkým román o pravde, o tom, aké je ťažké, priam až nemožné ju
nájsť, tomu je prispôsobené všetko vrátane príbehu. Bizarnosti či
dokonca absurdity sú len prostriedkom, takzvaným prvým plánom, šupkou
jablka. Dôležitá je dužina.“
Po tejto knihe sa už vaše meno pre mnohých stane synonymom nihilizmu.
„Nepísal
som tento román, aby som niekomu bral chuť žiť. Naopak, rozprávač sa v
živote stretáva s toľkými tragédiami a hoci sa mu nedarí uveriť v nič
definitívne, nakoniec ich ustojí. Prichádza na to, že nádej môže
spočívať aj v tom, že človek nevie. V jednej chvíli sa dokonca pýta, akú
nádej by ľudia mali, keby neumierali. Neviem, je to veľmi otvorená
kniha. V istom zmysle sa dá vnímať aj ako návod na to, ako sa nezrútiť.
Takže čo – som nihilista alebo nositeľ svetla?“
Podľa
vašich slov v knihe ide len o jednu jedinú vetu a všetko ostatné je
vymlátená slama. Ide o tú istú vetu pre všetkých čitateľov, alebo si
každý nájde tú svoju jedinú vetu?
„Asi to už môžem
prezradiť. Pre mňa osobne je tou vetou kombinácia druhej polovice
predposlednej a úplne poslednej vety románu: Pravdu nemá zmysel hľadať,
nájde si nás sama. Ale pre iného nech je to hocijaká iná veta. Alebo
nech to nie je žiadna veta. Pokojne by to mohlo byť jedno slovo. Nerád k
svojim knihám čokoľvek dodávam. Sú napísané, nič ich už nemôže zmeniť.“
Napísali o knihe
Napriek
tematickej rozmanitosti majú nastolené problémy jednu vlastnosť
spoločnú. Je ňou nihilistické traktovanie života, spojené s vykázaním
ľudských bytostí do úlohy pasívnych divákov v divadle svet: „Život sa
nám mihal pred očami a my sme sa mohli iba smiať, tlieskať, prípadne si
poplakať.“ Hoci nihilistický prístup môže provokovať a mnohých aj
iritovať, práve on zreálňuje a vyvažuje bizarnosť zobrazeného príbehu.
Napriek tomu, že v texte dominuje zmar, beznádej a dezilúzia, nie je
nový Rumpliho román neutíchajúcou spŕškou skepsy. Nenápadne a akoby s
ostychom tematizuje aj nádej, možnosti a dôvody „pokračovať v načatom
kurze“.
Miriam Suchánková, Pravda
Román nie
je ani tak o postavách ako o neuchopiteľných dimenziách pravdy,
ponúkajúcich sa doslova nevyčerpateľnej autorskej schopnosti prekračovať
hranice viditeľného a vstupovať do priestorov prístupných iba fantázii.
Aj keď terčom analytického výskumu, prestúpeného čiernou inteligenciou
a ešte čiernejším humorom, je ľudské indivíduum nezmierené s
kolektivizmom masového zažívania ľudskej situácie a neprestajne proti
nemu revoltujúce, jeho strategickým cieľom je napokon vážna a
nerozložiteľná pravda bytia, ktorá sa nedá vypovedať a o ktorej sa dá
najmä mlčať. Avšak práve tento cieľ spúšťa paradoxne vahadlá Rumpliho
rozprávačstva: „Pretože práve to je podstatou umenia – nepovedať niečo
nahlas. A predsa to povedať.“
Alexander Halvoník, LIC
Na mŕtvych je najlepšie to, že ich môžeme ignorovať
(úryvok)
Pravdivé
odpovede existujú iba na pravdivé otázky. Aký má napríklad zmysel pýtať
sa, či toto tu má zmysel? Stále sa niečo deje a s najväčšou
pravdepodobnosťou sa len tak ľahko diať neprestane. Je zbytočné vedieť
prečo. Veď keby sme to mali vedieť, tak to už dávno vieme. A to tak, že
naozaj, nieže len možno. Čo sa týka smrti, tá by nás mala desiť iba
vtedy, keby sme ju sami vymysleli. Neberte vážne vyhrážky kazateľov, nie
je to náš zločin. Nemali by sme sa cítiť vinní za to, že musíme
zomrieť, a nemali by sme sa toho ani báť. Napokon, akú nádej by sme
mali, keby sme nezomierali?
Akú nádej by sme mali, keby sme nezomierali?
„Presne takú istú, akú máte aj so zomieraním,“ odpovedá Emil odkiaľsi z odpadkového koša večnosti.
Na mŕtvych je najlepšie to, že ich môžeme ignorovať.
„Okrem toho,“ pokračuje bez ohľadu na môj nezáujem, „filozofuješ tu úplne nadarmo.“
Mohol
by som mu to vysvetliť. Mohol by som mu povedať, že to dobre viem,
takisto, ako viem, že mi on zbytočne niečo hovorí. Ale mlčím, len sa
usmievam. Nikdy som sa nikoho nepokúšal vyvádzať z omylu, prečo by som
mal práve pri ňom robiť výnimku? Okrem toho, že je mŕtvy, je ešte aj
protivný. Ak niekto niekomu počas života rozdával rozumy, bol to práve
on. Teraz jednoducho nedokáže zniesť, že spolu s ním nezomreli aj
ostatní.
„Nemuseli všetci,“ reaguje na moje myšlienkové pochody, „stačilo by mi, keby zgegli tí, ktorých som poznal.“
Jasné, prikyvujem telepaticky.
streda 22. 6. 2011 | Alexander Balogh
Zdroj: SME
 |