„Vytvárať svety na hranici skutočna a neskutočna“

V utorok 29. marca 2011 predpoludním bol hosťom Záhorskej knižnice v Senici na besede s čitateľmi renomovaný slovenský spisovateľ Pavol Rankov (1964). Beseda v rámci Týždňa slovenských knižníc sa uskutočnila o 10. hodine v priestoroch Záhorského osvetového strediska v Senici. Hosťa sme  pri tejto príležitosti oslovili .

Detstvo v Poprade a Vysokých Tatrách, stredná a vysoká škola v Bratislave, pôsobenie v Bratislave, i stáž v Londýne. To sú z geografického hľadiska miesta, na ktorých ste zanechali stopu. Kde sa dnes cítite najlepšie?

Nikdy som nebol veľký cestovateľ a teraz som už vyslovene domased. Takže – všade dobre, doma najlepšie. Ideálny deň podľa mňa vyzerá takto: ráno písať, samozrejme, doma, okolo poludnia viesť semináre v zamestnaní, teda na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v podvečer ísť s dcérami na prechádzku a najneskôr o jedenástej už ležať v posteli, samozrejme, vlastnej. Takýto deň sa mi naposledy podaril asi tak pred polrokom.

Za vaším umeleckým debutom (Debutom roka 1995) „S odstupom času,“ ktorý ozdobila „Cena Ivana Kraska“ ste čoskoro získali aj medzinárodné literárne ocenenie z Talianska „Premio „Jean Monnet (1997).“ Odvtedy máte na konte už aj knihu „My a oni/Oni a my“ (2001), „V tesnej blízkosti“ (2004), i prvý román „Stalo sa 1. septembra/ alebo inokedy“ (2008). Vydali ste aj viac kníh zo sféry knihovedy, masovej komunikácie a informačnej spoločnosti – „Masová komunikácia, masmédiá a informačná spoločnosť“ (2002) a „Informačná spoločnosť – perspektívy, paradoxy, problémy.“ Vaše poviedky vyšli aj v poľštine, maďarčine, bulharčine, švédčine, češtine, angličtine. Čo chystáte na vydanie najbližšie?

Dokončujem svoj druhý román. Nadväzujem tak trochu na knihu Stalo sa prvého septembra, pretože som dej opäť zasadil do štyridsiatych a päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. To obdobie je také dramatické, že ma priamo vyzýva, aby som ho využil. Dúfam, že kniha vyjde ešte v tomto roku.

Fantastický realizmus, exotické prostredia, dramatický dej, tajomno, a prekvapujúca pointa. To všetko patrí k vašim prózam. Čo bol ten prvotný impulz, ktorý vás nasmeroval do literárnych vôd?

Písať som skúšal už na strednej škole, s frajerkou sme vtedy napísali asi päť strán slovenskej ponášky na Jacka Keroucka. Na vysokej škole som si však prečítal Kafku, potom Cortázara a Garcíu Márqueza. Zrazu sa mi v literatúre otvorili úplne nové obzory. Žiadne opisy vlastných zážitkov, ale vytváranie svetov na hranici skutočna a neskutočna. Život nech je život, literatúra nech je literatúra. A hrana medzi nimi je najzaujímavejšia.

Ste na besede v Senici, s ktorou sa už 25 rokov spája literárna – teraz už celoslovenská autorská súťaž Literárna Senica Ladislava Novomeského. Aký bol, prípadne aký je dnes, váš vzťah k literárnym súťažiam?

Literárne súťaže sú ideálnou bránou do literatúry pre tých autorov, ktorí nemajú žiadne protekčné vráta, aby sa tam dostali. Pre mňa je veľmi dôležitá súťaž Jašíkove Kysuce. Vďaka nej sa mi podarilo vydať časopisecky prvú poviedku. Redaktor časopisu Dotyky Róbert Kotian bol totiž vtedy členom poroty a moja poviedka sa mu hodila do koncepcie čísla. Keďže som dovtedy nemal žiadnych kamarátov v redakciách, tak by som bez literárnej súťaže časopisy obosielal asi zbytočne. Veď ktorý redaktor by otvoril obálku od neznámeho autora.

Americký spisovateľ Peter De Vries (1910-1993) – (Kolybrík 1978,...) o svojej tvorbe zanechal takéto vtipné svedectvo: „Píšem vtedy, keď mám inšpiráciu, a dbám na to, aby som ju mal každé ráno o deviatej.“ Kedy ju môžete mať vy, keď pôsobíte ako vysokoškolský pedagóg na Katedre knihovedy a vedeckých informácií Filozofickej fakulty Univerzity Komenského? Prípadne, ako je to s vašimi rituálmi okolo literárnej tvorby?

Písanie románu a písanie poviedky sú metodologicky dve odlišné činnosti. Poviedku je možné celú napísať – nazvime to – v stave inšpirácie, za deň, či dva. Na román však treba aj dobrý zadok, pretože si ho treba vysedieť ako sliepka vajce. Aj ja sa snažím, aby inšpirácia prichádzala pravidelne, ale často je to naopak. Musím začať s písaním a dúfať, že si ma inšpirácia všimne a priletí. Ak nepriletí, opravujem skôr napísané časti, alebo si robím poznámky k tomu, čo budem písať zajtra.

Mám celkom rád nadsádzku a iróniu. A zapáčilo sa mi prirovnanie amerického spisovateľa Trumana Capota, ktorým vystihol pocity autora pri dokončení diela slovami: Ukončiť knihu je ako vyviesť dieťa na dvor a zastreliť ho.“ Ako je to s Vašimi pocitmi, keď sa končí etapa tvorby a rozbieha sa tá ďalšia – keď sa má duchovný odkaz napísaného pretransformovať do knihy alebo do scenára či filmu, veď ste aj dramaturgom niektorých dokumentov a publicistických cyklov (Umenie 04 a 05)?

Najhoršie je obdobie medzi odovzdaním rukopisu a privezením hotovej knihy z tlačiarne. V tomto období som úplne paralyzovaný, vôbec sa nedokážem sústrediť na novú robotu. Až keď je staršia kniha vytlačená, zbavím sa jej ako bremena a môžem sa zaoberať niečím iným. Žiaľ, obdobie od odovzdania rukopisu po vytlačenie knihy niekedy trvá aj vyše pol roka.

Marec je aj mesiacom nastupujúcej jarnej únavy. A vrtochy jarného počasia (aj toho bláznivého aprílového) neraz prinášajú pocit depresie. Máte nejakú radu, ako sa z tých negatívnych pocitov dostať?

Moja manželka je poradenská psychologička a keď mi občas rozpráva o svojich klientoch, tak jej radím, aby sa nahla ponad stôl a tresla im dve-tri facky. Veľmi mi lezú na nervy ľudia, ktorí sa tešia z vlastných depresii a pestujú si ich ako jahody v záhrade. Postmoderná depresia je choroba z nadbytku, čosi ako obezita.

Čítal som v zbierke „Mozgotrasov“ ( krátke spojenia s dlhým vedením alebo skraty v dlhom vedení) myšlienku spisovateľa Josepha Hellera, autora bestselleru „Hlava XXII“: „Vedel o literatúre všetko, okrem toho, ako mať z nej radosť.“ To je niečo podobné, ako mal na mysli náš spisovateľ Martin Rázus, keď na adresu niektorých „tiež čitateľov“ povedal: „Sú ľudia, ktorí nosia v hlavách celé encyklopédie, jednako sú im k ničomu.“ Čo by ste vo vzťahu ku knihám a čítaniu odkázali pred záverom Marca – mesiaca knihy návštevníkom Záhorskej knižnice v Senici, respektíve čitateľom jej webovej stránky?

Kniha je masová zábava a je to zároveň jedinečný duchovný pôžitok. Každý čitateľ ako neopakovateľný tvor má svoje jedinečné potreby. A zároveň má to šťastie, že má na výber naozaj širokú ponuku kníh, aby tieto svoje potreby uspokojil. Čítať knihy sa proste oplatí.

Spisovateľa Pavla Rankova oslovil a za rozhovor poďakoval Milan Soukup (FOTO:MILAN SOUKUP).