Anasoft litera

Cena za pôvodnú slovenskú prózu

zverejnené: 28.08.2016

Dušan Dušek: Autor nie vždy tuší, čo napísal, a nevie, čo vzbudí v čitateľovi

 

Cenu by si zaslúžil aj autor etymologického slovníka, tvrdí spisovateľ, ktorý je s knihou Ponožky pred odletom medzi finalistami Anasoft litera.



 

Ako prichádzate na názvy svojich kníh?

S názvami je to ošemetné. Poznám jedno pravidlo. Podľa výskumu starého vydavateľského domu Random House by malo byť v názve písmeno R. Majiteľ spomínaného vydavateľstva vo svojich pamätiach napísal, že na obálke knihy by mali byť dve dôležité veci. Aspoň jedna malá červená škvrna, pretože to je farba, ktorá najväčšmi priťahuje ľudské oko. A v názve aspoň jedno písmeno R, pretože to je najzvučnejšia hláska vo všetkých abecedách. Povedal to múdry človek, ktorý o knižkách niečo vie, tak sa toho usilujem pridŕžať, niekedy sa mi to podarí, inokedy zase nie.

 

Ako konkrétne vznikol nápad nazvať knižku Ponožky pred odletom?

Názov vznikol podobne, ako to býva pri iných tituloch, keď už bola kniha takmer hotová. Človek premýšľa, ako by sa to celé mohlo volať – usilujem sa, aby to bolo trochu strelené, trochu nezvyčajné, aj keď to napokon vychádza z nejakej reality. Pomenovanie tejto knižky vzniklo z mojej ponožkovej mánie. Z nijakého iného šatstva nemám toľko kusov ako práve z nich. Keď idem okolo obchodu s ponožkami, zrazu zistím, že už opäť nejaké kupujem. Myslím, že mám aspoň takých 100 párov. Po ich vypratí ich vyvesíme na balkóne, každá jedna má svoj vlastný štipec, pripomínajú lastovičky na začiatku septembra, zhlukujúce sa na elektrických drôtoch, krátko pred ich ťahom na juh. A takto vznikol aj ten názov. Zadíval som sa na ne, fúkal vietor – a zrazu sa mi zdalo, že sa chystajú odletieť. Zavlnili sa, akoby to boli krídla. Hodilo sa mi to k celkovému pocitu z knižky, kde sa aj rozprávač chystá niekam odletieť; krátko predtým stihol niečo napísať, no potom si sadne na krídla a vyberie sa do sveta s nejakou tou ponožkou.

 

Kniha má podtitul „príručka“. Znie to ako žáner, ktorý v beletrii nie je očakávaný. Predstavoval som si, čoho všetkého by to mohla byť príručka. Na jednej strane vecí, ktoré nevieme nájsť na internete, takže z tohto pohľadu to je atraktívna kniha, keďže sa hovorieva, že všetko sa dá vygoogliť. Takisto je to príručka písania. Neviem, či si to uvedomujete, ale máte tam mnoho rád a návodov ku kreatívnemu písaniu, ktoré akoby ste dávali sebe a nie niekomu inému.

No veď nikoho iného by som si ani nedovolil poúčať. Ale seba človek môže, najmä ak je nespokojný s tým, čo píše a ako to píše. A to som pravidelne. Všetky knihy, ktoré človek vytvorí, sú na začiatku písania geniálne, no po ich dopísaní sú to také autorské stroskotania. Prosto, lepšie som to nevedel napísať, urobil som poslednú bodku, nemám viac čo dodať. Utešujem sa tým, že čitateľ našťastie nepozná moju vysnívanú podobu knižky. Pozná len to, čo je napísané, takže na rozdiel odo mňa nemá čo porovnávať. Teraz som vlastne prezradil, že aj táto knižka mala byť lepšia, ale je taká, aká je. A naozaj sú v nej rady, ako by som mal písať, len neviem, či som ich aj dobre počúval. Aspoň jedným uchom.

 

Vaša kniha je aj príručkou spomínania.

Po napísaní prvej poviedky, ktorá sa volá Modrý mak som si uvedomil, že sa tam dostala akási spätná vlna alebo skôr vrstva toho, že sa človek viac-menej ustavične vracia k čomusi, od čoho odišiel – ale iba zdanlivo. Spomienky nie sú len okamihmi minulosti, krátkymi zábleskami, pripomienkami rôznych detailov. Sú základným tkanivom, z ktorého sa skladá náš život. Zdá sa nám, že si občas na niečo len tak spomenieme, ale pritom je to trvalý základ našej súčasnosti, ktorú žijeme. Aspoň ja som to tak vždy vnímal. Keď som študoval geológiu, bola to pre mňa možnosť hľadať rudné a nerudné vrstvy hornín – nad zemou i pod zemou. Pátrať po tom, čo s čím súvisí. Rovnako je to aj s našimi spomienkami. Sú neustále prítomné v našom súčasnom živote. Patria k tomu najvzácnejšiemu, čo zo seba vieme vydolovať.

 

Je zaujímavé, keď sa spomienky viacerých ľudí začínajú prepletať. Neraz sa to stáva práve pri čítaní knihy.

Každá z poviedok je ponukou na rozhovor – každý človek komunikuje s textom svojím jedinečným spôsobom. Vstupujeme do kníh so svojou vlastnou čitateľskou a takisto životnou skúsenosťou. A každý má svoju vlastnú emocionalitu. Takže pre spisovateľa, teda pre mňa, by bolo najzaujímavejšie, keby som sa dozvedel, čo ktorý text vzbudzuje v čitateľovi. Akú emóciu si pri tom vytvára. K tomu najradostnejšiemu patrí asi to, keď si tam ľudia nájdu čosi, o čom som ja ani len netušil, že som to napísal. Spomenú si na niečo z vlastného života a spoja si to s prečítaným textom. Napokon – píšem o tom aj v samotnej knihe. V jednej z poviedok je príbeh, ako som raz zo zúfalstva napísal trojstranovú poviedku. Pôvodne som pracoval na dlhšej próze, ale po mesačnej robote, sebaľútosti a trúchlení, skončila v koši. Aby som sa aspoň nejako odmenil, tak som za pol hodiny zbúchal trojstranovú poviedočku z nejakých šaštínskych poznámok. Povedal som si, že mám aspoň niečo. Jedného dňa si odo mňa pýtali prózu z časopisu Romboidu. Nemal som nič iné, iba spomínaný text, ktorý dostal názov Topografia. Nuž som im ho ponúkol a oni ho uverejnili. Povedal som si – keď vyšiel v časopise, môže byť aj v knižke. Môj ctený priateľ a literárny kritik Peter Zajac o tejto trojstranovej poviedke napísal 15-stranovú štúdiu, pričom našiel také súvislosti, vzťahy a kombinácie, až som žasol, čo všetko som napísal. Pousmial som sa a zároveň som premýšľal, ako mu mám povedať, že som spomínaný text zlátal len tak halabala a divím sa, čo v ňom ponachádzal. Keď som sa mu zveril, povedal mi: „Ty nevieš, čo si napísal.“ Nad tým som sa zamyslel a dal som mu za pravdu. Autor nie vždy tuší, čo napísal, alebo aspoň nevie a netuší, čo vzbudí v čitateľovi. A práve táto možnosť sa mi pozdáva.

 

Vráťme sa na začiatok vášho písania. Keď ste začínali, boli nejaké mená autorov, ktoré vás pri písaní inšpirovali?

Kedysi dávno, keď som ešte chodil na strednú školu, sa u nás doma pod vianočným stromčekom zjavila knižka mojich rodičov 49 poviedok od Ernesta Hemingwaya. Ako pubertiak, ktorý dovtedy hltal londonovky a verneovky, som mal zrazu pocit, že čítam čosi, čo som ešte – takto napísané – nikdy predtým nevidel. Bol to pre mňa objav: aj takto úžasne sa dá hovoriť o svete okolo nás. A navyše: zdalo sa mi, že je to veľmi ľahké. Veď to nie je nič, písať ako Hemingway. Z takejto chlapčenskej drzosti, alebo ako to nazveme, som si povedal: „Však aj ja niečo napíšem. On píše, ako bol na rybačke, ako stretol nejakého človeka, ktorý čosi povedal...“ Hemingway je totiž génius zdanlivej jednoduchosti. Aj jeho štýl je zdanlivo veľmi prostý, pritom je to číra esencia niečoho zo skutočnosti, veľmi starostlivo vybratá a veľmi precízne zachytená do slov. Tak som si sadol a napísal poviedku o tom, ako som išiel na bicykli z Bratislavy do Šaštína, a potom som tri dni nemohol chodiť, lebo ma bolel zadok. Našťastie, tá poviedka sa nedochovala. To kdesi je začiatok môjho písania a ďalšieho a ďalšieho čítania, postupného objavovania vesmíru skvelých spisovateľov. Veď v každej národnej literatúre sú absolútne výnimoční autori a autorky, či to vezmeme od veľkých literatúr, akými sú napríklad americká, ruská, francúzska, až k tým početne menším literatúram, či už sú to Fíni, Maďari alebo Bulhari, alebo hocikto iný. Vždy som tam našiel výnimočných spisovateľov, ktorých bolo radosť čítať. Napokon, v rovnakej miere to platí aj pri slovenských autoroch. Takí Vincent Šikula alebo Rudo Sloboda sú absolútne porovnateľní s tými najlepšími autormi z akejkoľvek inej národnej literatúry. Hádam ich netreba vymenúvať, lebo to by sme hovorili meno za menom.

 

Nedávno vyšiel Stručný etymologický slovník slovenčiny. Pán Ľubor Králik odviedol veľmi dobrú robotu, pretože sa tento slovník predáva rýchlejšie, než ho stíhajú expedovať. Vznikol zaujímavý fenomén, že je naň viac objednávok, než je ich počet v kníhkupectve. Vy ste boli na jeho uvedení. Ako ste sa k tomu dostali?

Neviem, asi si niekto spomenul, že sa rád hrám so slovami a vážim si, že ma tam pozvali. Vydanie etymologického slovníka je veľká národná udalosť. Vzácny Ľubor Králik by mal okamžite dostať veľké štátne ocenenie, pretože ide o veľkolepé dielo. Obsahuje vyše desaťtisíc hesiel a ktokoľvek, kto len trochu vychutnáva slovenčinu, môže pri ňom stráviť celé hodiny tichého, ale bujarého potešenia. Zistí, ako vzniklo napríklad slovo bryndza. Čítať tento slovník je obrovská radosť, máme ho ako jeden z posledných európskych národov, ale aspoň ho máme najmodernejší. Veľmi netrpezlivo som čakal na jeho vydanie – a rovnako čakám aj na vydanie ďalších dielov Slovníka súčasného slovenského jazyka. Teraz vyšiel tretí, od písmena M po N. Keď pred desiatimi rokmi vydali prvý zväzok, od písmena A po G, čo sa mne ako chemikovi páči, pretože Ag je značka drahého kovu striebra, nakukol som doň, aby som sa potešil nejakým slovíčkom. Prvé heslo, na ktoré mi padlo oko, bolo česadielko. Hovoril som si, čo to je za slovo? Píše sa tam, ako sa má skloňovať, jeho množné číslo a zrazu príklad: „Podal som mu moje vyštrbené česadielko. (D. Dušek)“ Okamžite som ten slovník zavrel a dodnes si pamätám stranu 494. To je môj mystický zážitok. Vďaka svokrovi mám doma ešte veľký Peciarov slovník, ktorý vyšiel na prelome 50. a 60. rokov. Aj v ňom rád listujem. A nachádzam slová, ktoré sa prestali používať, čakajú tam na nás a dúfajú, že z nich odfúkneme prach času, do ktorého zapadli. Napríklad také krásne slovo potmehúd. Alebo kryštálka. Slovníky sú pokladnicou jazyka. A ich autorov považujem za naozaj významných spisovateľov.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať v Denníku N

Viktor Suchý, 23. 8. 2016
autor foto: Juraj Starovecký

 

 

.

 

pošli na vybrali.sme.sk