Anasoft litera

Cena za pôvodnú slovenskú prózu

zverejnené: 03.07.2012

Bez čierneho humoru by to nešlo

 

Slovenka ALEXANDRA SALMELA už niekoľko rokov píše vo fínčine, v jazyku krajiny, kde žije. Predvlani tam získala za román 27 čiže smrť robí umelca prestížnu cenu za najlepší fínsky debut. Jeho vlaňajší preklad sa dostal do finále Anasoft litery.

 

Odchádzali ste do Fínska s predstavou, že tam budete systematicky písať, živiť sa literatúrou?
„Napadlo mi to až vo chvíli, ako sa tá šanca objavila. V podstate to bola náhoda. Trochu som sa zľakla rečí, že počas materskej dovolenky mi zlenivie mozog, tak som sa zúčastnila na literárnej súťaži pre ľudí, ktorých materinským jazykom nebola fínčina. Poslala som tam krátku poviedku, skončila som druhá a vtedy som sa rozhodla vo vydavateľstve opýtať, či by prípadne mali záujem aj o niečo rozsiahlejšie.“

 

To niečo rozsiahlejšie malo vyše tristo strán. Nebolo to odvážne knižne debutovať veľkým románom, väčšinou sú prvými pokusmi básne či poviedky.
„Kedysi som písala poéziu, celkom úspešne som sa mihla aj na Wolkrovej Polianke, niečo mi vyšlo aj v Dotykoch, ale v istej fáze som si uvedomila, že poézia mi nejde. Že to, čo píšem, je dosť príšerné na to, aby som tým obťažovala svet aj seba samu. Aj poviedky sa mi tiež nejako zasekli, a tak som sa písaniu istý čas nevenovala vôbec. A ten rozsah? Teraz sa v porote tej fínskej debutovej súťaže sťažujú, že im prichádzajú samé hrubé knihy, šesťstostranové, ľudia asi začínajú mať pocit, že im malé formy nestačia. Takže tých mojich tristo strán ešte ujde. Navyše, ako čitateľke sa mi poviedky zdajú akési prikrátke.“

 

Motívom vašej knihy je takzvaný syndróm 27, vek, v ktorom zomreli viaceré rockové hviezdy. Kedy ste ho začali vnímať vy?
„Vlieklo sa to so mnou a s ľuďmi okolo mňa od nejakých 14 - 15 rokov, keď zomrel Kurt Cobain a nám sa nejako začali spájať veci okolo našich idolov. Samozrejme, v štrnástich sme si mysleli, že 27 je dôchodkový vek, dovtedy treba dokázať všetko. Ale to sa  postupne začalo meniť, ľudia z môjho okolia už strácali umelecké či cestovateľské ambície, svet sme príliš nezmenili, skôr on zmenil nás.“

 

Kniha má náročnú štruktúru, dve dejové línie, viacerých rozprávačov so špecifickým jazykom. Mali ste vopred jasnú predstavu, ako bude vyzerať alebo sa vám to košatilo postupne?
„Vyvíjalo sa to samočinne v priebehu písania. Prvým semienkom bola úvodná kapitola Angie 27, príbeh pseudoumelkyne, ktorá sa jedného rána zobudí a s hrôzou si uvedomí, kam jej život speje. Potom sa k tomu pridávali iné veci, uvedomila som si, že len tento príbeh nestačí, že to neunesie. Takže som pridala druhú dejovú líniu, polohipisácku rodinu, kde protipólom Angie je matka Piia.“

 

Jej príbeh ste vyrozprávali iným spôsobom, z viacerých pohľadov.
„Príbeh Angie je sebastredný, egocentricky podaný, preto som chcela, aby sa na Piiu pozeral niekto zvonka. Nebolo ľahké nájsť takého objektívneho rozprávača, tak som to roztrieštila na kúsočky a vybrala som si tri diametrálne odlišné optiky. Prehnane pozitivistický Pánprasiatko, sarkastická Kassandra a Opel Astra, ktorý skôr než by rozprával príbeh, tak ho nahráva. Prelínanie troch rozprávačov a hlavného príbehu bolo náročné aj z hľadiska zachovania symetrie i rytmizácie.“

 

V súvislosti s vašou knihou sa vyskytli aj charakteristiky, že je to humoristický román. Súhlasíte s tým?
„Humoristický román vo mne evokuje niečo iné, ale zasmiať sa na tom určite dá, humor to má, hlavne čierny. Nemyslím si totiž, že by sa z tej témy dalo niečo normálne vydolovať, keby sa človek pri tom bral smrteľne vážne.“

 

Ako sú na tom Fíni s humorom?
„V ich literárnej tradícii je bežný teplý ľudský humor, keď sa autor postaví na stranu hlavného hrdinu napriek tomu, že si uvedomuje jeho nedokonalosť. Humor mojej knihy, sarkastický až cynický, bol pre nich nový, ale spolu s prácou s jazykom to na nich pôsobilo sviežo.“

 

Kniha vyšla aj v češtine, chystajú sa preklady do poľštiny a taliančiny, nemáte ako dramaturgička ambíciu uviesť ju aj v divadle?
„Ja nie, ak to niekto chce urobiť, brániť sa nebudem, ale nie som fanúšikom takého recyklovania diel.“

 

Čo druhá kniha, tá je testom, či autor dokáže nadviazať na úspešný debut.
„Áno, je to prekliate druhej knihy. Mám dvojjazyčný projekt, ktorý už vo Fínsku slušne pokročil, mala by vyjsť zbierka krátkych rozprávok ilustrovaných Martinou Matlovičovou. Zaujímavé je, že Leena Parkkinenová, ktorá vyhrala debut roka predo mnou, vydala tiež ako druhú knihu rozprávky.“

 

Viac sa o Alexandre Salmela dočítate na Sme.sk, kde je publikovaný aj videoportrét autorky od dokumentaristky Viery Čakanyovej.

 

utorok 3. 6. 2012 | Alexander Balogh

 

Zdroj: SME

foto pre Anasoft litera: Michal Burza

pošli na vybrali.sme.sk