Anasoft litera

Cena za pôvodnú slovenskú prózu

zverejnené: 20.09.2016

Cenu čitateľov získal Dušan Dušek

 

O víťazovi Anasoft litera rozhodovala nielen porota, ale aj čitatelia. Tí v internetovom hlasovaní rozhodli, že Cenu čitateľov získal Dušan Dušek za knihu Ponožky pred odletom (Vydavateľstvo SLOVART).

 

Keďže sa autor nemohol zúčastniť slávnostného ceremoniálu, ocenenie zaňho prevzali vydavateľ Juraj Heger a jeho priateľ Viktor Suchý, ktorý od neho tlmočil odkaz: „Všetky láskavé čitateľky a láskaví čitatelia sú vítaní.“ Dušan Dušek získal Cenu čitateľov už druhý raz. Prvýkrát to bolo v roku 2007 za román Zima na ruky. 

 

 

„Každá z poviedok je ponukou na rozhovor – každý človek komunikuje s textom svojím jedinečným spôsobom,“ prezradil Dušan Dušek v rozhovore pre Denník N. „Vstupujeme do kníh so svojou vlastnou čitateľskou a takisto životnou skúsenosťou. A každý má svoju vlastnú emocionalitu. Takže pre spisovateľa, teda pre mňa, by bolo najzaujímavejšie, keby som sa dozvedel, čo ktorý text vzbudzuje v čitateľovi. Akú emóciu si pri tom vytvára. K tomu najradostnejšiemu patrí asi to, keď si tam ľudia nájdu čosi, o čom som ja ani len netušil, že som to napísal.“

 

Tento rok boli ocenení nielen spisovatelia, ale šancu vyhrať mal každý, kto sa zúčastnil hlasovania v Cene čitateľov. Poukaz v hodnote 100 eur na nákup v kníhkupectve Martinus.sk tak vďaka žrebovaniu spomedzi 1 516 hlasujúcich získala Jana Šustáková​.

 

Dušan Dušek: Ponožky pred odletom (ukážka)

 

Aby vám bylo jasné, že kdo to co bude nasledovat vyprávja, tak sa vám jak sa podla móresu patrí pjekne predstavím. 

 

Menujem sa Ambróz Malina a sem synem Pavla Malinu, bývalého zlatníka a stríbrníka, neskúr šenkera a masára v Šaštíne.

 

Múj stareček Ján Malina sa narodil v roku 1828 v Šaštíne a jeho otec též Pavel Malina už musel dlúhe roky predtým v Šaštíne bývat a možná sa také tu narodil, teda sem Šaštíňan púvodem, mám Šaštín rád a sem naň pyšný. 

Že proč vám to vyprávjam aj to má svúj dúvod.

 

Mám já v Senici jedného velice dobrého kamaráda s kterým už dlúhe roky udržujeme mimorádne dobré prátelské styky. Je to pán Fridrich Thoffer, bývalý úradník Štátnej banky Československej, pobočky v Senici, dnes už na penzii ači odpočinku.

Tento múj dobrý prátel mi pri jednej mojej návšteve u Thofferých prehrál magnetofónovú pásku o jeho rodine, počnúc od zistených najstarších dát až po dnes. Nahrávka je velice zaujímavá a všecko co sa v nej spomína má velikú cenu pro budúce pokolení jeho rodziny.

 
Raz pri inej príležitostnej návštevje mi Fridrich povidal, že aj ja bych mjel neco o sobje, o mojich zálubách, zbírkach, rúznych vjecech a zvykoch v Šaštíne, no zkratka o všeckem možném co vím povyprávjat a tak sem tehoto mojeho dobrého kamaráda poslechel a tu vám to po našem podávam.

 

Jak každý človjek aj já sem sa narodil a to místo kde sa jeden, alebo druhý narodzíme prirostne nám k srdcu a proto nech sa nikdo nečuduje, že svojému rodisku je až do smrci vjerný, má ho nadevšecko rád a je naň po celý život pyšný.

 

Moje rodisko je Šaštín a svjetlo svjeta sem hned pri narodzení nezhlédel, lebo jak sem sa z rodnej matriky našej obce presvjedčil narodil sem sa 11. apríla 1904 punkt o 12-tej hodzine v noci a tak sem svjetlo svjeta uvidzel až ráno 12-teho apríla 1904.

 

Že či sem sa mjel k svjetu a jak sem v živote pokračoval do mojeho prvního roka, to mi vyprávjala moja nebohá maminka.

 

Jak sa to u malých dzecí stáva aj ja sem onemocnel, dostal sem strevný katar a veru bylo to semnú zle. Už sem sotva dýchal, zrázu došla moja tecinka Rozka která mja chovala (ona byla tacinková sestra) a povidá mamince: „Pauli nelakaj sa, bylo to s ním velice zle, chuďák Ambrózek mi dokonal v náručí.“ Otec zbjehel k stolárovi pro truhlu a pjekne mja na poslední cestu pripravili. Hned potem išel pro doktora Kertésza, který byl úradným lékarem, aby sa išel na mja podzívat. Došel hned baraj byla sobota a on držal šábes. S mojím nebohým otcem sa prátelil, poznal dobre náš dúm aj náš šenk. Išel rovno do izby kde sem byl už vystríty. Enem co sa na mja podíval rekel otcovi: „Pali dones friško jeden kuba cigár, lebo Ambrózka neni mrtvá.“ Mosím podotknút, že to byl maďar – žid a po slovensky dost špatne vyprávjal. Začal mja krísit, hádzal semnú a pri tem z donesenej cigáre púšťal do mja dým až sem ho zrazu ovracal. Maminka mu chcela šaty očistiť, ale on ju zhúkel, že sa fčil jedná o ludský život a šaty nejsú dúležité. Podarilo sa mu aj léčení a dostal mja z najhoršího. Byl to dobrý lékar. Takémuto prípadu ríkajú ludé, že utékel hrobárovi z lopaty a veru aj já vjerím temu a tak sem tu medzi vama ešte dnes.

 

Múj otec potom prodal malú truhličku Jakubovi Stehlíkovi, kterému vtedy umrel malý chlapeček.

 

Doktor Kertész chodzíval sa často na mja podzívat a maminka sa ho pri jednej návštevje opýtala či mi može dat trošku červeného vína, lebo sa až trasem ked ho do pohárku hosťom naléva. „Možete mu dat pani Malinová,“ povidal, „ale enem na užičku.“ Maminka sa uspokojila, lebo já sem už vtedy vypil denne jedno deci a to dobré červené víno pomohlo mja vykurírovat z teho strevného kataru.

Rostel sem, co je pravda, ale telesne sem byl slabý a velice háklivý.

 

autor foto: Juraj Starovecký

 

.

pošli na vybrali.sme.sk