Anasoft litera

Cena za pôvodnú slovenskú prózu

zverejnené: 17.05.2013

Dá sa preblogovať do literatúry?



Keď nádejnému spisovateľovi prestane stačiť písať si sám pre seba, začne si hľadať vydavateľa. Keď túžbu odovzdať svoj odkaz ľudstvu pocíti bloger, nemusí nikoho hľadať ani na nič čakať. O tom, či využívajú nádejní prozaici, básnici a dramatici túto lákavú skratku k čitateľovi a o tom, či sa dá preblogovať do literatúry, sa vo štvrtok v rámci Anasoft litera festu rozprávala v KC Dunaj známa publicistka Elena Akácsová s blogerkou Natašou Holinovou, blogerom a copywriterom Samom Marcom, básnikom a zakladateľom literárneho servera a časopisu Michalom Rehúšom, vydavateľom Albertom Marenčinom a poľskou vedkyňou skúmajúcou blogy Bogumilou Suwarou.

 

Už na začiatku diskusie bolo zrejmé, že priama cesta od blogovania k umeleckej literatúre nie je častým javom. Bolo problematické rozpomenúť sa na známejších spisovateľov, ktorí by sa na začiatku preslávili ako blogeri, snáď až na Rada Ondřejíčka. Nádejní adepti umeleckej literatúry totiž väčšinou začínajú v literárnych časopisoch, prípadne na literárnych serveroch.

 

Nie je jednoznačné ani to, či autori publikujúci na webe naozaj túžia vydať papierovú knihu v kamennom vydavateľstve. Podľa Alberta Marenčina áno, symbolizuje to pre nich prechod zo sveta virtuálneho do sveta reálneho. Samo Marec vidí takýto prechod najmä ako intelektuálnu výzvu upútať úplne nové publikum, nie stále tých istých návštevníkov konkrétneho webu. Michal Rehúš si, naopak, myslí, že knižné publikovanie netreba príliš fetišizovať, keďže existuje istá skupina autorov, ktorým úplne stačí publikovať na literárnych serveroch.

 

Automatické spájanie blogovania a umeleckej literatúry je problematické aj preto, že blog je špecifický žáner. Krátky, významovo uzavretý text, často fragment, ktorý máva fejtónovú formu, pripomína najviac denník a najčastejšie ho číta náhodný, jednorazový návštevník stránky. Ak sa blogy istého autora venujú tej konkrétnej téme, môžu sa v nich opakovať tie isté informácie. Bogumila Suwara spomínala príklad Jozefa Bednára, ktorý vydal svoje blogy o živote s autistickým dieťaťom knižne. To, čo na jeho blogu pôsobilo dobre, na stránkach knihy rušilo.

   

Ak už teda blogovanie nie je priamou cestou ku knihe, mohlo by byť pre nádejného spisovateľa aspoň ideálnym „cvičiskom“, keďže dostáva od čitateľov okamžitú spätnú väzbu. Problémom je, že väčšinou od laikov a pričasto iba pochvalné reakcie, ktoré ho nikam neposúvajú. Každý autor, aby sa vyvíjal, potrebuje najmä dobrého redaktora. V Poľsku preto napríklad existujú profesionálne aj amatérske literárne servery. Michal Rehúš má však skúsenosť, že aj medzi diskutérmi na našich literárnych serveroch, ktoré nie sú vymedzené ako profesionálne, sa nájdu „insideri“ – ľudia vzdelaní, zorientovaní, ktorí môžu byť autorovi osožní.

 

Čo poradiť blogerom, ktorí chcú preniknúť do literatúry? Nataša Holinová by im poradila najmä to, aby písali iba vtedy, ak naozaj cítia takúto potrebu a každý svoj text si poctivo odsedeli. Samo Marec by im radšej poradil, nech nepíšu vôbec, pretože nie každý, kto si o sebe myslí, že vie písať, to aj naozaj vie. A ak písať, tak veľa škrtať. Albert Marenčin len potvrdil, že bez ohľadu na to, či dotyčný bloguje alebo nie, musí vydavateľa zaujať starým známym, stále rovnako ťažkým kvalitným písaním a autentickosťou. Na blogovanie však netreba zanevrieť. Ak nám aj z blogerov nebudú vyrastať nové literárne osobnosti, ich prínos, ako povedala Bogdana Suwara, je hlavne v tom, že pomáhajú zvyšovať kvalitu publicistiky a spravodajstva. Ani to nie je málo.

 

Lenka Kunová

pošli na vybrali.sme.sk