Anasoft litera

Cena za pôvodnú slovenskú prózu

zverejnené: 08.08.2012

Koľko toho vtáky vedia o ornitológii?

 

„Písanie je práca,“ hovorí mladá spisovateľka MICHAELA ROSOVÁ. „Nie je  veľmi rozdielna napríklad od tvorby webových stránok. Keby ste si zobrazili  zdrojový kód, vidíte, koľko práce je za tým.“

 

Kto to je dandy? Môže dnes  dandy existovať?
„K tomu  asi nemám veľmi čo povedať. Čítala som, samozrejme, Baudelaira, Wilda, Waltera  Benjamina, ale to bolo dávno a nie pre koncept dandyho. Mňa tá téma asi  nezaujíma.“

 

Ale asi nejaký dôvod, prečo ste sa svoju novelu rozhodli nazvať Dandy, bol.
„To bol návrh vydavateľa Kaliho Bagalu. Môj pracovný  názov bol Dandy a ja, z núdze cnosť, nič mi nenapadalo. Dandy je krátke, jasné a  pochopiteľné, keďže jedna postava sa štylizuje ako dandy. Žiadny výskum dandizmu  50. rokov za tým nie je. Rovnako mohol hlavný protagonista byť černoch a  neznamenalo by to, že riešim problém imigrácie alebo sa snažím niečo povedať o  Afrike.“

 

Prečo teda Berlín?
„Bratislavu vôbec nepoznám a do Senice  sa to zasadiť nehodilo.“

 

Dlhodobo žijete mimo Slovenska. Ako vnímate našu súčasnú  literatúru?
„Väčšina mojich obľúbených autorov je najmenej sto rokov  po smrti, rozoberať súčasnú literatúru, ešte k tomu našu, ma nebaví. Čo čítam s  nadšením a dobrovoľne, to je jedine Balla. Balla je génius, méta, a my sa  plazíme v jeho trblietavej stope. Má štýl. Tu nikto o štýle ani netuší. Ináč sa  tu len tak čmára, zapisujú sa historky, má to hlavu a pätu a občas peknú obálku.  Alebo nie, ani tie obálky nestoja za nič.“

 

Keď začínate písať, už viete, čo má kniha  povedať? Čiže ak nezačínate konceptom, sadnete si, a ono to nakoniec niekam  povedie?
„Myslíte tým, či si sadnem a čakám, či ma pobozká Múza? Mám  dojem, že to začíname zbytočne polarizovať. Koncept alebo záchvat inšpirácie?  Také čierno-biele to v skutočnosti nebude. To ’ono’ znie takmer mysticky, ono to  niekam povedie. Samo tak akurát do šuflíka, povedala by som. Písanie je práca.  Nie veľmi rozdielna napríklad od tvorby webových stránok - to, čo vidíte, keď máte stránku pred sebou, bude pekné alebo pôsobivé a podobne. Keby ste si  zobrazili zdrojový kód, vidíte, koľko práce je za tým. Na koncept sa trebárs  môžete vykašľať, ale technicky vám to stále musí držať pohromade a fungovať. Samo sa to neurobí. Treba to vydrieť.“

 

Veľa po sebe prepisujete?
„Skôr škrtám, než že by som  prepisovala. Dandy sa scvrkol tak o tretinu.“

 

S tým vám pomáha nejaký editor?
„S prvým románom mi veľmi  pomohla Marta Součková, Dandyho šialeným spôsobom preškrtal a počmáral Kali, ide  však spravidla skôr o rady a návrhy a je na mne, čo s tým urobím. Pomáha aj časový odstup. Nejaký starý Grék radil nechať text odležať osem rokov,  Aleksander Wat (alebo to bol Czeslaw Milosz?) zas prečítať si to po sebe nahlas.  Všetci majú pravdu, nevychádzali by také hrôzy. Možno by dokonca nevychádzalo  nič. No, najmenej tých prvých osem rokov nie...“

 

Sú dnes vzťahy medzi mladými ľuďmi viac extrémne? Sú viac zahľadení  sami do seba?
„Oproti čomu? Oproti tomu, ako to bolo v minulosti? Na  to, aby som takúto otázku mohla zodpovedať, by som musela vedieť, aké boli  vzťahy medzi mladými ľuďmi pred dvadsiatimi rokmi. To som bola v škôlke.“

 

Dobre, ale vzťahy medzi hlavnými postavami vašej knihy sú  nezvyčajné.
„To, že sú nezvyčajné, hovoríte vy. Ja som to tak  nebrala. Môžem o tom hĺbať, hoci autorova interpretácia vlastného textu - viete, čo sa hovorí, koľko toho vtáky vedia o ornitológii. Ak musím, fajn, vidím tam  hlboký cit, nevyrovnanosť až paranoidnú vzájomnú nedôveru, k tomu túžbu vlastniť a ovládať toho druhého. To podľa mňa v dnešnom svete nie je ani trochu  nezvyčajné.“

 

Vo vašej novele sa objavuje fyzické násilie, rovnako ako nedôvera – takýto vzťah možno považovať za normálny?
„Čo je to ’normálny’? Štatistiky bokom, keby sme mohli vidieť faktický stav vecí, zdá sa mi dosť pravdepodobné, že by do ’normálu’ spadlo násilie, incest, aj pár ďalších takých.  Neviem, aký vzťah možno považovať za ’normálny’, to je tak neosobne vyjadrené.  Za seba by som povedala, že to je predsa úplne jedno. Vo vzťahu či v živote  smerujeme k tomu, aby sme boli šťastní, nie k tomu, aby sme vyzerali ’normálne’.“

 

Sú teda postavy šťastné?
„Neviem, či sú šťastné, čo by  som to riešila? Mám sa starať o blaho svojich fiktívnych kamarátov? Ja šťastná  som, ale načo by som to pitvala. Že čo to je šťastie. Neviem. Som rada na  svete.“

 

Videoportrét od dokumentaristky Viery Čakányovej a celý článok si môžete pozrieť na internetových stránkach sme.sk 

 

O víťazovi Anasoft litera môžete rozhodnúť aj vy. Stačí, ak sa zapojíte do hlasovania v ankete Ceny čitateľov denníka SME.

 

utorok 7. 8. 2012 | Tomáš Prokopčák

Zdroj: denník SME

foto pre Anasoft litera: Michal Burza

 

pošli na vybrali.sme.sk