Anasoft litera

Cena za pôvodnú slovenskú prózu

zverejnené: 06.09.2016

Osud nie je neodvrátiteľný

 

„Stačilo, ak mal niekto vlastný názor, bol potenciálnym nepriateľom,“ hovorí spisovateľka Rút Lichnerová o našej nedávnej minulosti, ktorá podľa nej testovala mieru prispôsobenia aj mieru odporu.



 

Román Hostina (Marenčin PT) je o láske. Nie však o tej, ktorá rozdáva, ale práve naopak, túži vlastniť. O tomto ľudskom fenoméne rozprávate z rozličných pohľadov. Čo bolo pre vás motívom venovať sa práve tejto téme?

Kniha Hostina je nielen o láske. Rozhodnutie napísať knihu spôsobil náraz na skutočnosť, uvedomenie si nenásytnosti konzumu, stretnutie s rozpínajúcim sa antropocentrizmom ľudí, ktorí sa domnievajú, že môžu všetko, spoznanie arogancie chamtivosti a nekultúry. Kniha je mojím výkrikom a zároveň reflexiou. Pri jej písaní som uvažovala o otázkach vlastnenia a bytia, frommovskom „mať alebo byť“, ale aj o láske a či v nej možno nájsť odpoveď na problém ľudského bytia. Odtiaľ bolo blízko k uvažovaniu o potrebe blízkeho človeka a o vzťahu, ktorý neubíja, ale obidvom partnerom umožňuje rásť. Aj keď sa to v texte vyjadruje paradoxom a túžba po láske sa nenaplní, zmysel má každý okamih, ktorý svojím prežívaním presahuje k transcendentnu. Dôležité je, čo je tu a teraz. Osud nie je neodvrátiteľný. Ak sa spája s predstavou nekonečného blaha v ľudskej budúcnosti, je utopickým snom. Ak s predstavou skazy, malo by to zaktivizovať citlivosť a vnímavosť a mala by nastúpiť odvaha niesť zodpovednosť za udržanie oprát vývoja, na ktorý by doplatili generácie našich potomkov.

 

Rodinným vzťahom a takzvaným rodovým prekliatiam ste sa nevenovali pri písaní prvý raz. Nesie v nás puto rodiča nezmazateľnú stopu?

Svojimi rodičmi sme určení nielen genetickou výbavou, aj keď s ňou veľmi veľa súvisí. Určení sme ich spôsobom bytia vo svete, ich postojmi, v prípade mojich rodičov aj istou neoblomnosťou, nezávislosťou myslenia, vlastným pohľadom na svet, schopnosťou kritickej reflexie, ich kultúrou súvisiacou s duchovnom, motivujúcou konanie aj rozhodnutia jestvovať, pracovať a pomáhať ľuďom v podmienkach, v ktorých sa ocitli, hoci nechtiac. Počas náletov otec zachraňoval ranených v povstaleckom vlaku, z ktorého ostatní ušli, a potom znovu len zachraňoval svojich rodákov na Orave, kde sa ocitol nie z vlastnej vôle. Štyri spolužiačky z dolnokubínskeho gymnázia na pomaturitnom stretnutí mi povedali, že im zachránil život. U mamy mi nedá nespomenúť spirituálnu čistotu, pravdivosť a spravodlivosť, ktorú si doniesla z rodičovského domu. A intenzívny vzťah k literatúre. V istom životnom okamihu sa deti oddeľujú od rodičov. Neoddelenie by znamenalo infantilitu, večnú nedospelosť. Kultúru rodinného prostredia si celý život nesieme v sebe aj keď, pravdaže, v rôznych obdobiach reagujeme na činy či postoje svojich rodičov rôzne, vývojovým oblúkom sa vraciame späť, bohatší, zrelší. Stopa rodičov ostáva zreteľná, aj keď beháme vlastnými, čo aj strmými a krivolakými cestičkami.

 

A čo vzťah muža a ženy, respektíve akýkoľvek partnerský vzťah? Tiež nás nezmazateľne ovplyvní?

Ovplyvní nás všetko, čo prešlo naším vnútrom. Partnerský vzťah nesporne patrí k intenzívnym vnútorným skúsenostiam. Myslím však, že odpoveď na vašu otázku je dosť zložitá a má viacero vrstiev, ako aj nejednoznačnosť vzťahov a rozporuplnosť charakterov. O tom by mohla byť ďalšia kniha, aj keď na túto tému sa ich už niekoľko napísalo.

 

Zostaňme však ešte pri románe Hostina. Na pozadí zauzlených ľudských príbehov vyskladaných do mozaiky sa v ňom odohráva naša história. Akoby sa prostredníctvom dvoch generácií dívala súčasnosť do zrkadla nedávnych dejín. Ako sa dnes pozeráte na časy minulé?

Bola to stagnujúca doba a my všetci sme boli jej súčasťou. Po skončení vysokej školy som krátko pracovala v banskobystrickej galérii, odkiaľ ma zlanárili do Banskej Štiavnice. Náraz na skutočnosť bez pôdy pod nohami sa dal vydržať len tak-tak. Až po uši som sa ocitla v systéme, ktorý človeku viac či menej zjavne vtláčal poslušnosť a závislosť. S týmto zistením sa bolo treba vyrovnať a hľadať cestu, ako neprísť o svoju integritu. Spôsob prežitia s groteskou, iróniou a čiernym humorom som objavila neskôr. Podarilo sa uskutočniť niekoľko výstav, ktoré inšpirovali k činom ďalších priaznivcov umenia. Dalo sa nepodľahnúť zdanlivej pozlátke úspechu či postov, pracovať, napríklad v múzeu zachrániť zbierku vzácnych ľudových drevorezieb pred plesňou a červotočom, dostať ju cez konzervačné dielne na podstavce v expozícii múzea, čo bola dosť veľká drina, mala však zmysel. V Hostine sú presahy do bližšej i vzdialenejšej minulosti. Trauma z päťdesiatych rokov spojená s politickým prenasledovaním môjho otca zostala traumou. Vplývala na psychiku aj na život členov rodiny. Motívy z obdobia konca monarchie mali ozrejmiť súvislosti s jestvovaním v stredoeurópskom priestore. Motívy s osídľovaním severnej Oravy rezonovali s ľudskou prapodstatou, otvárali zdeformované ľudské vnútro, prepadliská podlosti, nenásytnosti, chamtivosti. Pôvod a príčiny zla. Môj prístup k udalostiam z histórie je značne subjektívny. No intuícia mi hovorí, že vypätá subjektívnosť má schopnosť odkryť zrnká objektívnej pravdy.

 

Vo svojom písaní idete pod povrch vecí, hlboko do ľudského vnútra. A to nielen človeka ako jednej bytosti, ale celej spoločnosti, keď napríklad, ako sama píšete, „prenasledovaní sú prenasledovaní nevinne“. Hovorí sa, že človek si je strojcom vlastného šťastia. Platí táto veta aj pre tých, ktorí boli odsúdení len vďaka svojmu pôvodu?

Ono sa k tomu vždy ešte niečo prišilo. Stačilo, ak mal niekto vlastný názor, bol potenciálnym nepriateľom. Ten, kto vyčnieva, dostane latou po hlave. Tak to bolo odjakživa.

 

Máte aj vy svoju osobnú či rodinnú skúsenosť ako Ira Walnerová?

Volím si obrazy, metafory, ktorými možno výstižnejšie a presnejšie vyjadriť vnútro človeka či stav spoločnosti. Keď je už naozaj zle, podvedome siaham po groteske. Viacerí, keď si vypočuli epizódu s papagájmi, boli presvedčení, že sa to udialo v našej rodine. Je to však fikcia. Vždy ma bavilo vymýšľať si, aj keď v prípade Hostiny na vážne témy. Niekto by moje vymýšľanie nazval imagináciou, čo znie učenejšie. Pri prezentáciách na verejnosti v poslednom čase rada čítam text, kde Nina má videnie. Vidí mramorovú stélu, na vrchu ktorej sa čosi blýska. Lezie na stélu a vidí, že je to červík a je zlatý. Muži z procesie s radosťou tlačia do výšky jej zadok. Absurdita aj zázrak. Podľahne pozlátkam vidiny zlatého červíka, ktorý je na stéle ako ikona, v knihe Hostina – karikatúra šťastia.

 

Medzi riadkami vášho literárneho rozprávania cítiť kritický pohľad emancipovanej intelektuálky a umelkyne, ktorá je veľmi citlivá a vnímavá. Ovplyvňovala politická situácia život ženy ako takej? Má dnešná žena viac možností na sebarealizáciu?

Situácia v minulom režime ovplyvnila všetkých. Testovala mieru prispôsobenia aj mieru odporu. Krutosť prívržencov režimu v neskorších časoch už nebola taká ako po Februári a v päťdesiatych rokoch, keď najhorlivejší v mene materializmu ničili všetko, v čom predpokladali duchovné hodnoty. Mojich rodičov s dvoma celkom malými deťmi vyhostili začiatkom zimy 1948 z Martina na Oravu do Párnice do polorozpadnutého domu bez podlahy, kde sa nedalo zakúriť. V tom čase boli na dolnej Orave dvaja lekári. Otca potrebovali a nezaradili ho do výroby. Mama vychovala päť detí, neskôr pracovala v banke. Mala veľký zmysel pre literatúru, nadanie nájsť pozitívne hodnoty vo svojom okolí a žiť čo možno najplnohodnotnejšie, ale istá skepsa v nej ostala. Zaznela aj v jej neveľmi povzbudivom konštatovaní o mojom písaní. „Píšeš?! Aj tak ti to nevydajú!“ Písala som poviedky. Ako sa neskôr ukázalo, mama mala rozpísaný román. Bola v tom potreba vnútornej aktivity aj obrana proti zhlúpnutiu. Písala som ďalej, akoby to bola najprirodzenejšia vec na svete. Zdedila som to po nej. Rukopis mojej prvej knihy si poležal vo vydavateľstve, vyšiel pár mesiacov pred revolúciou. Veľa záviselo od ľudí. Pracovať je možné a aj nevyhnutné v rôznych podmienkach. V súčasnosti sa pre spisovateľov rozšíril priestor prezentovať svoju tvorbu na verejnosti. Odvrátenou tvárou je prezentovanie pseudoliteratúry, chaos vo vydávaní kníh, inflácia najčudnejších pseudoestetík, ktoré za umenie považujú akýkoľvek výtvor na úrovni banálneho gýča či náhodnej akcie, často nepodarenej. Či má dnešná žena viac možností na sebarealizáciu? Áno. Súčasnosť poskytuje oveľa viac možností. Nemožno však podliezať kritériá kvality ani skĺznuť k produkcii.

 

Keďže sa profesionálne venujete súčasnému umeniu, zároveň mi nedá nespýtať sa, či vidíte rozdielnosť slobody sebarealizácie tvorcu pred revolúciou a teraz. Ovplyvnila zmena režimu kvalitu umeleckej tvorby?

Grafik a maliar Vincent Hložník počas celého svojho života tvoril majstrovské výtvarné diela. Jeho cyklus olejomalieb z rokov 1991 – 1996 sa vyznačuje nesmiernou silou, pre mňa znamená jeden z vrcholov slovenského moderného výtvarného umenia. Spisovateľ Ján Johanides Najsmutnejšiu oravskú baladu, jedno zo svojich najvýznamnejších literárnych diel, písal v osemdesiatych rokoch, vyšla v roku 1988. Kvalita aj sila diela súvisí s umeleckou a ľudskou osobnosťou, talentom, so schopnosťou sústrediť sa aj so slobodou tvorby, v ktorej však ide o vnútornú slobodu a dlhodobý vývinový proces. Výtvarníci, ktorí nemohli vystavovať, aj spisovatelia, ktorí nemohli publikovať, boli v zložitej situácii, museli prekonávať existenčné prekážky, ale tvorili. V ich diele možno rozpoznať vrcholky tvorby pred revolúciou aj po nej. Revolúcia otvorila tvorcom možnosti realizácie v mnohých oblastiach. Mohla sa rozvíjať autentická umelecká tvorba, ktorá dokáže otvárať cesty slobodnému mysleniu aj v iných oblastiach. Zároveň sa rozrástla produkcia výtvorov, nadbiehajúca nízkemu vkusu publika a pýšiaca sa predajnosťou. Nevychvaľujem podmienky za minulého režimu. To vôbec nie. Bola to ťažká doba. Kultúra však jestvovala a umelecká tvorba sa uskutočňovala aj napriek totalitnému politickému systému. Moja generácia žila vtedy aj teraz. Oproti vyplienenej diskontinuite je pre mňa oveľa dôležitejšia kontinuita vývinového procesu umeleckej tvorby v najširších súvislostiach.

 

Knihu Hostina môže čitateľ vnímať dvomi spôsobmi. Na jednej strane je napísaná tak, akoby príbehy rozprával niekto pri káve, ale na druhej strane je to próza, akú môžeme pokojne nazvať umením, pretože je plná poetických prvkov a symbolov. Bolo vaším zámerom spojiť tieto dve roviny?

Je mi blízka koncepcia literatúry ako umenia. Ak hovoríte o symboloch, máte zrejme na mysli migrujúce predmety či detaily, ktoré sa vzťahujú k mýtu o Apolónovi a jeho manželke Koronis, na pozadí ktorého sa odohráva dej Hostiny. V širšom ponímaní možno aj parafrázy, alúzie, prieniky do literárnych či mimoliterárnych kontextov. Kniha je komponovaná horizontálne ako polyfonická skladba, sled obrazov a epizód viažucich sa na základe podvedomých súvislostí, prepojená s vertikálami, ktoré presahujú do hlbočín v ľudskom vnútri aj v kultúrno-historickom priestore. Zdá sa, že je to zložité, ale nie je. Teší ma, že kniha sa číta, že niektorí ju zhltli na dve posedenia, iní ju čítajú dúšok po dúšku po dlhé dni.

 

Keď už spomíname využívanie symbolov, čo symbolizuje názov Hostina?

Názov evokuje starogrécke „sympozion“, kde sa odohrávali rozhovory o ľudskom bytí a o starostlivosti o ľudskú dušu, teda súvisí s kultúrou, kultiváciou, s duchovným rozmerom človeka. V knihe sú obrazy hostín zbohatlíkov, ich nekonečný, hltajúci konzum, ktorému podľahne všetko, vyberané jedlá, ľudské vzťahy, láska. No vyskytujú sa tu aj obrazy prijímania skromnejšieho jedla, čo sa premieta v ďalších rovinách. Popri bezuzdnej akcii – absurdných streleckých hrách či pitkách a obžieračkách je tu zvnútornenie. Tvorivý čin. Meditácia, očista.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať v Denníku N

Mária Hejtmánková, 4. 9. 2016
autor foto: Juraj Starovecký

 

 

.

pošli na vybrali.sme.sk