Anasoft litera

Cena za pôvodnú slovenskú prózu

zverejnené: 19.07.2010

ČÍTAME KNIHY NA SME.SK

Každý týždeň vám k nedeľnej káve ponúkneme i ukážku literatúry, ktorá stojí za povšimnutie.


KNIHA: Ivana Dobrakovová - Prvá smrť v rodine

Apuka


Keď som vystúpila v Senci z vlaku, otec na mňa už čakal, hoci mi chvíľu trvalo, kým som ho zbadala. Neisto som sa rozhliadala po nástupišti, nikto mi nekýval, nikto nekričal moje meno, no napokon som ho uvidela pod staničnými hodinami. Ako prvé som si všimla opálenú plešinu, ktorá sa leskla na slnku, ruky voľne spustené popri tele a žlté prepotené tričko s nápisom San Francisco. Zobral mi kufor a spolu sme sa vybrali okolo Slnečných jazier, odkiaľ sa ozýval krik dovolenkárov, okolo prázdneho štadióna a amfiteátra, po Štefánikovej až k zhrdzavenej zelenej bránke, za ktorou sa rozkladal jednoposchodový rodinný dom s červenou strechou, veľká záhrada a sad.

 

 

KNIHA: Peter Karpinský - Nanebonevzatie

Tieňohra

 

„To bol naozaj sprostý nápad,“ povedala polohlasne.
Slnko ťahalo svoj žeravý prst po obrysoch predmetov. Niektoré nechtom zvýraznilo, vyrezalo, takže ostro vystupovali do popredia, iné bruškom ukazováka rozmazalo, rozochvelo do mäkkého mihotavého oparu.
„To bol ssskutočne sssprostý nápad,“ zopakovala vetu, pritláčajúc jazykom na podnebie sykavky tak, ako to robil ten nepríjemný redaktor z vydavateľstva. Ak by mu nebola sľúbila, že do septembra odovzdá rukopis prekladu, mohla sa teraz vyvaľovať niekde na kúpalisku. Keby aspoň nebolo tak horúco...
Bublinky z minerálky na jej stole vyskakovali von ako ryby z teplej vody rybníka a lapali po dychu. Na čistý papier napísala veľkými tlačenými písmenami: MONIKA HANSMANN.

 

 

KNIHA: Laco Kerata - Zlý herec

SMUTNÝ TIMO A VESELÝ MIRO

Timo je zborový dabingový herec. Dnes išiel do štúdia Pomo. Nevie, čo slovo Pomo znamená. Dabingové štúdiá
sa volajú rôzne. Prišiel prvý. Ale aj tak sa tváril nesmelo, akoby bol posledný. Koníčková docupitala až po ňom.

Svet­lana Koníčková bola krásavica blížiaca sa k päťdesiatke.
Vyšportovaná, prefarbená, vyčesaná, ulízaná, vymaľova­ná, zvonivo sa smejúca. Všetkým hercom, kolegom sa

zhnu­sila, keď na jednom poseriálovom sedení, vypila dvojde­cové pivo, a začala hlučne zdôrazňovať, že ona už s tým
svojím nespí. Vraj sa jej bridí, lebo je starý.

 

 

 

KNIHA: Márius Kopcsay - Medvedia skala

Márius Kopcsay - Medvedia skala

7.

„Zrušili nás,“ povedala mi manželka pred laminátovou admini­stratívnou budovou. „Nejdeme na obed?“
„To nemyslíš vážne!“ odvrkol som. „Na tie sračky z jedálne nemám chuť. a ani peniaze!“
„Jana už podpísala výpoveď. aj Dana, aj irena, aj Milena, aj Drahuša, aj ivuša…“ pokračovala žena vzrušeným tónom.
„Vieš, aké dostali odstupné? Ivuša hovorila, že to odstupné im teda nedaruje.“
Slnko veselo svietilo, iní ľudia mali pekný deň, pravda, v inom vesmíre, lebo v tom mojom sa mi práve zatmelo pred
očami. Hoci, zvolanie zlovestnej porady v oddelení slovných hračiek, kam len nedávno z neznámych dôvodov prišla pra­covať moja manželka, jednoznačne veštilo, že čoskoro príde o svoje miesto.

 

KNIHA: Štefan Moravčík - Záhorácky raj

PERÚNEK A BABA  AKO HROM
alebo
PREČO  JE ZÁHORIE PUPKOM SVETA



To je taká paromská vec, že ju ani  starí ľudia nepamätajú! Až človeku nad tým hlava stojí...
Voľakedy dávno, keď bola naša zem  ešte utopená  v mori a nebolo kde nohu položiť, bohovia a bohyne lietali dookola ako netopiere. Jedli, pili a spávali na mračnách. Nebolo ani kúska, kúsočka zeme. Nemal kto a kde Perúnovi modlu  na kopčeku postaviť a  obetovať mu capa. Perún, inak aj Parom, vrhač blesku a pán tohoto sveta, veselo si nažíval so svojou Babou-Parombabou.

Mýk sem, mýk tam,
nechodz sem, budz tam,
mýk z žigle na truhlu
a z truhle na žiglu,
aby daua, ukázaua,
jak má velikú,
sukňu širokú.

 

KNIHA: Stanislav Rakús - Telegram

Básnici

 

Výťah zastal na siedmom poschodí vežiaka, Ján Dobrovodský vystúpi, a kým nenatrafí na vypínač, ocitne
sa v hustom šere, takmer v tme neskorého piatkového večera. Vracia sa domov podgurážený a urazený,

v stave priam predurčenom na energické rozhodnutia. Odomkne byt, vyzuje sa, zhodí zo seba kabát a ľahne si v šatách do postele. Znova a znova si pripomína, ako ho dnes ponížil riaditeľ školy Jozef Pozdech, päťdesiatšesťročný neúspešný básnik. Zasiahnutý abstinenčným syndrómom alebo náhlym spoznaním vlastnej prehry tvrdo naňho zaútočil. Z ničoho nič mu začal vyčítať nízku úroveň profesionality, ba aj duchovnú prázdnotu, vyvolanú vraj ľahostajnosťou a katastrofálnym nezáujmom o vyššie veci.
Tak sa dnes k nemu zachoval Jozef Pozdech, ten istý Jozef Pozdech, ktorý ho ťahal po krčmách a

nočných baroch len preto, aby jeho poézia mala aspoň jedného naozajstného, živého a viditeľného adresáta.
Dobrovodský sa nemohol na Pozdechove básne sústrediť, čosi z nich zachytil, čosi mu sem-tam

preniklo do ucha, no tým sa to aj skončilo, ďalej sa nikdy nedostal.

 

KNIHA: Víťo Staviarsky - Záchytka

Moji pacienti však už boli nedočkaví, behali hore-dole, na záchod. Súrili, nech telefonujem, nech si ich už policajti odvezú. Naše pivničné prostredie ich asi ubíjalo.
Len jeden sa tu cítil dobre. Šlimak. Mladý chlap. Musel som ho vyburcovať z postele. Keď si spomenul, že mal byť v robote, rozosmial sa. Šlo o zriadenca Pohrebných služieb. Majú dnes päť obradov. Bol veľmi rád, že sa uleje. Ako dobre, že sa opil.
„Včera sme mali Cigánku, tučnú ako sud,“ zdôveril sa mi.
„Nevedeli sme ju nastrkať do truhly. A to sme jej vybrali najväčšiu, aká bola. Opreli sme sa do nej a pchali. No stále jej vyliezla noha, alebo ruka. Posadili sme sa na ňu všetci a tlačili, ako sme vládali. Dve hodiny sme sa s ňou mordovali…“
Zakiaľ som fajčil a popíjal kávu, Šlimak sa pohodlne rozvalil na lavičke.
„Cigánku sme potom odviezli do krematória,“ pokračoval.
„Lenže, truhla sa nezmestila do pece. Museli sme volať príbuzným a pochovať ju na cintoríne. Zasa problém! Ako sa tisícdvestotrojka driapala do kopca, rakva vypadla, cigánka sa vykotúľala na cestu! Už sa tam zliezali ľudia na ďalší pohreb.“
Na obed, keď sa záchytka vyprázdnila, ľahol som si na diván, prikryl sa bielym nemocničným kabátom. Tá káva mi vôbec nepomohla, naopak, uspala ma.


KNIHA: Dušan Šimko - Gubbio, kniha udavačov

LEKÁR

Polgárova neter Nina prechádzala po štrkom vysypanom chodníku medzi hrobmi neologického židovského cintorína v Prešove a cez hľadáčik digitálneho fotoaparátu zameriavala ten najlepší uhol pohľadu na záber náhrobného kameňa. Cintorín bol zarastený vysokou trávou s množstvom poľných kvetov. Nina mala na sebe letné, dosť staromódne šaty, ktoré jej dodávali vzhľad klasickej elegancie. Šaty si vybrala úmyselne, aby urobila na strýka dobrý dojem. Polgár jej hneď po prílete ešte na letisku sľúbil, že ju na druhý deň pozve do najlepšej reštaurácie v meste. Vedela, že strýko nechce stráviť priveľa času s jej matkou.
Nina bola na svojho strýka dosť hrdá. Predstavovala si ho úplne inak, ako jej ho opisovala matka. Podľa mamy to nebolo z politických dôvodov, keď utiekol v šesťdesiatom ôsmom z Československa. Nie, mama bola presvedčená, že za hranice odišiel, lebo sa – podľa vlastných slov – nudil vo výpočtovom stredisku miestnych závodov na výrobu guľôčkových ložísk. Vďaka protekcii a dávke šťastia dostal vízum do Juhoslávie. Utiekol cez Belehrad, kde mesiace trčal so ženou a malým synčekom v utečeneckom tábore, vlastne v kempingu s poetickým názvom Tri ruže. Tábor bol plný hlučných Rumunov a Albáncov, ktorí to s poriadkom v spoločných sprchách nebrali ani trochu vážne.

 

KNIHA: Pavel Vilikovský - Vlastný životopis zla

4

Prečo som sa rozhodol zaoberať Goebbelsom – ale úprimne? Na počiatku boli jeho denníky, ktoré som zazrel v kníhkupectve a hnaný akousi temnou predtuchou, bez váhania som ich zakúpil. No celý proces vlastne spustila Ivica – keď zbadala nový prírastok k viacerým knihám o nacizme, Tretej ríši, Hitlerovi a koncentračných táboroch, opýtala sa: „Čo to je v tebe, aké zlo, že ťa tak priťahujú tieto kreatúry?“
Dobrá otázka. V poslednom období pred odchodom ma už škola tak otravovala, že som sa v zúfalstve pokúsil zaujať žiakov – mal som jednu takú šikovnejšiu triedu – svojou súkromnou teóriou. Vysvetľoval som im, že každý autor má svoju typickú vetu, ktorá prezrádza jeho strategický prístup k svetu. Je to tvrdenie, ktoré sa nedá dokázať, veď už len určenie typickej vety je sporné a sami spisovatelia, hrdí na svoju štylistickú mnohotvárnosť, by iste taký jav popreli, ale pre mňa bola tá teória vítaným spestrením povinného čítania súčasných slovenských autorov a zabával som sa ňou tak dlho, až som jej začal veriť.
Stačí si prečítať: „Na krvavočervenej podvečernej oblohe zvrieskli vrany a ich čierne siluety sa mihli po vetre,“ alebo „Takto a bedákali, rôznym spôsobom sa krútili a vrteli, kľakali si a vstávali, vzpínali ruky k oblakom a dlhú chvíľu a viete, že autor ide na skutočnosť s kladivom a chce z nej vytĺcť, čo sa dá. Zatiaľ čo druhý, ktorý vraví: „Nerozmýšľal som o tom tak ako oni, mne sa možno žiadalo, aspoň teraz si to myslím, žiadalo sa mi k niekomu ísť. Hádam som im chcel vyhovieť, no v skutočnosti sa mi žiadalo aj niekoho navštíviť, lebo som býval sám, a už dosť dlho, hádam som bol aj trošku zvedavý, ako to vyzerá inde, u iných ľudí,“ ten chodí okolo skutočnosti po špičkách, chce sa s ňou dohodnúť a necháva si otvorené zadné dvierka. No a tretí: „Tie mená, podobajúce sa farebným reprodukciám, zvučali ako chrapot delovej gule, ktorú omylom vložili do mínometu.

KNIHA: Veronika Šikulová - Domček jedným ťahom

JE MI LETO

Dušinka

Tata obliekali aj obúvali do vína. Mňa nie.
Sama som sa, keď som si kúpila prvú voňavku, do nej schovala. Celá som sa do nej zababušila. Keď som ráno nastúpila do autobusu, celý deň po mne voňala zastávka. Na druhý deň som sa tam s tou svojou vôňou stretla.
Najkrajšie voňala babičkina kabelka. Modlitebná knižka, hašlerky a voňavka Živé květy – Šeřík, s kúskom zvädnutého orgovánu vo flakóne – a naftalín. Babička Jolanka si na cukor nalievala alpu a milovala naftalín. Mala ho všade. V skrini aj v zásuvkách, aj vo vreckách kabátov, aj v kredenci, aj vo vodovej lavičke. Keď k nám do Modry prišla na návštevu, voňali jej z tašky marhule alebo ríbezle (Bola to ríbezľová kráľovná!), čokoláda s jahodovou náplňou, Živé květy, naftalín a hašlerky.
Okrem toho, že pravá  dáma má držať kolená spolu za každých okolností, aby jej niekto medzi ne nehodil loptu, že v nose sa nekutre, lebo budeme mať nosné dierky ako kone, nás babička Jolanka naučila aj to, že napríklad vlasy sa majú z času na čas opláchnuť octom, aby sa leskli. A sme doma!













pošli na vybrali.sme.sk