Anasoft litera

Cena za pôvodnú slovenskú prózu

zverejnené: 21.08.2016

Veľká láska je moja posledná šanca

Žiadne obavy, ja to celé prepíšem, povedal na úvod rozhovoru. Nakoniec to iba presnejšie naštylizoval a lepšie vypointoval. Nie náhodou je opäť finalistom ceny Anasoft litera.


Autori obvykle pri svojich najnovších dielach tvrdia, že sú najlepšie. Vy dokonca hovoríte, že Veľká láska je vaša životná kniha.

Lebo je možné, že už nič také čitateľné nenapíšem. Nedávno ma navštívil kamarát a nečakane prejavil záujem o moju prózu, hoci beletriu nečíta. Vnútil som mu starú Leptokariu a v priebehu toho vnucovania som do nej nazrel. Zachytáva život a príbehy človeka, ktorý mi je dnes takmer cudzí. Tak je to pomaly už aj s Veľkou láskou. Mám pocit, že to napísal niekto iný a že to napísal napodiv dobre. To, čo sa pokúšam extenzívne tvoriť teraz, je kdesi uprostred týchto dvoch kníh, ale ešte viac je to úplne inde, možno aj mimo „normálnej“ prózy.

 

A čo knihy ostatných finalistov, čítali ste ich?

Zatiaľ len Janu Beňovú a Nevďačnú cudzinku od Ireny Brežnej. A zhodou okolností som o nich musel aj písať recenzie.

 

Musel?

Asi tak, ako musím robiť tento rozhovor. Nehrnul som sa do toho. Radšej píšem než rozprávam, radšej prózu ako recenzie, nenávidím verejné osobné účinkovanie a ešte viac jeho zaznamenanú podobu.

 

Na Veľkú lásku napísal recenziu Daniel Hevier. Vždy je zaujímavý pohľad jedného autora na druhého, ale keď niečo kritizuje, mnohí to často vnímajú ako niečo cez čiaru.

Ja som rád, keď Hevier píše o čomkoľvek, lebo ten skúsený človek vie, ako na to a vidí svet hevierovsky originálne. Aj Jana Beňová píše veľmi autenticky a zároveň úplne inak, než by som o tých istých veciach písal povedzme ja. Ale predsa len, keď som uvidel na obálke knihy Honeymoon slová Ivana Štrpku, že to je jej najlepšia kniha, ostal som zarazený. V tomto duchu je aj tá recenzia. Ale čo sa v tejto súvislosti týka práce poroty v literárnych súťažiach, neexistuje hádam porotca, ktorý by neprihliadal k tomu, čo všetko má autor už za sebou, a hľa, ešte nebol ocenený, nuž oceňme ho, napísal predsa aj vynikajúce veci, dostane teda cenu trochu oneskorene, ale predsa. Nič proti tomu nenamietam.

 

Niečo ako maturitná skúška, kde sa zohľadňujú celé štyri roky štúdia?

Porotcovia by sa asi bránili, že takto to nefunguje. Nuž čo. Keď cenu Anasoft litera získa Jaro Rihák – myslím, že medzi finalistami ešte nikdy nebol – celá moja teória padne.

 

V knihe spomínate Švantnera, Esterházyho a ďalších spisovateľov. Meno hlavnej postavy je odkaz na srbského nositeľa Nobelovej ceny Iva Andrića?

Max Brod v istom článku tvrdil, že Franz Kafka dával postavám mená náhodne, pod vplyvom kníh, ktoré práve čítal. To o Brodovi uviedol Kurt Weinberg vo svojej monografii ako dôkaz toho, že Brod ničomu nerozumel. Nemal ho, chudáka, rád. Ale keby to napísal o mne, tak by v podstate trafil. Kdeže Ivo Andrič! Môj Andrič sa vyskytol už pred rokmi v jednej mojej poviedke, myslel som pri tom na novozámockého majiteľa pizzérie. Pri písaní Veľkej lásky som bytosť menom Andrič už dávno nepovažoval za tamtoho majiteľa, skôr za literárnu postavu z mojej vlastnej poviedky, a Veľká láska bola najprv vyrozprávaná v prvej osobe, tak sa mi zdalo, že je celkom jedno, aké meno tam bachnem, keď aj tak nikto neuverí, že to nie je zasa len o mne. No napokon som to celé prehodil do tretej osoby, natiahol som si masku, lenže stále spod nej trčím.

 

Niektoré autobiografické prvky sa zamaskovať nedajú. Hlavný hrdina pracuje dlhé roky na úrade tak ako vy, je spisovateľom, má vydavateľa s rovnakým menom. Inak veľa autorov začínalo u Kolomana Kertésza Bagalu a prešli inde, vy ste mu stále verný.

Asi nie každý je so svojím vydavateľom kamarát. To by zrejme kazilo tvrdý biznis. No my nie sme profesionálni partneri, on nie je pre mňa podnikateľ a ja nie som dodávateľ či zamestnanec. Preto nemám dôvod odchádzať. Keď mal pred pár rokmi problémy a mnohí ho opustili, mne to ani nenapadlo. Ja som sa dokonca tešil: Kali, máš problémy? Takže nebudeš odo mňa chcieť na budúci rok novú knihu? Výborne! A vtedy sa mi ozval jeden z vydavateľských supov – ale aj toho mám rád a sup nie je nadávka, skôr je supovitosť za istých okolností nevyhnutná na prežitie a vážim si aj tú. A vraj, počuli sme… vydali by sme vás... Potešilo ma, že aj moja zdochlina vie zaujať, ale hneď som povedal, že o tom ani neuvažujem.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať v Denníku N

Oliver Rehák, 19. 8. 2016
autor foto: Michal Burza

 

 

.

 

pošli na vybrali.sme.sk