Anasoft litera

Cena za pôvodnú slovenskú prózu

zverejnené: 27.07.2016

Zuska Kepplová: Vysielame zmätené signály o demokracii

Prvýkrát ju do výberu prestížnej domácej literárnej ceny dostala debutová knižka Buchty švabachom o Slovákoch v zahraničí. Teraz je vo finále Anasoft litery s knihou Reflux o mladej intelektuálke, ktorá sa zo zahraničia vracia na Slovensko. ZUSKA KEPPLOVÁ v nej hovorí aj o kríze dnešných elít.

 


 

Vaša minulá kniha nebol román, ale dvojnovela. Ako vznikol taký útvar?

Dvojnovela je asi marketingovo najnevďačnejší formát zo všetkých. Pôvodne to mali byť tri novely, vrátane prvej časti Refluxu, ktorú sme napokon vynechali s tým, že má odlišný tón a budem s ňou ešte neskôr pracovať. Napokon z nej vznikla nová kniha.

 

Kedy ste ju začali písať?

Krátko po návrate z Budapešti, keď som si dokončovala doktorát. Za druhú časť textu vďačím vyšehradskému tvorivému štipendiu v Prahe, ktoré mi umožnilo mesiac a pol sústredeného písania. Knihu som dokončovala v Univerzitnej knižnici, mimochodom najlacnejší office space v Bratislave, s internetom aj automatom na kávu. Nevýhoda len je, že kávu si nesmiete odniesť ku stolíku. Boja sa, že nezvládnete naraz čítať a piť.

 

Je pre vás dôležité miesto, kde píšete text?

Dôležitejší ako miesto je pre mňa nápad. Samozrejme.


Nájdete si v denníku, kde pracujete, čas na písanie beletrie?

Nenájdem. Dokonca som stratila návyk zapisovať si postrehy na neskoršie spracovanie. Párkrát som mala pocit, že mám nový motív na knihu, no zatiaľ ho asi nemám. Nijako tým netrpím, práca ma napĺňa. Chcem dobre robiť to, čo práve robím.

 

Niekedy vám vyčítajú málo zmyslu pre zápletku, v ktorej by sa niečo dramatické udialo, zauzlilo a rozuzlilo. Nemáte chuť na tento typ príbehu?

Počula som už aj názor, že nepíšem beletriu, ale reportáže. Sama neviem, či by som to inak robiť nevedela, alebo to nechcem robiť. Asi ma ten typ príbehu nezaujíma. Už na škole ma rozčuľovala klasická dramaturgia, mala som pocit, že život tak nevyzerá.

 

Pretože vás nezaujíma výnimočné, ale práve obyčajné, typické?

Možno je to tým, že zámer mám románový, ale trpezlivosť, či vlastne netrpezlivosť, poviedkovú. Nemám systematizovanú rutinu, ani pri písaní netrpím, nemám to tak odsedené, ako by to možno malo byť. Na druhej strane, nedá sa povedať, že to nemám vopred premyslené: nepíšem text spontánne na benzedríne na rolku papiera (smiech).


Nečakáte, kam vás príbeh privedie?

Skôr ma vedú postavy. Teraz som mala pocit, že som stretla plnokrvné postavy, o ktorých viem, ako rozmýšľajú a čo hovoria. Postavy sa potom snažím umiestniť do situácií. Výsledkom sú konflikty, žiadna veľká dráma, skôr séria nedorozumení, keď sa každá postava snaží presadiť svoj pohľad na svet. Veľa sa odohráva v rozhovoroch: dialóg hlavnej hrdinky s bratom, s mamou, so sestrou... Bavilo ma chodiť postavy pozorovať, bolo to, ako by som ich navštevovala vždy, keď som sa vrátila k písaniu. Samozrejme, poznala som rozvrh základnej situácie: čo sa stane, keď niekto s takzvaným západným vzdelaním príde späť do malého slovenského mesta? Aký typ udalostí a nedorozumení to bude produkovať? Pod tým však je motív toho, že rodina sa má napriek tomu rada.

 

Oproti starším knihám pôsobí Reflux aj akosi viac literárnejšie, v tom zmysle, že text je upletený z hľadísk rôznych postáv, kombinuje rôzne prístupy a štýly.

Uvažovala som, aký druh média najlepšie vyjadrí myslenie postavy. Niekedy to nemusí byť jej prehovor, môže si postava povedzme prečítať článok a jednou vetou naň zareagovať. Keď som chcela povedať, že jedna postava fotí a hlavná hrdinka má pocit, že jej fotky sú zaujímavé, tak som opísala fiktívnu výstavu s popiskami fotiek, ktorá sa možno udiala v jej hlave. Alebo som myslela na konkrétne situácie, ktoré som videla, napríklad v Prahe scénu s pankáčmi a bezdomovcami pri Vltave. Možno by bol záver knihy iný, kebyže ju nevidím. Príbeh sa tvoril aj náhodne bez pevnej schémy.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať v Denníku N
Miloš Krekovič, 27. 7. 2016

autor foto: Juraj Starovecký

 

 

.

pošli na vybrali.sme.sk