Anasoft litera

Cena za pôvodnú slovenskú prózu

zverejnené: 17.08.2016

Z Bratislavy do Britskej Palestíny sa plavili na hrdzavom riečnom parníku. Zo 4 týždňov sa stali 4 roky

 

Ako ste sa dozvedeli o plavbe parníka Pentcho?
Počul som o ňom ako dieťa, potom sa mi na roky stratil, a keď som krátko po maturite robil asistenta u Dušana Hanáka, zoznámil som sa na Kolibe s Martinom Hollým. Rozprával mi príbeh, ktorý sa veľmi ponášal na ten, čo som poznal. Ukázalo sa, že je to ten istý. Tiež ho veľmi zaujal, hovoril dokonca, že s niekým robí na scenári, ale vzápätí dodal, že im to nejde, lebo nemajú veľa informácií, nepoznajú jediného človeka, ktorý by tam bol, a asi z toho nič nebude. V polovici 90. rokov sme uvažovali s Igorom Rusnákom, že ten príbeh napíšeme, ale skončili sme ako naši predchodcovia. Bez skutočného rozprávania niekoho, kto na tom parníku bol, sa to skrátka nedalo.

 

Vy ste však takého človeka našli.
Áno. Môj otec filatelista ma upozornil na malý článok vo filatelistickom časopise. Písala ho Katarína Hradská a spomenula korešpondenciu, čo prichádzala od ľudí, ktorí boli na parníku. Zoznámili sme sa, rozprávali sme sa o nich a ona zrazu povedala: „Ale veď Citron žije, napíšte mu.“ Alexander Citron bol práve ten, čo celú túto výpravu rozhýbal – mladý medik, ktorého vyrazili z univerzity a stal sa veliteľom Betaru na Slovensku. Dala mi jeho adresu a telefón. Zavolal som a na tretí deň som sadol do lietadla a odletel do Izraela. Bolo mi jasné, že tam musím ísť a počúvať.

 

Aké to bolo? Nedostali ste zrazu iný príbeh, než aký ste poznali z rozprávaní?
Bolo to nádherné stretnutie a iste, že za tie roky sa ten príbeh líšil. Vznikla z neho legenda. Legenda o tom, ako mladí Židia utekali zo Slovenska. Aj dnes som na to alergický, lebo moji hrdinovia, betari, odnikiaľ neutekali. Je to zaužívaný stereotyp, že z tejto krajiny sa len utekalo, ale betari boli inej krvnej skupiny. Práve betari bojovali do poslednej chvíle vo varšavskom povstaní. A na parníku išli z Bratislavy za svojím snom.

 

Čo boli betari zač?
Za prvej republiky boli menšinovou sionistickou organizáciou, v demokratickom Československu boli skôr literárnou spoločnosťou, ktorá snívala a chcela byť pri tom, keď sa bude zakladať židovský štát. Veľkú základňu mali betari najmä v krajinách so silným antisemitizmom – v Poľsku a v Rumunsku, kde bolo treba nielen písať články, ale aj sa biť. Mali veľmi milý vzťah k dynamitu. Boli to ostrí chlapci a dievčatá, pripravení bojovať. A práve táto ich história je trochu problémová. Je v nej akási pachuť a mnohé nedorozumenia.

 

Prečo?
Betari boli vždy pravičiarmi, a aj preto sa o nich roky hovorilo zle, lebo medzi nimi a väčšinovými ľavičiarmi vládla silná rivalita. „Prečo chcete o nich písať?“ vyčítala mi jedna historička. „Koketovali s Mussolinim!“ Nie, iba mali uniformy, ale aj také boli tridsiate roky a vtedy sa, mimochodom, o Mussolinim s obdivom vyjadroval aj Churchill.

 

Keď ste prišli za Alexandrom Citronom, chcel sa o tom všetkom po toľkých rokoch rozprávať? Z knihy je zrejmé, že mal dôvod ostať trochu zatrpknutý, lebo jeho sen sa nenaplnil tak, ako si ho predstavoval.
Pôsobil uzatvorene, bol to muž, ktorý navonok rezignoval, ale mal v sebe veľkú energiu a vitalitu. Uveril, že ma to naozaj zaujíma, a otvoril sa. Chcel ten príbeh niekomu porozprávať, ale nielen ako príbeh parníka, čo vyplával z Bratislavy. On chcel vyrozprávať príbeh betarov, príbeh svojej mladosti a ideálov, ktorým veril. A mal pocit, že moje a jeho dôvody sa spojili. Neodpovedal mi ako nejakému otravnému novinárovi či režisérovi. Veril, že jeho téma možno ožije. Vtedy som aj ja veril, že je to natoľko strhujúci príbeh, že hneď po dopísaní scenára začnem nakrúcať film. Ale ukázalo sa, že dôvody jeho zatrpknutosti boli opodstatnené. Veľký príbeh, veľké nenávisti.

 

Čo vás presvedčilo o tom, že je to naozaj veľký príbeh, aký si zaslúži toľko rokov pozornosti?
Všetko sa to začína koncom roka 1939 a začiatkom roku 1940, keď ešte neexistovali rasové zákony, nehovorilo sa o žiadnych koncentračných táboroch a neexistovalo nič, iba pocit, že niečo zlé sa stane. Poľsko bolo porazené, vojna papierovo vyhlásená, ale Briti bombardovali Nemecko iba balíkmi letákov, lebo verili, že sa to dá aj takto. Čudná vojna, veď sa tak aj volá. Bol to čas pred búrkou a mne sa zdá, že práve ten je zaujímavý. Koľko príbehov o ňom máme? O búrkových 40. rokoch vieme veľa, ale čo bolo predtým? Niečo fatálne viselo vo vzduchu, presne ako teraz, len nikto nevedel, čo to bude. Nasadli do lode a začal sa večný príbeh o plavbách. Predstavte si situáciu, že na jednej lodi, veľkej presne ako tie výletné lode Martin či Žilina, ktoré sa dnes plavia z Bratislavy do Devína, bolo päťsto ľudí. Láska aj nenávisť, hlad a sny, depresia a viera v úspech – bolo tam všetko. Modelová situácia pre narastajúce konflikty.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať v Denníku N

Jana Németh, 10. 8. 2016
autor foto: Adam Rihák

 

 

.

pošli na vybrali.sme.sk