Anasoft litera

Cena za pôvodnú slovenskú prózu

KNIHA: Jaroslav Rumpli - Kruhy v obilí

Slovart

(2010)

 

63

S nikým som nebol radšej ako s Lindou a Lujzou. Ani sám so sebou vrátane spánku som asi netrávil viacej času. Ale boli chvíle, keď som si od nich i od seba potreboval oddýchnuť. Vyzliecť sa z každodennej kože, vyvetrať ju, zbaviť plesne. Vtedy mi najlepšie padlo ísť s Emilom na skúšku alebo do krčmy. Respektíve na skúšku a potom do krčmy. S oboma pygopagusmi som sa cítil dobre, aj keď s každým z nich inak. Kým s dvojičkami som musel byť aktívny aj pri ich presilovke, s kapelou som mohol úplne vypnúť. Stačilo počúvať. Napriek tomu, že z reproduktorov v skúšobni neliezlo nič vábne, naučil som sa vychutnávať si to. Bola to obdoba surového mletého mäsa, nič pre vegetariánov. Odmenou za moju výdrž potom bolo to, čo sa dialo pri pive.

„Dokedy ťa ten hurhaj bude ešte baviť?“ spýtal sa Filipa starý známy, sotva sme sa zahniezdili a objednali predkolo. „Stále potrebujeme gitaristu, kedykoľvek si vítaný.“
Lanáril ho, odkedy som ho poznal. A odkedy som ho poznal, hádzal tie isté návnady.
„Máme plný kalendár, dá sa z toho celkom slušne vyžiť.“
Filip sa len usmieval. Vedel, čo bude nasledovať.
„A vždy je aj nejaké to džigi-džigi,“ žmurkol veľavravne.

Emil ho neznášal. Otvorene sa mu pokúšal rozbiť kapelu. Bál sa, že sa mu to podarí, i keď by to nikdy nepriznal. „Z toho šaša si ťažkú hlavu nerobím,“ škrípal zubami, pokúšajúc sa o úsmev. „Kurva, smrdí mu z huby ako z hrobu.“
Čo sa týka hrubej sily, stále mal pred ním rešpekt. Ani nie pred rokom od neho dostal po papuli. Povedal mu, čo si o jeho kapele myslí.
A povedal mu to takto: „Vlastne za to ani nemôžete. Ste starí kokoti, preto hráte tie staré kokotiny.“
Bol opitý.
Po preplesku vytriezvel.
Ale potom sa ožral ako ošípaná.
„Filipko zlatý,“ vydychoval do okolia v reálnom čase, „ak s tým machrom voľakedy budeš hrať, zabijem ťa. Vlastnými rukami ťa zadrhnem.“ Tá facka ho stále bolela. Keď sa macher cestou z toalety opäť zastavil pri stole, doslova ho dvíhalo zo stoličky.
„Máš na viac,“ podlizoval sa Filipovi ďalej. „U nás by si mal oveľa viac priestoru vyniknúť. Bolo by rozumieť, čo hráš.“
Emil stlačil spojku.
„Nemal by ťa kto prekrikovať.“
Naštartoval.
„Nemal by ti na pódiu kto zavadzať.“
Vyrazil dopredu. „Počuj, Džigi-džigi,“ povedal cez zuby, iskriac mu rovno do výhľadu. Chvíľu hľadal slová, nato náhle vybrechol: „Bodaj by si mal každý deň pondelok.“

Všetci sme stŕpli, pretože sme čakali, že ho opäť hrubým spôsobom urazí. Toto nás prekvapilo. Chvíľu trvalo, kým sme vybuchli, ale potom to stálo za to. Neprichádzalo do úvahy, aby dal niekto niekomu v takej situácii facku. Náš smiech vytvoril okolo Emila ochranný obal. Bol nepriestrelný a silnel každým ďalším výbuchom. Keď do toho Dexo lakťom prevrhol pohár s pivom a Medveď sa v záchvate prevrátil zo stoličky, nemohli sme sa už ani nadýchnuť. Džigi-džigi s hanbou odpálil do neznáma, my sme sa váľali ďalej. Bol piatok, pred nami dva dni voľna, mohli sme si to dovoliť. Ak aj v našom smiechu nebolo nič nevinné, určite v ňom bol pocit slobody. Opili sme sa ním do nemoty.

64

Ľudia počas života urobia hrozné veci. Ešte hroznejšie veci povedia. Ale to úplne najhroznejšie si pomyslia. Asi každý. Všetci. Vrahovia i mnísi, podvratníci i nadľudia. Nesúdim tak podľa seba, iba si to naozaj myslím. Pre mňa bolo to, čo sa mi rodilo v hlave, jednou veľkou morou, nočnou i dennou. Vznikalo to úplne nekontrolovane a dlho som s tým nevedel nič robiť. Pramenilo to z môjho chcenia, z toho, že som bažil po niečom, čo som nemohol mať bez ťažkých následkov. Vyúsťovalo to do výčitiek svedomia a pocitov viny. Obete holokaustu by ma asi vysmiali, keby som povedal, že som sa v tých stavoch dotkol dna, mne to tak však s odstupom času skutočne pripadalo. Možno som v porovnaní s ich dnom nebol ani meter pod hladinou, podstatné je, že som sa nemohol nadýchnuť. Dusil som sa podobne, ak už nie rovnako. Hoci som si svoje trápenie uvedomoval, hoci som presne vedel, čo ma požiera, bol som proti tomu bezmocný. A hoci som svoj vnútorný boj nakoniec neprehral na celej čiare, nikdy som sa preň so sebou samým úplne nevyrovnal.

V mojom vzťahu k Lujze nebolo nič sexuálne. Vzhľadom na krásu jej tváre to bol možno malý zázrak, vzhľadom na okolnosti to však bolo celkom pochopiteľné. Spoznal som ju i jej sestru vo veku, kedy som o sexualite vedel asi toľko ako o daniach. Samy nemali ani štvrť roka, navyše boli k sebe prirastené chrbtami. Vnímať ich ako objekt pohlavnej túžby by mohlo iba neobyčajne zvrátené hovädo. To som nebol ani náhodou. Ale bol som zmätený, to teda áno. Dvojičky postupne urobili dvojičky aj zo mňa. Rozťali ma na dve polovičky. Jedna bola očarená, druhá sa trápila. Ako k môjmu rozpolteniu došlo a čo všetko naň vplývalo, to si netrúfam hodnotiť. Faktorov bolo viacero, niektoré z nich by som možno ani nevedel pomenovať. Oveľa rozumnejšie bude, ak sa k záležitosti vyjadria odborníci.

Ako prvý povie svoje psychiater.
„Dovoľte mi hneď na úvod od srdca sa zasmiať,“ začne svoju hĺbkovú analýzu a naozaj sa od srdca zasmeje. „Vraj nič sexuálne! Veď v tom vzťahu bolo sexuálne všetko. Od samého začiatku. Chlapcova oidipovská túžba po matke sa preorientovala na dvojičky, či si to uvedomoval, alebo nie. Neobyčajné na tom bolo možno len to, že k zmene objektu túžby došlo tak skoro, aj to je však vysvetliteľné. Otec bol drsný chlap, mačo, šance malého, že si zatrtká s matkou, boli mizerne nízke. A tak sa od nej jeho zradné libido pri prvej príležitosti odlepilo. Cmuk! Prisalo sa na dvojičky, respektíve jednu z nich. Tú fyzicky krajšiu, samozrejme. Potom to už išlo, odborne povedané, ako po masle. Chlapec dospel, dvojičky vyrástli. Na kráse i na zraste. Z matematického hľadiska to nepredstavovalo nijaký problém, stačilo dať mínus do zátvorky a ignorovať ho. Keby do toho nevkročila morálka, nevznikol by ani problém etický. Odniekiaľ z hĺbky chlapcovej duše sa následne spolu s výčitkami svedomia vynorili zábrany psychického charakteru . Ako a prečo, to by asi lepšie vedel vysvetliť mystik.“

„Áno,“ ujal sa slova guru s bradou siahajúcou až po semenníky, „vedel by som to vysvetliť lepšie.“
Ale nič nevysvetľoval, takže na svoju rozstrapkanú niť opäť nadpriadol psychiater.
„Povestný mravný zákon sa v chlapcovi rozvibroval najmä pod vplyvom matky dvojičiek. Čo sa týka duchovného rastu, znamenala preňho viac ako jeho vlastná matka, o otcovi ani nehovoriac. To, ako dcéry vnímala ona, bolo diametrálne odlišné od toho, čo k nim cítil on. Pre ňu boli absolútne rovnocenné. Milovala ich rovnako bez ohľadu na to, aké boli alebo ako vyzerali. Jeho túžba mať jednu z nich len pre seba, byť s ňou sám, bez svedkov, čiže aj bez jej prirastenej sestry, postupne prerástla do pocitu viny. Chlapec si svoju lásku začal vyčítať. Navonok na sebe nedal nič poznať, vnútorne však veľmi trpel. Našťastie si postupne uvedomil príčinu svojho trápenia a v inom svetle začal vnímať aj krásu, ktorej dovtedy pripisoval absolútnu hodnotu. Vzhľadom na svoju povahu a pozitívny výchovný vplyv bolo viac než pravdepodobné, že nakoniec všetky vnútorné rozpory zvládne v zdraví.“

Čo na to mystik?
Nič. Opustí telo a odpáli na Mesiac. Hneď ako sa mu to za ohlušujúceho revu raketového motora podarí, ozve sa v schizofrenicky naladenom psychiatrovi skeptik. Inými slovami, prepne mu.
„Teda poviem vám,“ zakráka so zmeneným výrazom v tvári, „videl som už všeličo. Otcov, čo znásilnili svoje dcéry, matky, čo zavraždili synov. Stretol som sa so šialencami trvajúcimi na tom, že sú niekto iný, zažil som debilov žerúcich vlastné výkaly. Ale zamilovať sa do siamskej dvojičky? To si ten chlapec môže navrávať, čo chce. Samozrejme, že je zvrhlé hovädo! Čo čaká, sympatie okolia? Veď to je na zvieraciu kazajku!“

Mystik ho nemohol počúvať. Z Mesiaca sa presunul na Mars, tam sa na úpätí obrovskej aktívnej sopky pasívne postavil na hlavu. Zaujal meditačnú polohu. S privretými očami začal odrapkávať modlitbu za šťastné zajtrajšky. Mohutné explózie v dôsledku ešte mohutnejšej absencie atmosféry počuť nemohol, oblaky síry si púšťal jednou nosnou dierkou dnu, druhou von. V porovnaní s výlevmi rozpolteného psychiatra to bol jemný tabačik, vzdialene pripomínajúci vonné tyčinky. Na prúdy lávy mystika pripravil poctivý celoživotný tréning na rozžeravenom uhlí. Bol by zvládol aj rozkaz ľahnúť si v tranze na klince a pokojne by sa nechal prejsť hoci slonom. Keď sa to tak vezme, nemal problém s ničím. Jediné, čo mu v duchovnej práci v prospech celého ľudstva kládlo odpor, bolo samo ľudstvo.

65

Veľa vecí sa ku mne dostalo náhodou, obyčajne spoza pootvorených dverí.
„Pozrite sa na tieto dve jabĺčka,“ hovorila Sára tichým hlasom. „Jedno je krásne, červené, len sa tak ligoce. Druhé je škaredé a býva v ňom červík. Otázka je, ktoré z nich je lepšie.“
Linda s Lujzou ani nedýchali.
„Na pohľad sa zdá, že to prvé. Nie je na ňom jediná škvrnka, má dokonalý tvar. Keby sme si mali z tých dvoch vybrať, asi si vyberieme práve ono. Keď už pre nič iné, tak pre to, ako vyzerá.“
Odhryzla si z neho.
„Mňam, chcete ochutnať?“
Ochutnali.
„Výborné, čo?“
Nič nepovedali, asi len prikývli.
„A teraz skúsime to škaredé,“ zvolala so smiechom. „Stačí ho umyť, rozrezať a zbaviť červíka, aby sme nezjedli aj jeho.“
Umyla ho, rozrezala a zbavila červíka.
„Tak,“ spýtala sa, keď zjedli svoje štvrtinky, „ako vám chutilo?“
„Dobre,“ povedala Linda.
Lujza: „Ešte lepšie.“

Sára sa zasmiala. „Vidíte, vôbec nezáležalo na tom, ako vyzerali. Chutili zhruba rovnako. A tak je to so všetkým, aj s ľuďmi. Tak je to so mnou, tak je to aj s vami. Oveľa dôležitejšie ako to, čo vidieť na povrchu, je to, čo sa nachádza vnútri. To, že je niečo pekné, nemusí znamenať, že to je aj dobré. A naopak, dobré nemusí byť pekné na pohľad. Aj keď, samozrejme, môže.“
Všetko by bolo v poriadku, keby maminu rannú prednášku nezachytil aj Emil.
„Panebože,“ vrčal cestou do školy, „čím ich to zas kŕmila?“
„Jabĺčkami,“ povedal som ticho.
„Hádam ich nechce presvedčiť,“ vrčal ďalej, „že nezáleží na tom, ako vyzerajú.“

Mal zlú náladu, inak by o sestry nezavadil ani slabikou. Čakali ho dve polročné písomky, hrozili aj nejaké ústne odpovede. Okrem toho sa mu včera pokazil prehrávač a holič mu zastrihol do ucha.
„Bol som tam naposledy,“ prisahal presvedčivo. „Pod nôž ma už nikto nedostane.“
Dodržal to len čiastočne, v tom zmysle, že si vlasy až do smrti nechával už iba podstrihávať, aby sa mu nestrapkali konce. V Pygopaguse mali dlhé hára všetci, takže opticky sa im nedalo nič vyčítať. Čo sa imidžu týka, len málo kapiel pôsobilo presvedčivejšie. Keď sa na začiatku vystúpenia vynorili z dymu a svetiel, vyzerali ako mimozemšťania vo dverách kozmickej lode. Presne o to išlo. O dojem. Úplne najväčší robil so svojou hrivou Medveď. Hustá záplava havraních vlasov mu spôsobovala len samé problémy, no v klbku pod pódiom vzbudzovala úctu. Ale nie ona mu vyslúžila prezývku. Tú dostal pre to, ako reval, nie ako vyzeral. A reval vskutku zversky. Podľa jedného fanzinu ako vzkriesená zdochlina mamuta, podľa druhého ako zachrípnutá smrť. No a podľa tretieho ako medveď.

BRUTALZINE: „Pri počúvaní posledného albumu som mal pocit, že ho naspieval medveď. A nie hocijaký. Také statné prasa. Grizly, hovädo. Medveď s veľkým M.
MARTIN: „Vďaka, fasa.“
BRUTALZINE: Kde sa to v tebe berie?“
MARTIN: „Žalúdok, pľúca, hlasivky.“
BRUTALZINE: „Nebojíš sa, že z toho dostaneš rakovinu?“
MARTIN: „Tak nad tým som sa ozaj nikdy nezamýšľal.“
BRUTALZINE: „Predsa len, pri takej záťaži.“
MARTIN: „Neviem, neriešim to. Asi by som to aj tak robil ďalej.“
BRUTALZINE: „To znie presvedčivo.“
MARTIN: „Veríme tomu, čo robíme.“
BRUTALZINE: „Ďakujem za interview.“

Zmienka o Medveďovi s veľkým M sa medzi fanúšikmi rýchlo rozšírila. Prezývka sa ujala, stúpol aj predaj albumu. Na ich koncerty chodilo stále viac a viac ľudí a chlapcom to pomaly, ale isto začalo prerastať cez hlavu. Museli si nájsť manažéra. Hľadali ho tak dlho, až sa im nakoniec ponúkol sám. Prezývali ho Logo. Bol to syn majiteľa miestneho hudobného klubu, celý čas ho mali pod nosom. Dal sa s nimi do reči po ich vystúpení práve v otcovom podniku, kde cez víkendy a počas akcií aj v týždni vypomáhal. Tľapli si a oni okamžite hodili všetky administratívne záležitosti na jeho plecia. Chlapec nesklamal, zhostil sa novej úlohy, akoby od toho závisel osud sveta. Svojím spôsobom to tak aj bolo. Keby to nezvládol, svet by sa zrútil. Takto sa rúcania namiesto sveta mohol zhostiť Emil. Roztáčal svoje opice bez ohľadu na zemskú príťažlivosť, čoraz naliehavejšie vystrkujúc na obdiv svojho nihilisticky naladeného démona. No a keď hladina alkoholu v jeho krvi natrvalo prekročila hranicu únosnosti, dovtedy zdanlivo bezbranný Boh mu plnou kompenzáciou zlyhania obličiek začal odplácať jeho rúhanie. Inak povedané, zahryzol sa mu do krku. Naozaj i obrazne.

66

Poviem vám vtip: Emil s Medveďom boli milenci. Skutočne je to iba vtip. Z jednoduchého dôvodu – nie je to pravda. Pravdou však je, že ich ako teplých po neúnavnej ohováračskej kampani jedného zo spolužiakov vnímalo veľa známych. Trávili spolu priveľa času na to, aby to nebol fakt. Boli buzeranti, a basta. Či už si to ľudia mysleli naozaj, alebo len zo zotrvačnosti, respektíve preto, že si to mysleli a hovorili iní, nebolo dôležité. Páriku to bolo aj tak jedno. Ak im o niečo išlo, tak hádam iba o to, či je čo jesť a piť, vnímať, dýchať a či je o čom spievať, respektíve revať.
„To má byť akože prvý apríl?“ pýtal sa ich so zdvihnutým obočím Filip. Naozaj bolo prvého. „Alebo ma len chcete nasrať?“

Počul a videl už všeličo. Ako s obľubou hovorieval, aj koňa grcať, aj hada šťať. To posledné prevzal neskôr do svojho frazeologického slovníka i Medveď, dokonca to nielen na môj úžas použil pred súdom počas procesu s doktorom Kretterom. Teraz sa len smial. Vedel o všetkom. Emil sa mu so svojou predstavou zveril už dávnejšie. Podľa neho nemala chybu.
„Píšeš libreto?“ pokračoval Filip, natočiac svoj vysielač k autorovi.
„Hej.“
„O spasení psa?!“
„Nie.“
„Však si to teraz povedal!“
„O spasení som nehovoril nič.“
„A o čom teda?“
„O spesení.“
„O čom?“
„O spesení.“
„Spesení?“

Presne tak. Emil chcel ďalší album poňať ako príbeh. V rámci žánru to nemalo obdobu, zrejme preto, lebo to nemalo zmysel. Aj tak slovám nikdy nebolo rozumieť. Malo to byť o vyvolenom psovi. O jeho spesení. Bez srandy. Hlavný hrdina mal byť pes s veľkým S.
„Pes s veľkým S?“ zadýchaval sa Filip čím ďalej, tým viac.
„Áno,“ ochotne za Emila vysvetľoval Medveď s veľkým M. „Takzvaný Spes.“ Nemohol sa dočkať, až bude to zvrátené posolstvo brechať na nahrávku a následne aj do ožratého publika.
„Spes,“ zopakoval po ňom Filip po chvíli.
„A spesí ho Spesiteľ, tiež s veľkým S. Tí dvaja plus Tretí s veľkým T budú potom jedno a napriek tomu, že ich výslednej spoločnej podstate nikto nebude rozumieť, ovládnu svet.“
Emil doplnil: „Ako v rozprávke.“
„Pozrite sa,“ zakrútil Filip hlavou na záver, „ja to mám na háku. Ani mi to radšej nespomínajte.“

Na háku to mal aj Dexo. Nikdy ich nezaujímalo, o čom sú texty. Spev bol len nutné zlo. Jediné, o čo z ich pohľadu išlo, bola muzika, teda jej zvláštna podoba, čo sa vraj rokmi pozvoľna vyvinula z rokenrolu. Asi to nebol bohvieaký vývin. S Bohom to nemalo veľa spoločné, teda aspoň s tým s veľkým B, a nemalo to nič spoločné ani s vývinom. Melodika rokenrolu? Zabudnite. Podľa dobových hudobných kritérií to bol nefalšovaný brutal death metal. BDM – všetko s veľkým. Soundtrack armagedonu. Kvílenie zranenej beštie, workshop diabla. Dunenie hromu. Výprask, rachot, besnenie. A to boli len niektoré z charakteristík, čo zaznievali pri barových pultoch v kluboch, kde Pygopagus koncertoval. Kritické hodnotenia sa objavovali tiež, ale výhradne mimo zainteresovaných kruhov. Skalní deathmetalisti boli nekritickí. Brutálne. Vrhali sa do tanca a snažili sa napodobniť Medveďov ryk. Boli v presile, ale nemali mikrofón, takže sa im to nikdy úplne nepodarilo. Ak z toho aj boli smutní, nedali to na sebe poznať. Akiste preto, že vždy bolo poruke dosť lacného vína, aby mohli svoj smútok spláchnuť z dohľadu. Ak po ňom niečo zostalo, tak len čierna farba na ich oblečení. Nech som sa nad vec povznášal, ako som chcel, vždy som mal pocit, že je pre nich povinná. Napriek tomu, že sami museli minimálne tušiť, že nič nie je nepodstatnejšie ako ich hudba, dokázali sa tváriť, akoby na svete išlo iba o ňu.

„Smrť je kurva,“ adresoval im Emil jeden zo svojich bonmotov. „Dá každému.“
Vedel, o čom hovorí. Po dlhej rekonvalescencii sa vrátil na pódiá, aby mohol dokončiť, čo pred rokmi začal. Vojnu so životom. Nepotreboval k nej potlesk okolia, hoci mu nevadilo, keď ho dostával. Ťažké zbrane mal od lekárov zakázané, preto si nateraz musel vystačiť s jedom a iróniou. Vedel som, že mu to dlho nevydrží. Alkohol bol jeho hlavná barla, bolo jasné, že sa mu nebude chcieť krívať donekonečna.
„A kde je ten váš Pán vesmíru?“ pýtal sa opovržlivo. Nikto z prítomných o tom, samozrejme, nemal ani šajnu. „Drží bobríka mlčania?“
Nič, len smiech.
„Alebo bobrík drží jeho?“
Medveď odpovedal za všetkých: „Držia sa navzájom.“
Spýtajte sa ma, prečo som to všetko sledoval.
„Počuj, a prečo si to vlastne sledoval?“

Neviem. Mal som ich rád, boli významnou súčasťou môjho časopriestoru. A možno mi občas tak trochu aj hovorili z duše. Nebol som úplne bez pochybností. Mal som ich presne toľko, koľko sa ich so mnou narodilo a koľko sa ich počas života na mňa stačilo nachytať. Keby som bol svätý, nemusel by som nič vysvetľovať. Všetko by som dokázal vyjadriť úsmevom alebo poklepaním po pleci. Akým právom som mohol súdiť to, čo sa nalepilo na iných? Každý si na pleciach niesol vlastný náklad a záležalo len na ňom, ako to tu bude vnímať. Pre jedných bol svet raj, pre druhých ani veľmi nie. Kto im mohol čo vyčítať? Emilov otec sa zabil v období, keď sa jeho syn začínal osobnostne formovať. Aj preto, že svojím pádom vtedy skoro zabil i mňa, sa medzi nami vytvorilo puto. Naše cesty sa rozdvojili, keď moje miesto v jeho doráňanom srdci obsadil Medveď. Nemohol som sa sťažovať ani hnevať či žiarliť. Sám som sa naplno zaoberal niečím, čo on nikdy neprijal – jeho sestrami. Vďaka tomu, že sa k nám s nimi a mamou natrvalo nasťahoval, sme sa nemohli rozísť úplne. Priťahovali sme sa ako zmagnetizované rovnobežky, nezlučiteľné a neoddeliteľné zároveň. Náš vzájomný odstup som sa snažil vnímať skôr ako spojenie. Nie vždy to išlo ľahko. Emil sa menil. Nebol hlúpy a mal svoje postoje teoreticky podložené. Rád sa nechával počúvať. Keď rečnil, netrápil sa pochybnosťami o sebe. Netrápil som ho nimi ani ja. Vnímal som pravdu inak, to je všetko. Nepotreboval som ju vedieť za každú cenu. Vždy som mal pocit, že sa nedá obsiahnuť a pochopiť úplne celá. Emil na niečo prišiel a hneď to prezentoval ako holý fakt. Akoby mal na všetko patent. Je pre mňa naozaj ťažké povedať, čo presne mu behalo po rozume. Jediné, čo mu v posledných rokoch dokázalo ako-tak zdvihnúť náladu, bol Lukáš. Inak to s ním išlo dole vodou. Opúšťal sa. Hneval. A o čo viac v ňom bolo hnevu, o to menej v ňom mohlo byť radosti. Už si ani nekládol otázky. Poznal odpovede. Ale keby mal aj hneď vo všetkom pravdu, načo mu bola bez nádeje?


pošli na vybrali.sme.sk