V stredu 9. marca 2022 sme v Rádiu DEVÍN vyhlásili desiatku Anasoft litera 2022. Konkrétne sa k vybraným titulom vyjadrovali traja prítomní členovia poroty – Tamara Janecová, Weronika Gogola a Gábor Csanda. Pripravili sme pre vás prepis toho, čo zaznelo v éteri.
Vypočuť si záznam z vyhlásenia desiatky Anasoft litera 2022
Porotkyňa Tamara Janecová o knihe Medzi ruinami:
„Medzi ruinami je polyfonicky román, ktorý tvorí rozprávanie viacerých postáv. Máme tam dvoch protagonistov: psychiatra Juraja Felešlegiho a jeho pacientku Vargovú, a okrem nich sa ešte v diele objavuje viacero nepomenovaných postáv, ktorí sú pacientmi, kolegami alebo zákazníkmi v krčme a pod. Každý z nich má svoj vlastný hlas. Preto môžeme hovoriť o viachlasnom, teda polyfonickom románe. Hoci psychiater Felešlegi lieči ľudí, tak sám je akoby ochromený nezmyselnosťou života a blízkosťou smrti, ako hovorí: 'Všetci vedia, že človek starne, ale nikto sa nepripravuje na kata. Na náhly prudký dopad sekery. Lenže sekery a kláty sú všade pripravené.' V tomto románe sa stiera rozdiel medzi lekárom a pacientom a celý svet je tu zobrazovaný ako jedna veľká nemocnica. Balla o aktuálnych spoločenských problémoch navyše nepíše s nejakou publicistickou doslovnosťou, ale téma presakuje z nesúvislej reči postáv, v ktorých možno rozoznať prejavy viacerých 'chorôb' našej spoločnosti, napr. rôzne konšpirácie, xenofóbiu alebo patologický nacionalizmus.“
Porotca Gábor Csanda o knihe Pod slnkom Turína:
„O tzv. ženských románoch sa zvykne hovoriť ako o literatúre písanej ženou a najmä pre ženy. Ale taktiež mylne je tento žáner považovaný za nejakú menejcennú literatúru, za akúsi odľahčenú beletriu, ktorá čitateľa pobaví, posunie nad každodenné starosti a nezanechá v ňom žiadne trvácne stopy. No román Ivany Dobrakovovej je dobrým príkladom na to, aby sme s takýmto zaujatým stanoviskom nesúhlasili, a vôbec, aby nám ani nenapadlo hodnotiť titul podľa žánru, pretože žáner sám o sebe nemá žiadnu výpovednú hodnotu o kvalitách diela. Kedže Pod slnkom Turína je založený na deji, nebudem ho rozvádzať, nech ním prejde čitateľ sám, v podstate môžem povedať len toľko, že v strede diania je milostný trojuholník.“
Porotca Gábor Csanda o knihe Táto izba sa nedá zjesť:
„Táto kniha bola pre mňa veľkým prekvapením. Už len samotným názvom Táto izba sa nedá zjesť autorka naznačuje, že ide o surreálne poňatú prózu. Sú diela, ktoré nás zaujmú svojím dejom, iné štýlom či jazykom a ja mám tak sám pre seba ešte tretiu neestetickú kategóriu, a to diela, ktoré nás nadchnú tým, že z nich sála autorov alebo autorkin talent. A Nicol Hochholczerová je mimoriadne nadaná autorka. Jej útla novela je nielen skvelým dielom po jazykovo-štylistickej stránke, ale zaujme aj dejom. To, čo sa nám na prvý pohľad môže zdať ako fragmentárne alebo experimentujúce, bravúrne, sa ukazuje ako pravdivé vnímanie, pretože tieto atribúty sú vskutku vnútornou hybnou silou tohto diela. Treba vyzdvihnúť dôvtip textu, výrečnosť, iróniu, a to všetko spolu robí z tejto knižky mimoriadne zaujímavý titul.“
Porotkyňa Tamara Janecová o knihe Vilkovia:
„Túto knihu tvoria dve novely. Prvá je o človeku, ktorý pracuje v autodielni a pasívne čaká, že sa v jeho živote niečo zmení. Hrdina druhej prózy je naopak pomerne aktívny človek, ktorý pracuje na dva polovičné úväzky, avšak napriek tomu sa nikam v živote neposúva. Problémy oboch hrdinov a ich frustrácia do veľkej miery súvisia s priestorom, kde sa tieto príbehy odohrávajú – ide o literárny obraz Ruského Keresturu, obce v srbskej Vojvodine. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že slovenskému čitateľovi budú problémy tohto priestoru vzdialené, ale stačí si spomenúť na Dva dni v Chujave Jonáša Záborského alebo Kocúrkovo Jána Chalupku či rurálny priestor Pišťankovho Mladého Dônča a vieme, že dnes sú to už ozajstné symboly odpudivej slovenskej mentality, nejakej zaostalosti, pokrytectva, skorumpovanosti. Typologicky má tento Medešiho literárny priestor množstvo spoločného s menovanými priestormi – rovnako ide o taký nemenný, apatický priestor, ktorý stojí na iracionálnych tradíciách a je poznačený úpadkom, predsudkami aj zaostalým školstvom. Zaujímavé v tejto próze sú aj isté vpády fantastiky, a to v oboch novelách, ktoré signalizujú, že život v tomto priestore sa azda ani nedá uchopiť nejako racionálne a zároveň naznačujú autorovu skepsu, pokiaľ ide o možnosť zmeny.“
Porotkyňa Tamara Janecová o knihe Krv je len voda:
„Je to psychologický román, ktorý na jednej strane preniká do intímneho sveta jednotlivca a zároveň sa analytickým spôsobom venuje rodinným vzťahom. Jana Micenková sa v tejto próze zamerala na príbeh jednej rodiny v súčasnosti. Je to rodina, ktorá je zložená z matky, otca a dcéry a autorka pri mapovaní vnútorného sveta protagonistov využila polyperspektívu, a to takým spôsobom, že každá kapitola sa vždy zameriava na rekonštrukciu udalostí z pohľadu danej postavy. Takéto naratívne riešenie pomáha vytvárať plastický obraz zobrazovanej reality s dôrazom práve na to psychologické vykreslenie postáv – aj to takto rozprávanie ozvláštňuje, a výtvára tým najmä priestor na stvárňovanie situácií vždy z daného uhlu pohľadu tej postavy, takže máme možnosť nahliadnuť do 'anatómie' ich konfliktov, nedorozumení a nedopovedaní.“
Porotkyňa Weronika Gogola o knihe Utópia v Leninovej záhrade:
„Je to kniha, ktorá síce vychádza z 'non-fiction', ale zároveň je vyrozprávaná ako dobrodružný román na veľmi vysokej literárnej úrovni. Priznám sa, že sme o tejto knihe diskutovali trošku viac, ale ona je pre mňa – čisto z môjho poľského hľadiska – veľmi zaujímava aj tým, že počas čítania všetkých kníh, ktoré vyšli tento rok, som mala pocit, že slovenská literatúra sa celý čas ešte nejakým spôsobom zmieruje so socializmom, vracia sa k nemu a má istú potrebu veľmi často porovnávať to, čo je teraz a ako to bolo za socializmu, a to najozaj, že vo viacerých knihách. Máme tu zaujímavý príbeh komúny interhelpo, ktorú sa za časov Prvej republiky 'Čechoslováci' rozhodli postaviť od nuly a v ďalekom Kirgizsku. Ide o veľmi zaujímavý pohľad na prameň toho vzťahu k socializmu. Čo ma ako Poľku veľmi prekvapilo je, že realita toho, čo v tom Kirgizsku našli, bola veľmi odlišná od toho, čo im sľúbil zakladateľ Mareček. Veľa ľudí vyrástlo v tej komúne a medzi nimi aj Dubček, čo tiež je podľa mňa veľmi zaujímavé.“
Porotkyňa Weronika Gogola o knihe Ľútostivosť:
„Toto je kniha mne veľmi blízka, lebo sa týka mojich obľúbených tém, čiže smrti, pamäti. Hlavný hrdina je takým chodcom, hoc aj pre mňa je takou podstatou toho ako vzniká dobrá literatúra. Opäť poviem svoj osobný názor na túto knihu, lebo viem, že ostatní porotcovia poznajú celú Rakúsovu tvorbu, ale ja som to čítala ako niečo nové a to, čo sa mi tam veľmi páčilo, bol tiež istý pokus diagnózy spoločnosti z pohľadu jednotlivca, ktorý pozoruje ako ten chodec spoločnosť a Balla vo svojej knihe ukazoval ľudí ako tých psychicky chorých v podstate a Rakúsova kniha sa začína vetou 'Ulica ľahtikársky pokladala kdekoho za blázna.', čiže myslím, že to tiež pekne korešponduje. Odporúčam tie knihy čítať komplexne a myslím, že sa tam nájde aj niečo spoločné, taká možno pesimistická diagnóza nás ako bláznov.“
Porotkyňa Weronika Gogola o knihe Zjedol som Lautreca:
„Je to kniha, ktorá sa tiež snaží diagnostikovať vzťahy v rodine, ale tento príbeh mladého chlapca a jeho mamy Lasičky, ktorú tak volá, je vlastne o oidipovskom komplexe. Rozenbergová je veľmi talentovaná autorka, ktorá v krátkej forme dokázala dobre vykresliť postavy a vzťahy medzi nimi, hlavne ten patologický vzťah v rodine, ale takisto sa jej podarilo diagnostikovať spoločnosť. Veľmi dobre vystihla nerovnosť v spoločnosti medzi bohatými a chudobnými, a tak ďalej. Myslím si, že treba mať naoazaj veľký talent, aby sa to všetko dokázalo do takej malej formy vôbec zmestiť.“
Porotca Gábor Csanda o knihe Zlodej:
„Táto kniha je vzhľadom, prebalom aj obalom veľmi pekná aj ilustratívna a vystihuje jej dej. Je to opäť kniha, ktorá je viac než beletrizovaná literatúra faktu. Je to také svojvoľné, svojbytné dielo. Príbeh, ktorý sa dobre číta a dej, ktorý vtiahne do seba čitateľa a už ho potom nepustí. Ja o tom nepochobyjujem, lebo je to zaručené, že ten, kto sa začíta do tejto knihy, nepustí ju z rúk. Autorove predošlé knihy som, bohužiaľ, nečítal, len jeho žurnalistickú tvorbu, ale teraz si ich postupne zadovážim. Naposledy, krátko pred pandémiou, som videl v kine skvelý film Sviňa, ktorého námetom bola Soltészova kniha, takže Zlodej ma až tak veľmi neprekvapil, len som sa musel vrátiť do doby 90-tych rokov, do čias tej divokej privatizácie, kleptokracie, mafie a vôbec, nebudem to tu rozvádzať. Netvrdím, že takýto duchovný návrat pôsobí blažene, na mňa aspoň nepôsobil, ale čítanie je to skvelé a oslobudzujúce.“
Porotca Gábor Csanda o knihe Šesť cudzincov:
„Šesť cudzincov je ďalší môj 'líbling'. Sú to poviedky, ktoré na seba tak pozvoľna nadväzujú, lebo spája ich taká menej známa historická udalosť, a síce, konkrétny pogrom spojený s masakrom. Tieto poviedky nás vedú do takého 'kafkovského' sveta, v ktorom sa cítime neprirodzene, ani netušíme, či sa s nami zahráva osud alebo sú to ľudia, ktorým sme vydaní napospas – to na jednej strane, teda že niet pomoci, sme sami a svet okolo nás je viac než čudný a na strane drujej – že je tu spoločnosť, uzavretá komunita, ktorá je poznačená udalosťami, ktoré sama spáchala, alebo sa im prizerala, ale už o nich nechce ani počuť, nieto ešte sa k nim priznať. Vraví sa, že nie je ľahké vyrovnať sa s minulosťou, ale vo Vadasovom prípade sme svedkami toho, že najľahšie je vôbec si nepripúšťať žiadnu zodpovednosť za minulosť. Je to veľmi dobré čítanie.“ss
