Úryvok z knihy Stanislava Rakúsa: Ľútostivosť

21.11.2022

Ľútostivosť

 
Po mnohých rokoch som sa vybral k nášmu bývalému domu. Už v ňom nikto z mojich príbuzných nebýva. Kedysi sme tam žili siedmi. Rodičia, dve sestry a traja bratia.        

Keď sme v minulosti cestovali do maminho rodiska v Šantove alebo otcovho rodiska v Čerovciach, dedín, ktoré ležali neďaleko seba na tej istej železničnej trati, takmer vždy sme sa vydali na cestu k vlaku až v poslednej chvíli. Popri rodinnom sklone k meškaniu zavážil pri tomto rozhodnutí aj fakt, že neveľká vzdialenosť medzi bránkou v drevenom plote na konci našej záhrady a stanicou bola výraznou skratkou. Náhlili sme sa po vyšliapanej cestičke v nerovnej trávnatej ploche okolo Pilušovho domčeka, kríkov a rozbitého stavebného materiálu až k rozľahlému koľajisku, cez ktoré sme museli riskantne a zároveň opatrne prechádzať, aby sme stihli nastúpiť z opačnej strany do niektorého z vozňov pristavenej vlakovej súpravy. Najrýchlejšie, so zjavným náskokom pred ostatnými, striedajúc chôdzu s behom, sa pohyboval starší brat, lebo jeho úlohou bolo kúpiť lístky. Mama vždy zaostávala, občas sa potkla, spadla, no hneď sa pozviechala zo zeme.

Raz, pokým sa bratovi nepodarilo predrať s lístkami cez preplnené vozne, vznikli problémy so sprievodcom.

Otec mu hovoril, že bez lístkov by sme si nikdy nedovolili cestovať, hoci nepatríme k zámožným, ale iba k obyčajným ľuďom, ktorí však majú svoju česť a nechcú zneužívať železnicu, a preto vlastne lístky sú na ceste, čoskoro sa aj on, konduktor ako taký, presvedčí, že je to tak a namiesto toho, aby povedal, že ich má jeho syn, uviedol, že ich má Milan a potom sa o ňom rozhovoril ako o veľmi poctivom človeku, ktorý ho nikdy nesklamal. Hoci je pravda i to, že aj Milan má svoje chyby, veď kto, prosím pekne, ich nemá. Sprievodca bol čoraz nervóznejší a ultimatívnejší, matka povedala otcovi, aby už nehovoril do sveta a konečne vysvetlil pánu konduktorovi, o čo ide, a potom aj ona bez bližšieho objasnenia podotkla, že lístky budú. Len treba trocha trpezlivosti. Otec zareagoval na matku, že on nikdy nehovorí do sveta. A trvá na tom, že Milan je Milan, veď ako taký pracoval aj v technickej knižnici, hoci ho to vôbec nebavilo. Teraz je v Mototechne.

Čoskoro, za prítomnosti sprievodcu, ktorý prešiel na koniec vozňa, no vzápätí sa vrátil s úmyslom vystaviť a predložiť otcovi cestovný doklad s cenou chýbajúcich lístkov i s príslušnou pokutou, sa bratovi podarilo dostať až k nám, čo otca podnietilo k poznámke, aké dôležité je v živote veriť poctivým obyvateľom.

Sprievodca prekontroloval lístky, každý z nich jedovato, z celej sily preštikol a bez slova, červený v tvári, ich trhavým pohybom vracal bratovi Milanovi. Len čo sa vzdialil, otec povedal, že tomuto železničnému panáčikovi cvakli zuby naprázdno.

Otec sa k cestovným lístkom vrátil aj krátko potom, ako sme vystúpili na železničnej stanici v Šantove a vybrali sa k babkinmu domu.

Mama ako vždy zaostávala. Kráčala so sestrami vzadu, a preto nám otec mohol povedať, že ako biedny dedinský chlapec musel občas cestovať do svojho rodiska v Čerovciach aj bez lístka. Vedel sa vo vlaku stratiť a spolu s priateľom Bublincom z neho v prípade potreby bez väčších problémov i vyskočiť.

Toto prerieknutie ho zrejme zamrzelo. Rád vystupoval pred nami ako bezúhonný človek, no zároveň ho lákalo dať najavo aj svoju šikovnosť, lebo ňou vedel prejsť chamtivej železnici, ktorá neberie ohľad na tých, čo nemajú peniaze ani na poriadne jedlo, cez rozum.

Stalo sa však, že sme sa pri cestovaní do Šantova nevyhli ani pokute. Keď sme prechádzali cez riskantné koľajisko, zastavil nás človek v uniforme, o ktorom otec neskôr povedal, že je to osožák.

Osožák nás nepustil ďalej. Márne mu otec začal vysvetľovať, prečo si skracujeme cestu. Výnimočne vraj ideme tadiaľto preto, lebo musíme stihnúť vlak, aby sme sa čím skôr dostali k našej veľmi chorej a starej babke, ktorá je momentálne bez pomoci.

Osožák však zostal neoblomný, vrátil nás až na začiatok koľajiska a tam začal vymáhať pokutu. Otec bojoval do poslednej chvíle, no nič nepomáhalo. Napokon zaplatil a my sme sa vrátili po vychodenej cestičke okolo Pilušovho obydlia cez zadnú bránku domov.

Z diaľky si nás všimol aj starší brat. Pochopil, že sme zmeškali a vybral sa oficiálnou trasou, ktorú sme pokladali za obrovskú okľuku, domov. Musel prejsť dobré dva kilometre od stanice ku križovatke a potom sa vydať okolo mestských kúpeľov a nemocnice až k našej ulici.

Touto dlhou, oficiálnou cestou sme išli pre osožákov zásah na vlak do Šantova o štyri hodiny neskôr aj my.

Otec rád rozprával a pri svojom rozprávaní si všeličo vymýšľal nielen preto, že sa tým chcel vymaniť z rozličných nepríjemných situácií, ale aj preto, aby rozprávaním zaúčinkoval na svojich poslucháčov. Nimi sme boli, keďže mama nemala rada otcove výmysly, veľmi často najmä my, jeho mladšie deti.

Stretnutie s človekom, ktorého otec nazval odpudzujúcim slovom osožák, vyvolalo vo mne úzkosť. Otec to vybadal a znechutený pokutou sa začal vo svojej reči krútiť po návrate domov okolo osožáctva ako takého.

- Pravdepodobne ho poznám, - povedal o našom osožákovi. - Asi sa volá Anton Gabuzniči. Spolu s ostatnými chlapmi v Kimberg Kamingu, kde sme boli na robotách, patril aj on k tým, ktorým som večer čo večer, keď sa už schyľovalo k noci, rozprával rozličné veselé i hrôzostrašné príhody. Zistiť, či ma chlapi počúvajú, sa dalo podľa dohody tak, že som povedal slovo „mäso“ a ak čo len jediný nespal a počúval, zareagoval na „mäso“ slovom „kosť“. Na tieto dobrodenia, ktorým som uľahčoval ukonaným robotníkom život, nebral dnes Gabuzniči ohľad, lebo sa stal osožákom. Taký človek pod vplyvom uniformy, revolvera a osožáckej kariéry ako takej stratí zmysel pre priateľstvo, ľútostivosť a vďaku.

Mama po návrate domov otcovi zazlievala, že pri rozhovore s osožákom sa klamlivo odvolával na pomoc, ktorú musíme poskytnúť veľmi chorej a starej babke zo Šantova.

- Moja mamenka, - povedala, - sú načisto zdravá osoba.

Bolo to tak. Jediná vec, s ktorou mala táto naša sedemdesiatpäťročná babka problém, bol únik moču. Ešte aj dnes si spomínam na charakteristický, no znesiteľný zápach, ktorý panoval v jej dome.

Vždy, keď sme prišli do Šantova, plakala.

- Babka plačú preto, - hovorievala mama, - lebo sa tešia, že sme prišli a pri týchto slovách mávala aj ona v očiach slzy. Od svojej matky odvodzovala ľútostivosť rodu, na ktorej si veľmi zakladala.

- Mamenka sa ničoho neboja, - vravievala. - Ani smrti! Keď mali šesťdesiatpäť rokov, tešili sa, že umrú. A žijú v zdraví naďalej.

Mama to často opakovala a ja som nevedel pochopiť, že sa niekto zdravý môže tešiť na svoju smrť.

Iné by bolo, myslel som si vtedy, keby sa na svoju smrť tešila otcova matka, moja babka z Čeroviec, lebo jej choré, nevládne nohy spôsobili, že v čase môjho detstva i chlapčenských rokov už ležala v posteli. Starala sa o ňu otcova sestra Agáta.

Tetička Agátka bola veselá žena, ktorá sa často hlasno, až zadúšavo smiala, a ako jediná z obyvateliek dediny pila čiernu kávu a k nej si pridávala ešte aj akúsi pilulku. Keď jej hovorili, že piť takú hroznú vec, ako je čierna káva s pilulkami, musí byť strašne škodlivé, ona odpovedala:

- Škodlivé, ale dobručké!

Je to všetko však už vzdialená minulosť.

Dnes by sa cez riskantné koľajisko nedalo vôbec prejsť, lebo zo strany našej ulice a záhrad je na jeho okraji vysoká zátarasa, ktorá z pozície prízemných častí stanice nedovoľuje vidieť, čo je za ňou, či tam ešte zostal Pilušov domček, nerovná trávnatá plocha a vedľa nej kedysi voľne prístupné, neudržiavané futbalové ihrisko bývalého Rapidu.

Železničná stanica je nová, s podchodmi i akýmsi veľmi dlhým tunelom, ktorý ústi až do blízkosti našej štvrte, takže aj po desaťročiach by sme sa mohli vzhľadom na polohu nášho niekdajšieho domu dostať na stanicu akousi, v tomto čase však už povolenou, osožákmi neohrozovanou skratkou.

Skratku som sa rozhodol využiť, lebo po tom, čo bolo treba vybaviť, mi zostalo do odchodu rýchlika ešte dosť času. Do mesta, v ktorom žijem už viac ako polstoročie, ma čaká mnohohodinová spiatočná cesta.

Vychádzam z tunela a hoci som sa ním dostal až na okraj našej štvrte, strácam spočiatku orientáciu, no po krátkom blúdení zbadám staré miesta a postupne zamierim na našu ulicu.

Poznávam ju už z diaľky podľa javorov, ktoré zostali husto posadené po obidvoch stranách asfaltky.

Mám sedemdesiatosem rokov. Ako druhý najmladší zo súrodencov som už zostal sám. Pred dvoma rokmi zomrela v našom bezdetnom manželstve na zlyhanie srdca aj moja žena.

Keď som v minulosti odchádzal na krátke, zväčša dvojdňové pracovné cesty, vždy mi všetko, čo budem potrebovať, starostlivo poukladala do tašky. Rátala pritom s každou eventualitou, a preto viaceré veci - košele, tričká, ponožky a iné súčasti spodného i vrchného oblečenia umiestnila do tašky dvojmo. Dala si záležať, aby celý priestor dôkladne využila a všetko v ňom do seba symetricky zapadalo. Hoci opakovane vymenúvala, čo mi na cestu dáva, nevedel som sa na jej slová sústrediť. Potom sa stávalo, že som hľadajúc, čo potrebujem, postupne všetko v taške poprehadzoval. Pri odchode z hotelov a ubytovní vznikali tak časové problémy. Zdalo sa mi, že priestor v taške sa zmenšil a ak chcem tie isté veci, ktoré v nej boli, dať späť a nezmeškať vlak, musím ich dovnútra vopchať, priam nadžgať a pri zatváraní si na tašku ešte aj kľaknúť, pritlačiť ju celou váhou tak, aby sa nezadrhol zips.

Hundral som v duchu na manželkinu dôkladnosť, lebo sa ukázalo, že nič z bielizne a oblečenia sa nezničilo, neroztrhlo, ba ani nezašpinilo, a tak som náhradné kusy, ktoré zabrali v taške dosť veľký priestor, prenášal so sebou zbytočne. Nepovedal som jej však nijaké zlé slová a ona pri svojom zmysle pre poriadok a ukladanie akiste tiež v duchu šomrala, že som doniesol späť všetko pokrčené a natrepané, ale tak ako ja i ona sa zdržala kritických slov.

Keď som sa pripravoval teraz na cestu, okrem aktovky a najnevyhnutnejších vecí som si nič nebral. Pri spomienke na to, s akou dôkladnosťou sa ma moja nebohá žena usilovala vypraviť v minulosti na cesty, som pocítil osamelosť.

Osamelosť začínam intenzívne pociťovať i v týchto chvíľach, keď kráčam po ulici, v ktorej som prežil detstvo a mladosť, ale nikoho z tých, čo stretávam, nepoznám a nik, ako badám, nepozná ani mňa. Možno sú tu ešte nejakí moji žijúci rovesníci, no aj oni sa za tie roky stali pre mňa, práve tak ako ja pre nich svojím terajším výzorom, neznámymi ľuďmi.

Smerujem k nášmu bývalému domu a uvažujem, či ešte zostali v záhrade tie isté ovocné stromy. Vzadu skoré, májové a vpredu júlové čerešne so sladšími, šťavnatými, kde-tu však červivými plodmi. Spomínam si, že čerešne sa neoddeliteľne spájali s každoročným kolobehom nášho života. Májové i júlové plody sme oberali, jedli a vkladali do košíkov, aby ich otec predával na rínku. Potom prišli na rad marhule a napokon i hrozno. Bolo ho dosť. Vinič sa ťahal pozdĺž chodníka od dvora cez záhradu až k drevenému plotu.

To nám prinášala nížinná, rovinatá krajina, ku ktorej nemali rodičia a do značnej miery ani my ostatní vzťah.

Túžili sme po výškach, kopcoch, skalách, krásnej prírode, výhľadoch z vtáčej perspektívy, po niečom takom, čo sme zažili s otcom, starším bratom a sestrou na hrebeňovej túre vo Vrátnej doline. Po takýchto a iných výletoch do hôr sa nám zdalo naše mesto, cez ktoré pretekal smradľavý potok a v sezóne vietor privieval zápach z cukrovaru, priam nepríjemné a fádne.

Napriek tomu si po rokoch myslím, že náš vzťah k výškam a prírode má pôvod v nížinnom živote, ktorý v človeku vyvoláva túžbu po širokom panoramatickom výhľade. Pochopil som to pri manželke.

Pochádzala z kopcovitého kraja a v kopcovitom meste som s ňou prežil takmer päťdesiat rokov. Ona mala v sebe to, čo mne a mojim príbuzným chýbalo – zmysel pre prírodný detail. Zaujímalo ju vnútro lesa, mnoho videla a nachádzala už na jeho malej ploche. Dobre poznala a presne pomenúvala rozličné druhy stromov, kvetov, bylín, kríkov, všímala si ich sezónne premeny, nadchýnala sa nimi a upozorňovala ma na ne, keď sme kráčali mestom alebo jeho širším okolím.

Ja som na jej slová reagoval iba formálnym prikyvovaním a pritakávaním, lebo nič z toho, čo hovorila, ma nezaujalo a nepreniklo hlbšie do môjho vnútra. Preto som sa usiloval v takýchto situáciách nenápadne odviesť pozornosť na niečo iné.

Kým ona si všímala, keď sme sa pešo vybrali z nášho sídliska, postaveného na svahu kotliny, do centra mesta, prírodné drobnosti a zvláštnosti, mňa vpravo pod nami uchvacovala scenéria krajiny, pozostávajúca z rodinných štvrtí (...)

 

(Úryvok z poviedky Ľútostivosť, str. 71 - 81)

 

Rakús, StanislavĽútostivosť, KK Bagala 2021

Prečítajte si tiež: Cenu Anasoft litera získal Stanislav Rakús za knihu Ľútostivosť

Späť na novinky