vo finálovej desiatke 2014
Marenčin PT
(2013)
Hrdinkami príbehov sú zväčša mladé Slovenky, ktoré hľadajú svoje miesto v zahraničí, vo vzťahoch s cudzincami, a neskôr objavujú aj radosti a strasti materstva a rozporuplné pocity voči ostatným matkám a deťom. Medzi zlomyseľnými upratovačkami, večne zaneprázdnenými manželmi a impertinentnými predavačmi mladé ženy prichádzajú k poznaniu, že si musia pomôcť samy, a niekedy s hrôzou a prekvapením odkrývajú aj temné a netušené stránky vlastnej povahy.
Ale prečo? veď upratať by som mohla aj ja.
Po tomto vyhlásení sa Luigi s Rosou rozosmiali, nebúchali sa do kolien, nechytali sa za bruchá, neutierali si slzy, len sa skrátka schuti zasmiali pri predstave, že by Blanka upratala byt, akoby celé roky nevysávala doma u mamy, akoby nevedela utrieť prach a umyť sporák, Blanka na nich nechápavo pozerala, čo je na tom také nepredstaviteľné?
Pochopila, keď videla Rosu zastielať posteľ tak, že na nej nezostal ani jeden záhyb, utierať prach troma druhmi saponátov, na každý materiál iný, umývať linku, až sa celá leskla, a Blanke bolo trápne sporák opäť zašpiniť varením, umývadlá záchod bidet, všetko ako nové, Rosa bola profesionálka, Rosa bola Luigiho domácou paňou už celé roky.
Ako tam tak stáli, Rosa zobrala jej ruku do svojej, to ťažko, Sabrina, ty by si si upratovaním len zničila tieto krásne jemné ručičky s pestovanými – lepšie sa prizrela Blankiným nakrátko ostrihaným nechtom – no, nie až s takými pestovanými nechtami, Blanka stiahla ruku k sebe, reflexne si ju skryla za chrbát, boli tam samy, Luigi už odišiel, nechal ju Rose napospas, v jej pazúroch, Luigi uháňal dolu schodmi, kufrík kravata, pred domom čakal taxík, na stanicu, prosím, Luigi usadený na zadnom sedadle, a podľa možností sa vyhnite rannej špičke.
A veruže mala pazúry, Rosa, biele nalakované so vzorom, žeby umelé? už vo dverách sa nimi popýšila, robila mi ich neter, pozri, toto je ako zo zlata, krása, však? Blanka prikyvovala, naprázdno pregĺgala, s týmto sa dá upratovať? a sľúbila Rose, že jedine jej neter, ak si bude chcieť dať tiež také urobiť, jedine u jej netere, vybavím ti zľavu, nič sa neboj, potľapkala ju Rosa po chrbte.
Ak chceš, zaučím ťa.
Rosa mohla mať tak štyridsať, päťdesiat či koľko, Blanka by nevedela povedať, nedala by ruku do ohňa, na tvári silná vrstva mejkapu, krátky strih vlasov, telnatá, to slovo sa jej vnútilo, telo zapĺňalo priestor, telo sa rozpínalo v byte, mocný trup na dvoch pilieroch, zrazu menej miesta pre Blanku, navyše silný pach, nie zápach, nie pot, ale ani vôňa, pach tela, možno púdru, a hluk.
Blanka odjakživa vnímala hluk ako teror, terorizovali ju v obchodoch, na uliciach, v dopravných prostriedkoch, susedia, rodina, škola, Blanka potrebovala ticho, počuť len svoj dych, neznášala hudbu, namiesto slúchadiel si už od strednej strkala do uší štuple, dobre jej bolo len na chate u babky, tam bolo také ticho, až jej zaliehalo v ušiach, ticho, ktoré sa menilo na rev, to bol jediný hluk, ktorý si užívala, rev ticha.
Myslela si, že vo vlastnom byte, v novom živote, bude mať konečne ticho, Luigi sľuboval, dom v obytnej štvrti, takej lepšej, je tam ticho? je tam až príliš ticho, smial sa Luigi, no on nezvykol byť doma spolu s Rosou, on v tom čase pracoval, Rosa si pri žehlení pustila v kuchyni rádio a komentovala správy, Rosa utierala prach a pohmkávala si nejakú melódiu, Rosa trpela samovravou, Rosa zo spálne kričala, Silvana, poď sem, ak sa chceš naučiť zastielať posteľ, a z kuchyne, Lidia, už si niekedy videla žehličku? v obývačke zas poučovala, Giselle, na takýto druh parkiet ide tento čistiaci prostriedok.
Ale my máme tiež žehličku, bránila sa Blanka, ja poznám žehličku, aj v mojej krajine... Rosa blahosklonne pritakávala, iste, iste, aj v tvojej krajine, samozrejme, máte žehličku, a teraz pozri sem, Lucia, toto je železo, páli, páli, vidíš? toto nikdy nechytaj, dobré na žehlenie, zlé na tvoju kožu.
Luigi na sebe nedal nič znať, keď tej tanečníčke vyskočil prsník z podprsenky, Luigi sa ďalej nevzrušene pozeral na svoj obľúbený večerný program, tanečníčka sa pýrila, chichúňala, ospravedlňujúco klopila zrak a rýchlym pohybom si strčila prsník dnu, v štúdiu zavládla po tomto incidente povznesená nálada, obaja moderátori rozhadzujú rukami, zaklonení vo svojich kreslách, ale no toto, ale to snáď nie, a veruže áno, scénu pustia pre divákov ešte raz, obe tanečníčky tancujú na dlhom stole, za ktorým sedia moderátori v oblekoch, keď vtom jednej pri prudkom pohybe vyskočí prsník z podprsenky, aj šípka smeruje na to miesto, aby ten detail nikomu neušiel, spomalený záber, strih späť do štúdia, moderátori utešujú polonahú tanečníčku, ktorá sa už nepýri, už sa len usmieva, v naučenej póze na stole, zrkadlovo oproti svojej družke, Blanka sa v žiari televízora nenápadne pozrie na Luigiho, naozaj na ňom nebadať žiadne pohnutie, po chvíli sa natiahne po ovládači, aby zistil, čo dávajú na sedmičke.
Ale zhasni, preboha, zhasni.
Ráno si uvedomila, že nevie, čo s tým kondómom, kam ho zahodiť, do misy nie, už sa s Luigim viackrát pohádali, keď ho bezmyšlienkovite splachoval v hoteli, veď upcháš záchod! moja starosť? aspoň doma to, prosím ťa, nerob, ale potom kam, opatrne ho vytiahla z koša, tam by ho Rosa videla, to je isté, zabaliť do toaletného papiera? strčiť na dno, zahádzať inými odpadkami? Blanka by si pripadala hlúpo, napokon v papučiach a v bunde prehodenej cez nočnú košeľu uteká na koniec ulice, kde je na tyči pripevnený smetný kôš, pravdupovediac, cíti sa ešte hlúpejšie.
Predstava, ako Rosa v rukaviciach dvíha kondóm z koša a nezdrží sa komentára, prehodí niečo o potencii tunajších mužov, alebo ho len prenesie z koša do veľkého modrého igelitu Blanke pred očami s veľavýznamným pohľadom, alebo ani to nie, len že ho uvidí, že sa ho dotkne, že si niečo pomyslí alebo nepomyslí, že tomu bude prikladať dôležitosť, že jej to bude úplne jedno, skrátka, Rosa s tým nemá nič mať, Rosa nech drhne bidet a vyťahuje Blankine dlhé vlasy z odtokov, keď už.
Trochu sa za Luigiho hanbila, keď ho videla, ako chodí v slipoch po byte, lebo veď Rosa tam už tiež bola a v kuchyni na linke rozkladala čistiace prostriedky, Blanka si dávala budík vždy aspoň pol hodiny pred jej príchodom, nielen osprchovať, obliecť, ale aj naraňajkovať, samozrejme, nenechá sa okukovať pri tom, ako je ráno müsli s mliekom, chlieb by ešte prichádzal do úvahy, chlieb so syrom, to je také neutrálne jedlo, ale müsli rozmočené v mlieku? to by nemohla, a aká smola, Blanka na raňajky zvládala práve len müsli s mliekom.
Luigi si také starosti nerobil, zatiaľ čo Blanka už oblečená, učesaná, naraňajkovaná, takmer v pozore, Luigi ešte len v slipoch, niekedy sa aj sprchoval, keď dorazila Rosa, vystrčil hlavu z dverí a zakričal pozdrav, kvapky stekajúce po tvári, a potom sa ďalej sprchoval, Rosa slušne odzdravila, takmer akoby domácu pohodu medzi nimi narúšala jedine Blanka.
Párkrát sa to stalo, iste, Luigi pracovne odcestovaný, Luigi ktoviekde a Blanka v polospánku zaklapla budík, otočila sa na druhý bok a zrazu vidí nad sebou Rosu, v ruke prachovka, Blanka zaspala, Blanka vyskočí z postele a zavrie sa v kúpeľni, rýchlo si oplachuje tvár, naťahuje podprsenku a tričko, len nezabudnúť otočiť kľúčom v zámke, lebo Rosa bola schopná bez zaklopania vojsť, aby si namočila špongiu, či pustiť sa do drhnutia kachličiek, keď Blanka ešte, neotočiť sa na prahu, aj keď na záchode, Rosa hádam ani nevedela, že existuje čosi ako súkromie, životný priestor, minimálna vzdialenosť, ktorú neradno.
Japonky, jasné, Blanka si konečne spomenula, to Japonky si kupujú záchody, pri ktorých sa stlačením gombíka simuluje hluk tečúcej vody, aby nebolo nič počuť, a pritom sa stačí načiahnuť a otvoriť vodu v bidete, žeby Japonci nepoznali bidety?
Ani za nič si nevedela spomenúť, zástava, zástava, pritom také obyčajné slovo, určite sa ho už učila, niekde v tej učebnici pre samoukov, ale kde ho teraz hľadať, vziať, preto povie záclonu, chce záclonu, na ktorej je napísané Mier, videla tie mierové zástavy na každom druhom balkóne, páčila sa jej solidarita miestneho obyvateľstva s vojnou skúšanými krajinami tretieho sveta, chcela sa k nim pridať, chcela skrátka záclonu Mier.
Rosa zvažovala situáciu, váhala, Blanke sa zdalo, že sa snáď ešte viac spotila, vrásky na čele vystúpili, či áno, či nie, napokon povedala, ale budeš sa ma držať, Vittoria, nikam mi neutečieš, rozumieš? pred bránou rázne chytila Blanku pod pazuchu a priam ju vliekla na trh, na prvej a jedinej križovatke sa zastavila, pamätáš si cestu, Sveva? obrátila sa, vidíš, tam je váš dom, tam sa potom vrátiš, rozumieš? Blanka prikyvovala, čo som blbá, veď viem, kde bývam, otvoril sa im výhľad na hory, na zasnežené vrcholce, a teraz už len dolu kopcom na trh, Rosa sa opýta, Matilda, a máte v tej vašej krajine už dlho vojnu? Blanka sa zarazí, vojnu? v mojej krajine nie je žiadna vojna, Rosa mlčí, potom, už trochu rozhodnejšie, ale hlad zimu chudobu, to tam máte, to nepoprieš, Blanka nepopiera.
