Juráňová, Jana – Naničhodnica

v desiatke 2021

Aspekt
(2020)

Kniha je sondou do zdravotníckeho prostredia, i prostredia médií, tzv. celebrít i ľudí, ktorí sú okato spokojní so sebou a svojím kresťanským prístupom k životu. Kto z nich Ľudmilu zachráni?

Jana Juráňová nadväzuje románom Naničhodnica na svoje prózy zo súčasnosti (Utrpenie starého kocúra, Orodovnice, Nevybavená záležitosť, Cudzie príbehy). Zosnovala ho okolo osemdesiatničky Ľudmily, neviditeľnej starej ženy, ktorá nikam nepatrí. Napriek tomu či práve preto cez osud bezprizornej Ľudmily prenikáme do rôznych prostredí - od zdravotníctva, charity, médií až po politiku, ako aj do životov tých, ktorí ich zaľudňujú - novinára Miloša, bývalého politika Eliáša a jeho manželky Dorotky, lekára Igora, celebrity Lindy. Stávame sa svedkami príbehu starej ženy Ľudmily, ktorej sa život skomplikoval po smrti jej spriaznenej duše Marieny. Ako sa spoločnosť stavia k pomoci človeku, ktorý prišiel o svoje bývanie i o najbližších?

Porotkyňa Anasoft litera 2021 Radka Denemarková o knihe:

„Jana Juráňová napísala román, ktorý je dômyselne a kompozične zostavený bravúrne. Je to akási sieť príbehov rôznych postáv, ktorých stredobodom je osemdesiatročná pani Ľudmila. Postava, ktorá sa ocitá v akomsi medzipriestore, spoločnosť ju odsúva na okraj a z perspektívy každej z postáv, ktoré s ňou prídu do styku, ktoré o nej premýšľajú alebo ktoré sa zapletú do jej príbehu, cítime určitú spoločenskú klímu, prečo sa títo ľudia na okraj spoločnosti vôbec dostávajú. Sú tam odsúvaní, pretože spoločnosť sa jednoducho nechce nakaziť nešťastím druhých. Cez všetku reálnosť jednotlivých príbehov postáv, knihe nechýba tajomstvo a to zásadné, čo (podľa mňa) potrebujeme v románe – priestor na rôznorodú čitateľskú interpretáciu. Keď som tento román čítala po druhý raz, zrazu bolo možné odkryť ďalšie možnosti, ako tento celok čítať. Zároveň ide o veľmi úsporný štýl rozprávania, ktorému ale nechýba obraznosť. Jana Juráňová sa celkom odosobnila od všetkých literárnych či politických fráz. Pre mňa je autorkou, ktorá dokazuje, že adekvátnou reakciou na mizériu tohto sveta je pre spisovateľa jedine literatúra. Je to akýsi nepohodlný duch, ktorý v tej knihe sídli, a zároveň je to, myslím, dôležité pre každého autora prózy – že nie je možné písať, pokiaľ nevidí súvislosti (ktoré napríklad vedú k dnešku a ktoré vedú k celku románu). Dokáže prepojiť intímny prieskum postáv, psychologicky ich celkom dôveryhodne presvetliť, ale zároveň zachytí aj druhú rovinu – esenciu spoločnosti alebo stav vedomia v určitej dobe. A to sa jej v tejto knihe podarilo. Je to pre mňa nielen slovenský, ale európsky román – je to literárny hlas celkom ucelený v témach aj jazyku. Je radosť knihu čítať. Sú tam dokonca poskrývané vety, ktoré by pri každom čítaní mohli byť v úvode knihy a dať jej opäť nový rámec. Skrátka, má v sebe čosi vzácne – síce je to román, ktorý sa veľmi vzťahuje k súčasnosti, no zároveň má v sebe akúsi magickosť. Uvediem citát z knihy, ktorý ju opäť umožňuje čítať iným spôsobom. Je to taký akoby záhadný popis pátrania, existenciálna detektívka. Žila raz jedna bezprizorná starena, trochu sa poometala po médiách a stratila sa. Nikto sa na ňu nebude pýtať.”

Reflexie a kritiky