v desiatke 2021
KK Bagala
(2020)
Smutnosmiešne poviedky o nezvyčajných osobných príbehoch, prerozprávané vnútornými hlasmi ľudí so zvláštnym pohľadom na svet.
Na Keratovi spisovateľovi je fascinujúce to isté, čo na Keratovi človekovi priam neuveriteľné prepojenie hravého vnímania sveta a prvkov nonsensu, surreálna a dada. A to všetko spojené do funkčného celku živým záujmom o všetko okolo seba a veľmi špecifickým humorom, ktorý nemá väčšinu zdrojov v humorne nastavenej situácii, ako býva dobrým zvykom, ale v samotných slovách. Vďaka nekonečnému množstvu neologizmov, čarovných prirovnaní, oxymoronov a iných trópov vo forme aj v obsahu šikovne oscilujú na hranici medzi poéziou a prózou. Kerata nie je autor, ktorý exhibuje príbehom, šokujúcim slovníkom alebo opismi na desať normostrán. On iba natoľko zručne žongluje so slovami, až čitateľ vnímavý viac na lexiku a syntax než na príbehy vkĺzne do prúdu slov a nechá sa doniesť do bizarne zábavných jazykových svetov autora Keratu. (Karol D. Horváth)
Porotkyňa Anasoft litera 2021 Marta Součková o knihe:
„Táto nenápadná, útla kniha s čiernobielou ilustráciou na obale poukazuje na vôbec nie jednoduchý a jednoznačný svet, ktorý je navyše stvárnený z pozície detského rozprávača. Práve jeho optiku považujem za veľké pozitívum knihy, pretože dieťa, podobne ako napríklad blázon, vidí skutočnosti inak ako dospelý, čo môže byť pre umenie nesmierne výhodné. Keratov chlapec je často iný ako jeho rovesníci alebo súrodenci, pričom práve táto jeho odlišnosť je pre text veľmi produktívna – podnecuje viaceré naše otázky či úvahy. Príznačná je v tomto smere napríklad epizóda, kde protagonista ide na koncert speváčky Björk, no chcel ju počúvať, teda nie vidieť ako ostatní diváci. V podstate ako jeden z mála ide na ten koncert kvôli hudbe, nie kvôli celebrite. V prvom pláne sa veľmi často hovorí o každodennosti, o detských hrách, o rodinných situáciách, o kreslení, o hraní na klavíri; ale v druhom pláne, akoby mimochodom, sa dozvedáme veľa o človeku, ale aj o dobe poznačenej totalitou. Dozvieme sa, akoby medzi rečou, na okraj – Na okraji mojej hory – že otca popravili. Tento Keratov text sa síce skladá z veľkého množstva obrazov a je akoby rozbitý na množstvo epizód, ale mne osobne z neho veľa zostalo, pretože tu vidím aj empatiu voči iným ľuďom, aj veľmi jemný humor, ktorý v súčasnej próze plnej cynizmu považujem za vzácny. V neposlednom rade si myslím, že Kerata napriek krátkemu priestoru dokáže dobre pointovať jednotlivé fragmenty, takže aj napriek istej podobnosti ich motívov sa nestihneme nudiť.“
