vo finálovej desiatke 2011 – cena Anasoft litera 2011
Román Piata loď rozpráva o deťoch, ktoré si v záhradnom domčeku vytvoria svoju malú tajnú rodinu. Náhradnú rodinu. Náhradný domov. Kompaníková sa v dlhšej próze úspešne otestovala ako skvelá rozprávačka. Vo svojom rozprávaní pokračuje vo vypĺňaní samoty, bielych miest.
LODE V MOJICH SNOCH sa plavia často. Drevené lodičky vyzerajú ako objekty z animovanej rozprávky,
v ktorej sa môže stať čokoľvek. Sú kostrbaté, stlčené z hrubo otesaných dosák. Škáry medzi rebrami majú vymazané tmelom a všetky nerovnosti zakrýva vrstva kobaltovej modrej alebo bieloby. Pôsobia krehko a nestabilne, no prívetivo. Niekedy je ich súčasťou kabínka, v ktorej sa možno schovať, niekedy sú to len prázdne škrupinky bez vesiel a lán. Kolíšu sa na hladine, v stojatej vode bez prúdu, v bezvetrí. Keď sa prebudím, som mokrá a unavená, bolia ma ruky. Vlasy mám zlepené. Prebudím sa sklamaná a neuspokojená, s pocitom, že som vyplytvala veľa energie, ale nič som nedosiahla, ani dno, ani prístav. Spodné prúdy ma nezachytili a vietor sa krúti uväznený v nejakej kotline, ďaleko od vody.
zaváhaním v bdení, než skutočným spánkom. Zostal po ňom skôr pocit ako obraz, ľahká nevoľnosť.
Bola som v záhrade, ležala som v tráve. Suché augustové byle ma bodali cez tričko a ja som hrala takú moju jednoduchú hru, vydržať, kým sa nestane niečo banálne a predvídateľné – kým nedopadne list na niektorý konkrétny kus zeme, kým sa hrana tieňa nespojí s kameňom, kým nezapíska drozd. Ak sa tak stane, pohnem sa a poškriabem, ak nie, vydržím ležať bez pohnutia. Čakala som, kedy sa ohlási ďalší vlak slabým signálom a potom prenikavým zvukom kovu leštiaceho iný kov. Pokiaľ sa ten dôverne známy zvuk neozval, nepohla som sa, ani tričko som si nenapravila. Snažila som sa vydržať, aj keď som musela zaťať zuby, lebo stvoly boli ostré ako ihlice. Ležala som ešte asi päť minút, ruky doširoka rozhodené, skryté medzi steblami, otočené dlaňami k nebu. Cítila som, ako mi po dlani lezie mravec. Naostatok som sa trochu pomrvila, mravec zliezol z mojej ruky a ja som sa na chvíľku stratila v čase a priestore. Zdalo sa mi, že ležím na dne loďky. Loďka sa kolísala a uspávala ma. Spánok v spánku. Cez privreté oči som videla len modré nebo, čisté a iskrivé, okraje loďky a jedno veslo položené nado mnou, krížom cez okraje. Keď bude čas vstať, chytím sa oboma rukami vesla a vytiahnem sa nahor, napadlo mi. Kedy bude čas vstať? Ako to spoznám?
Potom mi pomaly sa plaziaci tieň záhradnej chatky zaclonil oči a ja som si uvedomila, že nado mnou niekto stojí. Chvíľu som bola dezorientovaná, ale cítila som sa bezpečne. Pootočila som hlavu, zažmurkala a pozrela sa nahor. Nestál tam človek, stála tam jabloň a kúsok ďalej záhradná chatka. Jabloň sa knísala a ten pohyb presne zapadol do môjho sna. Zdala sa byť rozvetvená a hustá, lebo každý list bol zdvojený vlastným mihotavým tieňom, ktorý sa vytvoril v mojom oku. Dozrievajúce jablká viseli na konároch ako drobné ozdôbky, nepodarky, ktorým sa neušlo lepšie miesto na zemi. Ale stačilo zažmurkať, požmoliť si oči končekmi prstov a jabloni sa hneď vrátila jej skutočná plodnosť. Jablká mi pripomenuli, že som v ten deň takmer nič nejedla. Oprela som sa o lakte a ešte raz na chvíľu zavrela oči. Vydržala by som tak ležať aj ďalšiu polhodinu, s konárikom zapichnutým pod lopatkou. A možno aj dve hodiny, keby som naozaj chcela, keby som vtedy mala dôvod, keby sa so mnou napríklad niekto stavil. Napríklad o rožok alebo teplé kakao. Za to by som bola vtedy
urobila čokoľvek. Mala som dvanásť rokov.
Posadila som sa, pootáčala hlavu hore-dolu, doprava-doľava, aby som si uvoľnila stuhnutú šiju. Potom som natiahla ruku dozadu a v tráve nahmatala kruh udupanej zeme. Vyzeralo to ako miesto, z ktorého sa po rokoch podarilo odkotúľať sud, prázdne miesto bez vody a vegetácie.
Pamätám si každý svoj pohyb, aj to, ako som prešla
po hline niekoľkokrát dlaňou. Všetko, čo vytŕčalo, som zatlačila a zarovnala prstami. Aj to, ako som sa potom prevalila a dlho sa na to prázdne miesto pozerala, akoby som sa chcela zbaviť pochybnosti, či tam naozaj je, alebo sa mi o ňom len prisnilo, kým som ležala v tráve. Mohlo sa mi predsa snívať o loďke, aj o tom malom hrobe. Lebo aj také niečo sa stáva.
Človek leží, premýšľa a zaspí a spí aj hodinu, dve. Dve hodiny života sa prepadnú do nejakej hlbočiny, z ktorej
ich už nikto nikdy nevytiahne, aby sa dali prežiť s plným vedomím, lepšie, inak. Sen skombinuje veci navzájom naoko nesúvisiace a človek potom nad nimi dumá a hľadá spojitosti. Lucia, moja mama Lucia – odmalička mi hovorila, nevolaj ma mama, pripadám si ako stará krava – takto zaspávala často. S očami privretými, s dvoma čiernymi vlhkými čiaročkami. Niekedy bez jediného mrknutia, inokedy s očnou guľou prevaľujúcou sa zľava doprava ako ručička metronómu. Prstami šúchajúc operadlo, stočená do klbka, s nohami pod sebou. Takto sa vynárala z gauča ako z bahna, ako tieň mojej skutočnej, živej a životaschopnej mamy. Potom sa zrazu prebudila, otriasla, upravila si vlasy a tvrdila, že sa stalo niečo, čo sa vôbec nestalo, kým tú chvíľu, minútku-dve, sedela na gauči a premýšľala. Niekto jej zobral papuče, vylial vodu z rýchlovarnej kanvice, zapol televízor a prešteloval hodiny na mobile. Po takom spánku bývala unavená. Ako môžeš byť unavená, keď si dve hodiny spala, hovorila som jej. A ona vraj nie, že nespala, len oddychovala a prezerala teletext. Odpovedala mi pomaly a dýchavične alebo len šepkala a privierala oči, aby som jej verila. A aby som jej ešte predtým, ako zdrhnem von, naliala znovu do kanvice vodu a urobila silného turka.
MŔTVE MAČA ochraňovalo pred červami niekoľko hrstí hliny vyhrabaných detskou umelohmotnou lopatkou. Mňa samotnú pred nástojčivou potrebou pozerať sa naň a vŕtať sa palicou v jeho načatom hrudníčku. Ležalo tam ešte teplé, vtlačené do koľaje od pneumatiky pred bránkou susedovej záhrady. Hmotnosť susedovej motorky ho predelila na dve rovnaké polovice ako jaterničky stiahnuté povrázkom. Malo zapraÅLšený kožúšok a jednu nohu neprirodzene zalomenú. Keby nebolo očnej gule, zatúlanej ligotavej korálky vytlačenej z očnice, vyzeral by kocúrik tak ako vždy, rozvalený na príjazdovej ceste, lenivý a samoľúby, slepý k mojej dotieravej pozornosti.
Čierny panter, Tracyho tiger.
Neváhala som dlho, lebo som vedela, že tú čiernu šmuhu nikto iný neodprace. A tiež som tušila, že sama by som neodolala nutkaniu zobrať paličku, nôž alebo záhradné nožnice a trochu sa v ňom popiplať. So skutočným záujmom o to, čo je pod kožúškom, aké je to na dotyk, ako to vonia. Či je to ako mäso v školskej jedálni alebo ako porezaný prst. S vedomím, že robím niečo, čo sa naozaj nepatrí, nie takto vonku, bez bieleho
plášťa, sterilných nástrojov a nádeje na oživenie.
Keď som mala sedem rokov, pochovali sme s kamarátmi vrabca. Našli sme ho pod balkónmi na sídlisku, ružový zámotok s niekoľkými mokrými pierkami a obrovskými modrými viečkami. Ťažko uveriť, že takéto niečo raz vzlietne a bude príjemné sledovať, ako zobká omrvinky pred supermarketom. Vybrali sme mu pekné tiché miesto, vyhrabali sme na tri prsty hlbokú jamku a z dvoch ceruziek a kameňa zmontovali miniatúrny náhrobok, kameň a kríž, tak ako sa to robí, keď zomrie človek. Aj pohreb sme mu urobili skutočný, obliekli sme si tmavé teplákové súpravy, doniesli kvietky a tenké tortové sviečky veľkosťou primerané malému hrobčeku. So stiahnutým hrdlom, zajakajúc sa pri každom slove, odrapotali sme Anjeličku môj strážničku. Tí, čo modlitbu nepoznali, sa chytali posledných slabík. Každý jeden pocítil slabý závan smrti, len krátky okamih, keď sa oň obtrelo vedomie jej nezvratnosti. Viac sme z nej vtedy nedokázali pochopiť. A strach, ochromujúcu
hrôzu z umierania a nehybnosti. Uvedomovali sme si, že sme tiež ešte len mláďatká, slabučké a zraniteľné a také nepatrné, že môžeme kedykoľvek prepadnúť zábradlím a skončiť so zlaÅLmanými nohami na betóne
pod panelákom. Trvalo to chvíľu. Premýšľanie nad smrťou a vtákmi. O týždeň sme si našli nejakú inú
zábavu a na vrabca sme zabudli.
BOLA SOM SAMA, keď som o štyri či päť rokov stála nad mŕtvym kocúrom pred bránkou mojej záhrady. Bez kamarátov, v ktorých by sa odrážala moja vlastná neistota, bez viery v anjeličkov strážničkov, bez skutočného smútku za mačaťom, ktoré sa nikdy nechcelo dať pohladkať. Obávajúc sa vlastnej zvedavosti.
Kocúra som si z dostatočnej blízkosti dôkladne poobzerala a po krátkom zaváhaní sa ho aj prstom dotkla. Teplý a mäkký pripomínal odhrnutú perinu. Bol len trochu škaredší ako hocijaký iný spiaci kocúr. Neľutovala som ho, necítila som nič mimoriadne. Nebol to môj kamarát, bol to len konzument, ktorý sa objavil, len čo som vytiahla nejaké jedlo a ktorý za jedlo nikdy nepoďakoval. Snažila som sa vytlačiť nejakú slzu, ale nešlo to. Snažila som sa nedívať naň, ale ani to nešlo.
Vrátila som sa teda do záhrady, zobrala spoza dverí záhradného domčeka metlu a pustila sa do zametania izby, aby som myslela na niečo iné a nie na mača. S kôpkou smetí na starých novinách som sa unúvala až pred bránku a neodpustila si krátky pohľad na čierny bod na ceste. Potom som vyprášila deky a vankúše, a keď sa mi zdalo, že niekto za živým plotom na mňa volá, hodila som vankúše na trávu a vybehla pred bránku, kde nebol nikto, opäť len ten bod, čierna diera vťahujúca zvedavé dievčatá. Tak som zobrala lopatu a na tretí či štvrtý pokus sa mi ho podarilo zo zeme vyškrabnúť. Chvíľu som s ťažkou lopatou chodila popred bránku, premýšľajuÅLc, či ho neprehodím susedovi cez plot, no potom som sa rozhodla, že sa s ním rozlúčim dôstojne.
Pohreb vrabca bol rituál, tajný, tichý a mrazivý, bol potvrdením priateľstva, naším spoločným strachom. Nešlo o vrabca, šlo o nás, o deti zo sídliska, ktoré sa cítia dospelo a dôležito, keď majú spoločné tajomstvo. Keď to tajomstvo súvisí so smrťou. Každý niečo pre vrabca urobil, bez slov a bez hádok, nadväzujúc na prácu niekoho iného. Bez frflania a vulgarizmov, v presvedčení, že úloha, ktorá nám spadla priamo z neba, je skutočne dôležitá.
Zakopať mača, to bola práca ako každá iná, špinavá a namáhavá s nástrojom príliš veľkým a ťažkým pre moje chudé ruky. Kým som obišla chatku, jablone aj zanedbané záhony, ubudlo mi toľko sily a opatrnosti, že som telíčko nechtiac vyklopila z lopaty na zem a uvidela aj jeho druhú, menej zachovalú stranu. Nevedela som sa rozhodnúť, kde ho zakopať. Tak som z hromady štrku opretej o jednu stranu chatky zobrala pekný biely kameň – stále ho mám položený vo výklenku nad posteľou, leží vedľa vybielenej mačacej lebky, dva skoro identické predmety – pevne som sa rozkročila a hodila kameň za seba. Tam, kde kameň dopadol, vykopala som jamu. Na túto prácu som si zobrala lopatku, s akou sa deti hrajú v piesku. Potom som kocúrika opäť naložila na veľkú lopatu a vložila ho do jamy opatrne, ako keď sa vkladá cesto do formy na pečenie. Lopatu som starostlivo utrela trávou a odložila späť do kôlničky. Jamu som zahrabala a urovnala, navrch posadila trs trávy, ktorú som
z toho miesta predtým vykopala. Trochu som po ňom postúpala, aby netrčal, no i tak to vyzeralo smiešne. Nakoniec som tú znivočenú rastlinu zase vytrhla a prehodila ju za plot do susedovej záhrady a spoľahla
sa na prirodzenú rozpínavosť buriny. O pár týždňov, možno aj skôr, tráva určite prerastie svietiacu lysinu
a po hrobe nezostane ani stopa.
Mača nikdy nikto nehľadal, ani ten, čo ho spiace prešiel motorkou, ani susedia, ktorí do záhrad nad mestom vtedy chodili len zriedka, iba keď niečo dozrelo. Ani mne nechýbalo, nie toto konkrétne mača, pretože po okolí sa ich potulovalo niekoľko, a keď jedno z nich zmizlo, o dva dni sa objavilo ďalšie. Vedela som, že skôr či neskôr sa zase niektoré priplazí a bude sa líškať, priasť a motať sa popod nohy. Postačí, ak predo dvermi chatky nechám neumytý kelímok od jogurtu, kosť alebo kus rožka. Mačatá sú ako vínne mušky, ktoré sa rodia vo chvíli, ako dopadne prvá kvapka vína na dno pohára. Budú škrabkať na dvere a mraučať, a keď dostanú svoj kus žrádla, ufujazdia preč. Nájdu si dieru v plote alebo podlezú popod bránku alebo odkráčajú pokojne a vážne s chvostom vztýčeným do výšky na znak opovrhnutia ďalším dieťaťom, ktoré sa zľutovalo a podelilo sa o svoj olovrant. Ďalším dieťaťom, príliš zbabelým a pomalým na to, aby si stihlo od mačaťa na oplátku zobrať trochu nehy.
PO ODCHODE som vždy starostlivo zamkla na petlicu dvere chatky aj záhradnú bránku. Schladilo sa náhle, hneď, ako slnko zašlo za doďaleka sa tiahnuci mrak. Obliekla som si mikinu, z vreciek vytriasla omrvinky
a pustila som sa dolu kopcom po vyjazdených koľajach. Keď pršalo, koľaje sa prehĺbili, voda z nich vymyla kamienky a piesok. Len na krátky moment som sa pristavila na mieste, kde kocúrika prešla motorka. Mimovoľne som teniskou zatlačila do zeme zopár zlepených čiernych chlpov a spustila pritom dolu koľajou miniatúrnu pieskovú lavínu. Necítila som pritom zhnusenie, ani smútok. Premáhala ma nuda a hlad.
KRÁČALA SOM hrboľatou cestou. Kocúr mi v hlave zavadzal. Premýšľala som, čo som robila posledné tri
hodiny: rýchly beh od železničnej stanice pomedzi garáže až po prvé záhrady, len tak, pre nič za nič, zo samej nudy. Štveranie sa do kopca, poklusom klus s niekoľkými zastávkami pri zrelých černiciach – s učiteľkinými slovami niekde vzadu v hlave: nikdy nejedzte černice z vinohradov, sú postriekané!! Čierna bodka, viditeľná už zďaleka, ale neidentifikovateľná, väčšia bodka, kocúr. Závan spáleného benzínu, prekvapivo živá odozva mŕtveho telíčka na moje dva pritlačené prsty, ťažká lopata, odreté hánky, polospánok-polobdenie s hlavou položenou na tráve, mravec v dlani, spánok v hojdajúcej sa lodi, krátky silný závrat, nepoddajná petlica, s ktorou som musela vždy bojovať, aby správne zacvakla, chlad a tvrdé omrvinky vo vrecku. Vzdialené hlásenie odchodu vlaku na železničnej stanici, ktoré netrénované ucho ani nezaregistruje.
Pridala som do kroku a v mieste, kde sa tráva stretáva s asfaltkou, som sa rozbehla a bežala, až kým mi pred stanicou slabo nepuklo v kolene a nepodlomili sa mi nohy. Trochu mi hučalo v ušiach, svaly na nohách sa mi triasli a mala som pocit, že mi koleno puchne ako bublina. Bola to však len ilúzia, koleno bolo v poriadku, trochu sa chvelo. Silná potreba rozhovoru a tesnej blízkosti niekoho živého a veľkého v rýchlosti behu, v podvečernom augustovom chlade vyvanula ako hmla. Na chvíľu som si ešte sadla na lavičku pred železničnou stanicou. Potrebovala som sa prudko vydýchať. Vzduch bol ťažký, bolo cítiť cigaretový dym a čerstvý moč, stekajúci po stene novinového stánku. V okolí staníc vždy cítiť moč a cigarety.
LUCIA bola doma, v kuchyni sa svietilo, to som videla už zďaleka. S radostnou úľavou som sa opäť rozbehla
a posledných sto metrov, už v úplnej tme, preskákala som veľkými skokmi – tri konské, krvavé poleno vstáááááva, hrávali sme sa voľakedy na dvore. Krvavé poleno.
Schodisko bolo tmavé, len dlhý rad zvončekov a menoviek pri dverách svietil a skracoval cestu domov. Dvere neboli pribuchnuté, pretože sa zase niekomu, kto šiel na cigaretu, nechcelo vyťahovať kľúče. Aby sa dvere nepribuchli, bolo ich treba zatvárať veľmi opatrne, pridŕžať nohou, kým sa jazýček zámky nedotkol zárubne alebo vložiť zložený reklamný leták medzi kovania. Aj moja Lucia, keď niekoho čakala, nechávala vchodové dvere privreté. Vždy sa pri tom pomalom zatváraní tak čudne krčila, hlavu vťahovala medzi plecia ako morka a vlasy jej padali do čela. V tom období mala vlasy odfarbené na blond, dlhé pod lopatky. Tvárila sa previnilo ako milenka zo susedného vchodu. Nebola milenkou nikoho zo susedstva, iba sa jej nechcelo vstávať z postele. Nechcelo sa jej prekladať nohu cez nohu a schádzať z tretieho poschodia, dokonca bola lenivá otvárať viac ráz za deň dvere na byte a tak robila rovnaké pohyby aj na našej chodbe. Krčila sa v župane, na nohách hrubé papuče.
Cez spustené vlasy jej bolo vidieť len jedno ostražité oko, ostražité na nepriateľskom území spoločnej chodby, kde číhajú susedia. Nechávala pootvorené dvere, zvnútra ich prirazila mojou teniskou, aby sa pri prievane nerozleteli a jej kámoši potom chodili do bytu bez zaklopania, kedy sa im len chcelo. Často si ani nevyzuli topánky a správali sa u nás ako vo verejnej čakárni, ktorú nad ránom niekto pozametá a vyklepe z popolníkov špaky. V čakárni sa dvere nezamykajú, topánky sa nevyzúvajú, pľuje sa na zem a žuvačky sa lepia na operadlá stoličiek. Prichádza sa váhavo, s očakávaním, odchádza sa napochytre, bez pozdravu.
Ja som sa musela vždy vyzuť, aj keď som šla len na druhý koniec chodby po kabát, inak som dostala po hlave. Všetci ostatní mali výnimku. Lucia im za tie zablatené topánky nikdy nič nepovedala, len na ne zahanbene civela. Hanbila sa, že si nevie vo vlastnom byte urobiť poriadok a určiť pravidlá, ale to bolo tak všetko. Bola slabučká a labilná a nevedela si vydobyť ani len to, aby sa návštevy vyzúvali. Jedine na mňa zdvihla ruku i hlas, lebo ja som bola jej, kus jej samotnej. Bolo to také isté, akoby udrela samu seba, akoby dohovárala sama sebe, ako keď si púšťala na chrbát vo vani studenú vodu. Žiadne otužovanie, za trest, na poučenie.
BABKA IRENA bola ďalšia, koho sa Lucia bála. Dokonca i vtedy, keď Irena ležala skoro bezvládna na posteli
a bolo jej treba vymieňať plienky a mixovať jedlo. Dala sa od nej dirigovať a poučovať, aj keď vedela, že nemá pravdu, že od nej žiada nezmysly. Plnila všetko do bodky, len aby bol pokoj, aby nevznikol konflikt. Neznášala som jej pasivitu, ktorú by niekto, kto nepoznal pomery v našej rodine, mohol považovať za lásku, za službu starej chorej matke. Službu, ktorá by mala byť prirodzená, ale nebola, lebo vzťah medzi Luciou a Irenou bol čisto obchodný. Luciin vzťah k nám obom bol obchodný a nie rodinný. Žiadna hlboká náklonnosť, súznenie, pochopenie. Ani len tušenie intimity, blízkosti.
Vedela byť ku mne milá, pokiaľ som sa správala podľa jej predstáv a nerobila som jej problémy. Ak nebudeš dobrá, nevrav, že si moja, vravela mi často. Rob si, čo chceš. Rob si, čo chceš, Jarka! Ale so svojimi problémami za mnou nechoď, rozumieš?...
Irena, to bola úplne rovnaká firma. Lucii raz povedala: Ty mi budeš vymieňať plachty a ja ťa nechám bývať v mojom byte. Inak by si si naň ešte musela počkať. Nesnaž sa ma oblbnúť, ja som ešte stále pri zmysloch. Aj keď by si bola radšej, obidve by ste boli radšej, keby som zgegla hneď...
Rodina fungujúca na báze výmenného obchodu. Nič dobré sa z týchto kšeftíkov nikdy nezrodilo.