Kopcsay, Márius – Medvedia skala

Márius Kopcsay – Medvedia skala

7.

„Zrušili nás,“ povedala mi manželka pred laminátovou admini­stratívnou budovou. „Nejdeme na obed?“
„To nemyslíš vážne!“ odvrkol som. „Na tie sračky z jedálne nemám chuť. a ani peniaze!“
„Jana už podpísala výpoveď. aj Dana, aj irena, aj Milena, aj Drahuša, aj ivuša…“ pokračovala žena vzrušeným tónom.
„Vieš, aké dostali odstupné? Ivuša hovorila, že to odstupné im teda nedaruje.“
Slnko veselo svietilo, iní ľudia mali pekný deň, pravda, v inom vesmíre, lebo v tom mojom sa mi práve zatmelo pred
očami. Hoci, zvolanie zlovestnej porady v oddelení slovných hračiek, kam len nedávno z neznámych dôvodov prišla pra­covať moja manželka, jednoznačne veštilo, že čoskoro príde o svoje miesto.
„A v rámci reštrukturalizácie, ktorá konštruktívnym smerom smeruje ku koncentrácii kapacít,“ povedal im na porade fúzatý generál. „pokiaľ sa týka, kapacitne nevyťažené oddelenia budú zrušené a poskytnuté náhrady budú poskytnuté bezodkladne v prípade nároku, nenárokovateľné položky budú vyškrtnu­té a verím, že nová štruktúra bude realizovaná efektívne a na prospech rozvoja.“
Budova Národnej banky slovenska má stojedenásť metrov, zišlo mi neviem prečo na um. v stresových okamihoch sa mi v mysli vybavujú číslovky, nie je to však príznakom nadania na matematiku – skôr debility. presne ako v prípade dementných dvojčiat, o ktorých som čítal v časopise sto plus jeden (alebo Dvanásť do tucta? alebo Šesť rán do klobúka?) – keď sa ich vraj ktosi spýtal, aký deň bude 18. júna 2002, vyhŕkli svorne: „streda!“
(A naozaj, dokonca je to presne dnes! Časopis som čítal v se­demdesiatych rokoch a dátum, ktorý sa tam spomenul ako údaj z ďalekej a nepredvídateľnej budúcnosti, je odrazu tu. a čo bude 16. septembra 2009? Zasa dnes?) 
Pri otázke, koľko je päť plus dva, sa však dvojičky na seba zmätene pozerali a sypali zo seba nezmyselné číslice.
Šesť? Tristodva? Nula? 
Toľko autor článku o dvojčatách, na ktoré sa podobám, lebo moje číslice a fakty sú rovnako nepoužiteľné. Iba tak si v mojej hlave preskakujú z miesta na miesto ako elektróny v obale ató­mu, skáču si z nevedomia do vedomia a späť. Našťastie, syn Jan­ko nie je po mne, má talent na všeličo, aj na matematiku. Končí druhú triedu, na vysvedčení ho čakajú dve jednotky a doma dve nuly momentálne bezradne stojace pred priečelím laminátovej budovy, ktorá sa stala ich druhým domovom a kolektívnym hrobom.
„A tebe dajú aké odstupné? Tipoval by som, že nula korún,“ hovorím jedovato manželke. 
Vzápätí však zmierlivo – a najmä s prihliadnutím na svoj rodiaci sa alkoholizmus – navrhujem:
„Poďme si dať aspoň panáka, nebudeme to riešiť pred úradom…
Veď sme tu všetkým na smiech! Manželia a zároveň kolegovia, bože môj…“
„Čo je na tom zlé?“ pýta sa nevinne manželka nad pohári­kom ginu.
„Čo je na tom zlé?“ napodobním ju zlomyseľne a spomeniem si na lákavé pozadie mladej predavačky v šortkách. „Okrem toho, že je to nenormálne, byť spolu v práci i doma, je tu ešte jeden detail, že si momentálne bez miesta.“
„Povedali mi, že…“ sŕka Janka z pohárika. „Kolegyne dostali odstupné.“
„Ale teba ojebali, je ti to jasné?“ vravím írečito. „Generál ťa prijal na oddelenie slovných hračiek, ktoré bolo odsúdené na zánik. veľmi dobre to už vtedy vedel, ale podpísal tvoju pracov­nú zmluvu.“
„Myslíš, že to už vtedy vedel?“ privádza ma manželka do zú­rivosti.
„Ku ktorému dňu ti dali výpoveď?“ pýtam sa jej, hoci odpo­veď poznám:
„Už k dnešnému. okamžite. Neviem, prečo sa tak ponáhľali.“
„Lebo už zajtra by ti uplynula trojmesačná skúšobná lehota, ty naivná krava!“ zúrim uprostred malého prázdneho bistra. Čašník za barovým pultom sa tvári, že nepočúva, napokon roz­ hádaných manželov tu mal isto už aspoň tisíckrát. „potom by museli dať odstupné aj tebe. ale keďže ti dali výpoveď už dnes, jediná z oddelenia nedostaneš ani halier. Výborný kšeft, naozaj! A ešte sa budeš do pondelka triasť, či ti ponúknu iné miesto.“
„Sľúbili mi, že ma preradia…“ bráni sa žena.
„Sľúbili!“ prskám na ňu jedovaté sliny. „Tak im ver, veď sa k tebe zachovali tak čestne!“
„Mrzí ma to,“ prejavuje žena aspoň minimálnu dávku seba­ reflexie.
„Tak fajn,“ vravím zmierlivo. Možno mi na hlave narastie ná­dor ako tekvica a bude po starosti. Zahoď starosti a pozri, aký je krásny deň, vyspevovala Jana Kocianová. ako možno veriť speváčke, ktorá spievala:
„Káva s mliekom na nohy ťa postaví, cítiš, keď ti mlieko stú­pa do hlavy.“
„Kávičku s mliečkom alebo bez?“ pýta sa mládenček v bela­sej košeli za barovým pultom.
„Hore bez,“ odpoviem vtipne, iba na ženu som nevrlý, inak som veselá kopa. Veselá kopa nešťastia.
„To je fajn, že ťa to mrzí,“ hovorím žene. „Stále však nechá­pem, čo ťa nútilo ísť k nám pracovať. Bolo ti to treba?“
Manželka mlčí. Tému jej zmeny zamestnania, jej iracionál­neho prestupu z lepšieho do horšieho, sme už tisíckrát prebrali. A ešte preberieme! a napokon moja otázka bola beztak skôr iba rečnícka. Musím nastoliť nejakú skutočnú, s otáznikom na konci.
„Kto dnes pôjde po Janka?“
„Ty máš auto…“
„Auto máš ty. Ja mám vodičák, ale vzhľadom na ten gin…“
„Pôjdem ja… idem teda na električku.“


8.

Patová situácia na skale, ako aj štandardné pokračovanie vy­chádzky, sú rôznymi možnými pokračovaniami vesmíru, živou i mŕtvou schrödingerovou mačkou vo vreci, vlastne v krabici, pardon, po slovensky v škatuli, čiže v piči. ak však predpokla­dám, že som doteraz žil v jednom jedinom vesmíre, alebo pres­nejšie v jednom vesmíre z celého vesmíru možných vesmírov, po­tom sú jeho súčasťou aj letné prázdniny u babičky a dedka, ktoré som prežil práve tu, pod Medveďou skalou, pravdaže nie v neja­kej romantickej chalúpke na samote, ale na normálnom sídlisku
malomesta, kde som napokon trávil väčšinu svojho detstva.
Neviem, prečo som teraz akýsi nesvoj z toho, že môj, vlastne náš syn Janko, trávi prázdniny s babkou. Ja som bol u svojej babky naozaj ako doma – ak by teraz Jankovi bolo tak, ako bolo vtedy mne, potom sú akékoľvek obavy zbytočné. Bol som ta­kisto druhák, ako teraz Janko, teda vlastne ukončil som druhú triedu a tretia ma ešte len čakala, takže som zvedavým tetkám na ulici či predavačkám v samoobsluhe nevedel jednoznačne
odpovedať na obligátnu otázku:
„A kolkáták si ty?“
Alebo:
„A do kerej trídy chodzíš?“
Chodzím do trídy s tabulú a bílú kriflú.
Najviac som sa kamarátil s peťom a ešte s Tonkom zo šiesteho poschodia, ale s jeho sestrou evou sme sa nemali radi – možno preto, že eva bola staršia a pre náš svet už nemala veľa pocho­penia. Do partie patrili aj Milan a peťo, ktorého otec opravoval výťahy a bolo ho treba volať, keď niekomu spadla do výťahovej šachty lopta. Šachta a výťah boli častým zdrojom našich dobro­družných zážitkov. predovšetkým, nik z nás nemal oprávnenie výťah riadiť, lebo:
„Výťah smia používať len osoby staršie dvanástich rokov. Osoby mladšie dvanástich rokov smia výťah používať len
v sprievode osoby staršej dvanástich rokov.“
Lepšie to v Transporte chrudim sformulovať nevedeli a mož­no sa to objektívne ani lepšie nedalo.
„Tonko s Peťom sa zasekli vo výťahu,“ volala na mňa malá Iveta. Jej tenký hlas sa rozliehal po studenej chodbe. Utekal som sa pozrieť na chlapcov uväznených v kabíne zrejme potom, ako s ňou divoko lomcovali, alebo v nej skákali.
„Budeme musieť zavolať Peťovho otca,“ premýšľal som.
„Ten nás všetkých zbije,“ zhíkla Iveta.
„Mňa zbije, vás len vyhreší,“ volal Peťo z výťahovej kabíny. Treba dodať, že šachta nebola zamurovaná, ohraničovalo ju len drôtené pletivo, vďaka čomu sa každému obyvateľovi i návštev­níkovi domu ponúkali impozantné pohľady do závratnej hĺbky prízemia. Tieto pohľady ma neraz strašili v snoch, v ktorých ktosi odmontoval ochranné pletivo, dlážka na chodbe sa od­razu nebezpečne naklonila a ja som sa po jej hladkom šmykľa­vom povrchu kĺzal rovno do šachty. Márne som prstami hľadal záchytný bod, bol som čoraz bližšie k okraju našej činžiakovej
priepasti.
Kabína s Tonkom a peťom sa zrazu pohla smerom nadol, a to už nebolo vo sne, pričom celkom samovoľne zastavila na každom poschodí. Bežali sme s ivetou dolu. Vydesení chlapci pristáli na prízemí. Delilo nás od nich iba pletivo dverí, ktoré sa však nedali otvoriť.
„Idem zavolať tvojho otca,“ kričala Iveta.
„Čo tu robíte?“ zahrmel za nami znenazdajky hlas pána Krištúfka, ani volať ho už nebolo treba. Netrebalo, ako sme vra­vievali. „Peter, čo tu vyvádzaš s tým výťahom? Idem si po šró­bovák… a po remeň! Počkaj, keď ťa vytiahnem von!“
Nervózni susedia búchali na dvere, že čo je s výťahom. Svie­tiace červené svetlo zabudované v hliníkovej škatuľke na kaž­dom poschodí zvestovalo, že čosi naozaj nie je v poriadku. Ute­kal som po schodoch domov, na piate poschodie, k babičke.
„S tým Peťom sa nekamaráť,“ povedala babička. „Nie je to dobrý chlapec.“
Ani neviem, že by dnes mal Janko nejakých kamarátov, s kto­rými by som z nejakých dôvodov nesúhlasil. a možno si ich práve teraz našiel, to zatiaľ ani netuším – viem len, že ešte nikdy nebol tak dlho preč z domu. už tri týždne je bez rodičov, bez otecka a mamičky, ktorí však prinajmenšom v jednom z ves­mírov už netvoria spoločnú jednotku, ktorá je základom štátu. A nevedno ani presne, ako je to s ich individuálnou existenciou, či ešte existujú, možno tak pol na pol, ako tie Schrödingerove mačky.

9.

Cestou do záhradnej reštaurácie pod ošarpaným panelá­kom som si hovoril, že sa na niektoré rituály dá nielenže pri­
vyknúť, ale dokonca si ich možno obľúbiť – hoci sú to rituály ohraničené všetkými možnými neprajnými okolnosťami, kto­ré sa z každej strany tlačia do môjho vesmíru. a možno práve preto.
Pri rampe za samoobsluhou som zbadal mladú predavačku s krátkymi vlasmi a extrémne krátkymi šortkami, ktoré odha­ľovali jej nohy dokonca aj na mieste, kde sa už začínali rozširo­vať do pekných okrúhlych tvarov – tým skôr, že sa predavačka zohýnala k prázdnym kartónovým škatuliam, ktoré sa usilovala poskladať a vopchať do preplneného kontajnera.
„Ako sa máte?“ spýtal som sa jej.
„Dobre aj zle,“ pokrčila útlymi plecami a napriek prudkému letnému slnku som videl, ako sa začervenala. Vyzerala, akoby práve dnes mala ukončiť základnú školu, čo celkom nezodpo­vedalo môjmu vkusu, ale na druhej strane som z nej z akýchsi iracionálnych dôvodov nedokázal spustiť zrak. Asi to boli tie jej iracionálne šortky.
„Vy sa predsa nemôžete mať zle,“ pokúsil som sa o nadľah­čený tón.
„Mám aj starosti, to ani neviete,“ vzdychla si predavačka. „Možno ani nie kvôli sebe, ale kvôli niekomu inému.“
„Mladá žena ako ste vy si nemá robiť nijaké starosti,“ usmial som sa na ňu a pridal do kroku, aby som dobehol Miša a Juraja, ktorý s nami začal chodievať na pivo, čím zaujal prázdne mies­to po Tomášovi. Juraj, hoci sa to snažil maskovať šviháckymi čiernymi fúzmi, mal už dávno po štyridsiatke, takže som sa po Tomášovom odchode stal v pivnej partii najmladším.
„Kukni sa, normálne ic hen na poštu, pošleš mu tých pár ko­rún a máš pokoj,“ hučal nad oslintaným pohárom piva chlapík v šuštiakoch.
„Jarka, už som ti hovoril, že ja sa s ním nebudem jebať. Nech sa zadrhne, keď tých pár korún potrebuje,“ hromžil muž v tep­lákoch pozerajúc upreto do popolníka.
„Šak si daj povedať a urob, jak ti hovorí hen Frco,“ mudrova­la žena bez zubov s ceckami.
„Tých pár korún ta nezabije, ale Karči, ked sa nasere, ten veru hej,“ pridala sa žena so zubami bez ceckov, ktorú som tu dote­raz nevidel.
„Tu máš poštu, tak ic dnu a pošli mu ty peňáze, lebo Karči ti nedá pokoja,“ pridal sa muž v roztrhanom tielku.
„Já ty posraté peňáze nepotrebujem, neni som na ne odkáza­ný,“ mávol muž v teplákoch kostnatou rukou a vytiahol si ciga­retu zo škatuľky.
Čašník pred nás postavil krígle sotva sme si sadli, poznajúnás tu ako stálych zákazníkov. Možno aj my skončíme ako starí známi obyvatelia regiónu hromžiaci nad pivom na svoj osud a omieľajúci bezzubými ústami dookola to isté.
„Vieš, čo mi povedal?“ obrátil som sa na Miša, len čo som si odpil prvý hlt. „ráno som šiel do roboty a stanko mi hovorí, že si vraj poskladal slová, ktoré som v nedeľu vytvoril, a že zo začiatočných písmen mu vyšlo – Dzurinda. a že či vraj nie som provládny agent. A potom prišiel aj Schwoch a strašne sa na tom smiali. Vyzeral som ako kokot.“
„Ako na to prišli?“ krútil hlavou Mišo.
„Chlapci sa zabávajú a my makáme,“ povedal Juraj, na čier­nych fúzoch mu ostal kúsok bielej peny.
„Viktor, mám pre teba to cédečko,“ začul som za sebou hlas.
Patril ďalšiemu kolegovi, Kamilovi. od plastového obalu napá­leného cédečka sa presne do mojich očí odrazili oslepujúce sl­nečné lúče. „Nebojíte sa takto popíjať rovno pri robote? Günter vás ešte nenačapal?“
„Poď si k nám sadnúť,“ pozval som Kamila. „Dáme si drink na rozlúčku. aj tuto Mišo odchádza.“
„Nemám čas, musím si ešte vybaviť papiere…“ krútil Ka­mil prešedivenou hlavou. „Zajtra už mám nastúpiť na novom
mieste.“
„Nemôžeš prezradiť, kde to je? Či tam nechcú aj ďalších?“ spytoval som sa podliezavo.
„Nemôžem, až keď tam budem…“ pokrčil plecami Kamil a pobral sa preč, akurát ešte spoza drevenej ohrady zakričal:
„Dávajte si bacha, chcú dávať zamestnancom fúkať do balóni­ka… Dokonca na to špeciálne niekoho prijmú.“
Zrejme nejakého trubičkára. Trubkára. Rúrára.
„Počul si to?“ obrátil som sa na Miša, vzápätí som si však uvedomil, že sa rozpráva s niekým iným – za jeho chrbtom stál tlstý chlap v ošúchanom saku a s tvárou, ktorej rysy boli jed­noducho nezapamätateľné. Michal si ho však zjavne pamätal, dokonca z akýchsi starých dávnych čias, čo bolo zrejmé z je­ho familiárnej gestikulácie a dôverného tónu prebiehajúceho dialógu.
„Tak ako?“ spýtal sa chlapík a Mišo dlho mlčal žmúriac do ostrého slnka.
„No…“ odpovedal mu Mišo asi po minútke.
„Takže tak?“ ozval sa chlapík po hodnej chvíli mĺkveho po­stávania.
„A inak?“ spýtal sa Mišo, opäť po polminútovej uvážlivej pauze. chlapík dlho­predlho premýšľal a potom mávol rukou:
„Ále…“
„To je dobre,“ uistil ho Mišo a vzdychol si.
„Takže inak… Dobre?“ spýtal sa ho pre istotu chlapík, keď si všetko riadne premyslel.
„Čo hovoril Kamil? Že nám chcú dať fúkať?“ spýtal sa ma Juraj, takže mi časť rozhovoru unikla.
„Vraj áno,“ odvetil som.
„Čo už?“ povedal Mišo ešte vždy otočený k neznámemu­zná­memu chlapíkovi.
„Už je to tak,“ odpovedal chlapík.
„Ja by som odmietol,“ povedal Juraj.
„Čo by si odmietol?“ spýtal som sa nechápavo.
„Tak je to teda…“ povedal Mišo.
„Je to tak?“ povedal chlapík veľavravne.
„Fúkať!“ povedal Juraj.
„No nič…“ povedal chlapík a zadíval sa na Miša. Premýš­ľal som, či nemajú dohovorené nejaké mimoverbálne signály,
či medzi nimi neprebieha iná, utajená komunikácia, prekrytá zdanlivo banálnou konverzáciou. Možno v skutočnosti jeden druhému prezrádza vojenské tajomstvo.
„Tak­tak,“ vyslovil Mišo ďalšiu šifru. Možno to malo byť:
„Tá­tá.“
„Ti­ti­tá,“ prisvedčil záhadný chlapík.
„Kokot, piča,“ pridali sa panelákoví asociáli s ďalšími šif­rovanými správami. Nad nami sa týčil dom, ktorý mal štrnásť
poschodí a len na našu stranu z jeho vekom rozožratej socialis­tickej steny civelo stodvadsaťšesť okien.
„Idem sa domov najesť,“ vstal som od stola držiac v ruke cé­dečko od Kamila. vopchal som ho do tašky Globtel, hneď vedľa knižky Cesta do nekonečna a späť.
„Mišo, prepáč, že ťa ruším v rozhovore… musím ísť,“ pove­dal som kolegovi, ktorý však už práve všetko odvysielal a spojka v podobe nezapamätateľného chlapíka odkráčala na poštu. Za ňou sa knísal chlapík v tielku, čo šiel poslať pár posratých korún Karčimu. vytiahol som z peňaženky nachystanú tisícku a podal som ju Mišovi.
„Díky, ale to neponáhľa, veď sa nevidíme naposledy,“ pove­dal Mišo.
„To určite nie, ale pre istotu, keď máš zrazu tak naponáhlo…“ povedal som.
„Nastupujem až od prvého, ale ešte chcem ísť domov, k na­šim, poobede idem na vlak,“ vysvetľoval Mišo, vždy oblečený v bunde, nachystaný na okamih, keď bude treba odísť do iného vesmíru, na okamih, ktorý práve nastal.
„Tak sa maj,“ podal som mu ruku.
Doma som sa ani nevyzul, vybral som cédečko a naplno som pustil vežu, aby som zistil, čo sa skrýva pod značkou „pro­jeKct X“ – mená hudobníkov sa zhodovali s členmi skupiny King Crimson, ale to som už, napokon, vedel. Depresia, ktorá sa vyvalila z reproduktorov, ma povzniesla do iného kvanto­vého stavu, do vyššej energetickej hladiny, v ktorej som si ani nespomenul na kuracie soté, čo som si večer predtým ukuch­til. Logol som si radšej z prostějovskej starorežnej, keď mi už majú dať fúkať, nech to stojí za to. Počúval som asi polhodi­nu, potom som si cédečko zbalil zasa do tašky a po netradičnej obedňajšej pauze som sa pobral naspäť, do pazúrov svojej ďalšej
večernej služby. Po schodoch som zostupoval ticho ako myš, aby ma nezačul sused Maslovič. ešte stále som nereagoval na jeho výzvy a nezistil som, čo vlastne potrebuje. Zvyčajne chce so mnou konzultovať nejaký filozofický problém, napríklad, prečo si američania zaslúžili útok na dvojičky, prečo Maďari nevypadnú za Dunaj, alebo prečo dnes deti majú deti. Isto to bude zasa len niečo podobné. cestou do práce som si doprial
ako vždy dvadsaťpäť minút nevedomosti a neinformovanosti, zabudnutia, odkiaľ kam vlastne idem. Dvadsaťpäť minút pre­chádzky ulicou so širokým zeleným pásom, uprostred ktorého boli nahusto vysadené sofory s tmavozelenými korunami. Po chvíli som odbočil doprava, medzi rodinné domy so záhrad­
kami, v ktorých čvirikali vrabce, a potom už rušná ulica, la­minátová firemná budova, pracovisko, naše kóje oddelené sad­rokartónovými priečkami, osamelý Günter schwoch zahĺbený do pasiansu na svojom kompjútri, vzápätí môj hlas, ktorým ho žiadam o rozhovor, a napokon jeho pracovňa.
„Rád by som vás požiadal… o… o uvoľnenie z pracovného pomeru,“ počujem sám seba a v pozadí tú podmanivo depre­sívnu hudbu, ktorá ma nabila energiou potrebnou na prekona­nie potenciálovej bariéry a na vykonanie radikálneho skutku.
„Prečo?“ pýta sa Schwoch, možno si myslí, že je to len nejaká legrácia.
„Veď vidíte, že mi to za týchto nových okolností nejde… Nesedí mi to…“ vysvetľujem, nesedí mi to, a ani mi to nestojí, haha, mal som povedať na odľahčenie, ale cítim, ako sa zo mňa vytráca odhodlanie. istotne teraz začne trieskať päsťou do stola a na rozdiel od Tomáša a Miša neodídem ani len v diskrétnej tichosti, ale s riadnym škandálom na rováši.
„Pán Kozma,“ hovorí schwoch, ruka mu nie a nie udrieť do stola. „Viem, že zmeny vo firme pre vás nie sú ľahké. Pre niko­ho nie sú ľahké, pravdaže, ale vy sa aspoň snažíte. Vidíte, pán Tomáš to vzdal, pán Michal to vzdal, ale vy sa snažíte, a to si na vás cením. Ja vám nemôžem brániť, ale ešte si to, prosím vás, rozmyslite.“
Vychádzame z veliteľovej pracovne, Schwoch si šúcha pred­laktie.
„Bolí ma ruka…“ vzdychá a pýta sa ma: „Neviete, čo by som si na to mal dať?“
„Máte tam modrinu, na to je dobrý Hirudoid,“ odpovedám mu.
Vrátil som sa na svoje pracovisko, ku ktorému ma v tejto chvíli pripútali šéfove slová uznania. Na chvíľku sa ma dokon­ca zmocnil pocit hrdosti, ale trval naozaj len okamih – vzápätí som sa poobzeral ponad sadrokartónové priečky na našom od­delení a zistil som, že som tam ostal celkom sám.

10.

„Peťo, poďme trochu nabok,“ povedal som kamarátovi v tieni nášho šesťposchodového činžiaka. pozrel som sa hore, na naše kuchynské okno, za záclonkou sa akiste skrývala tvár babky a babke sa v tvári skrýval hnev, hoci v tomto hneve sa zasa len skrývala láskavá obava, aby sa jej vnuk nespustil s akousi po­ chybnou partiou.
„Babka nechce, aby sme sa kamarátili,“ povedal som úprimne.
„A prečo?“ krčil peťo plecami.
„Poďme nabok, tam nás neuvidí,“ nástojil som.
Podišli sme mimo zorného uhla kuchynských okien, na pra­šiak, ktorý stál vedľa kontajnera.
„Tu sa prášia koberce, tu sa neoné, nevysedáva,“ zakričala na nás pani uhláriková z druhého poschodia. Nevšímali sme si ju, o chvíľu za nami prišli Ľuba, Jara, Tonko, len jeho sestra Eva sa od nás odťahovala. Bola už na prahu mladosti, ale zažiť prah mladosti uprostred sedemdesiatych rokov – môže byť už len horší tajming? počúvať v rádiu:
„Kreslím si ružu, na kúsok papiera…“
Alebo:
„Keby som mal sestru, bola by pekná, ale sotva krajšia, ako si ty.“
A pozerať po mládencoch v tesilákoch s kotletami, či ju dak­torý neodvezie v škodovke stovke, v embéčke, ako sa vrave­lo, kupovať si štátne menštruačné vložky a štátnu kozmetiku – akiste bola preto eva taká nervózna.
„Čo to máš?“ spýtala sa ma Ľuba, aj som veru zabudol, že niečo mám, ale mal som – zvieral som v bucľatej chlapčenskej ruke starý nefunkčný fotoaparát, ktorý som vylovil kdesi v skri­ni v spálni starých rodičov.
„Funguje to?“ spýtal sa Tonko.
„Jasnačka,“ povedal som a Peťovi som pošepkal do ucha:
„Keď stlačím tento gombík, môžem urobiť pohybový záber… Chápeš? Ako s kamerou…“
„Ideme to vyskúšať,“ povedal Peťo. Zoskočili sme z prašiaka, všetci ostatní išli za nami.
„Čo je tu, divadlo?“ oboril sa na nich Peťo.
Zamieril som starý nefunkčný fotoaparát na starý okrúhly autobus s vlečkou, ktorý sa s námahou rozbiehal zo zastávky.
Na plechovej tabuľke sa v letnom popoludňajšom slnku zales­kol nápis:
„Bratislava – Zochova chata.“
„Odfoť ten zochovák!“ štuchol do mňa Peťo.
„Urobím pohybový záber,“ zašepkal som mu a potom som veľmi hodnoverne sledoval objektívom fučiaci autobus.
„Vy si stále niečo šepkáte,“ povedala Ľuba. „Vždy, keď ideš dačo odfotiť, predtým niečo šepkáš Peťovi.“
„To je tajné,“ odsekol Peťo a vrátili sme sa na prašiak.
„Minule sa jednej kamarátke stalo, že išla po ceste pešo do Limbachu a zastal pri nej taký chlapík s autom a hovoril jej, že ju odvezie…“ hovorila Jara priduseným hlasom. „Ktovie, čo jej chcel urobiť.“
Uškrtiť, rozrezať, utopiť, rozštvrtiť.
To mi zišlo na um okamžite, iné úkony, ktoré dospelí muži môžu vykonávať na malých dievčatkách, mi neboli jasné, rov­nako ako úkony medzi mužmi a ženami vôbec. Úplne jasné mi neboli ešte dlho. v mojom vesmíre ostali akosi nepodstatné, neodhalené, opradené rovnakým tajomstvom, rovnakým zá­vojom nepochopiteľnosti ako príhoda o neznámom dievčatku, ktoré lákal neznámy muž s neznámym (ale isto zlým) úmyslom.
Pravdaže, vzal som si k srdcu akési všeobecné, možno v rámci občianskej výchovy alebo skôr vecného učiva vyslovené ponau­čenie našej triednej učiteľky, starej pani chobotovej, ktorá s ve­ľavýznamným úškľabkom na tvári vravievala:
„A keď vás bude niekto cudzí volať, lákať, povedzme, že vám dá cukríky, nikdy ho neposlúchnite! s cudzími ľuďmi sa ani len nedávajte do reči!“
To bolo ešte vtedy, keď bolo jasné, že chodím do druhej trie­dy, lebo potom, cez prázdniny, to už také jasné nebolo. chodím ešte do druhej? alebo už do tretej?
„Viete, že náš dom je posunutý? posúvali ho na takých valče­koch,“ povedal blonďavý Tonko a všetci sme sa rozosmiali.
„Vážne,“ rozčuľoval sa Tonko. „aj v severných Čechách po­súvali nejaký kostol. vážne. Dali ho na také valčeky a odviezli ho niekde ďalej od mesta. alebo bližšie, to neviem. Vážne.“
„Ako môžu dať kostol na nejaké valčeky a posúvať ho?“ po­vedal peťo.
„A môžu!“ skríkol Tonko. „Tatko mi to vravel.“
Tatko… Nemal som tatka, takže som nemal ani podobné in­formácie.
„Možno sa to dá,“ prisvedčil som kamarátovi. „Dnes už tech­nika všeličo dokáže.“
„V roku 2000 budeme lietať na mesiac,“ povedal Peťo.
„Tak potom prečo by nemohli posunúť dom?“ povedal víťa­zoslávne Tonko.
„Čítal som, že aj kopce sa posúvajú. Malé Karpaty. O sedem milimetrov za rok. alebo sedem desatín milimetra?“ povedal som vedecky.
„Veď si to všimni,“ pokračoval Tonko. „Všimni, aha, susedný dom je hneď vedľa parkoviska, ale náš je o meter posunutý. Keď som bol malý, naložili ho na tie valčeky a posunuli ho kúsok vedľa. Pamätám si to, robili to cez noc. Vážne.“
„Inak sú oba domy rovnaké… aj elektrika vnútri je rovnaká, v tom sa vyznám, to mi tatko ukázal,“ povedal peťo a zaťahal ma za tričko. „Poď sa kuknúť na tú elektriku. A odfotíme si to.“
Bežali sme sami dvaja do vedľajšieho domu, rovno ku skrinke s plechovými dvierkami, na ktorých bola namaľovaná červená iskra. Elektrická iskra. Elektróny, ktoré majú svoju energiu, svoj spin, svoj jasne – či vlastne nejasne – definovaný kvantový stav.
„Nejde to otvoriť,“ zalomcoval peťo dvierkami. „Nemáš ko­runu? Korunou sa to bude dať…“
„Čo tu robíte?“ ozval sa nad nami hlas patriaci zlostnej sta­rej tetke. Už aj sa knísala na schodoch a mierila rovno k nám.
„Chcete to pokaziť? Lotri, loptoši!“
Tetka k nám pribehla a Peťovi i mne vylepila zaucho. Utekali sme celí červení von, späť k prašiaku. Kamaráti tam už neboli.
Vbehol som do nášho posunutého domu a vyviezol sa výťahom, ktorý „smia riadiť a obsluhovať len osoby staršie dvanástich ro­kov“, na piate poschodie, do nášho bytu, k babke, ktorej som sa posťažoval na krivdu, čo sa mi udiala.
„To bola iste fotografistova žena,“ povedala babka. „Fotogra­fistka.“
Alebo pani fotografistová?
(Alebo fotrografistka, pokiaľ by napríklad graficky znázor­ňovala nejakých fotrov.)
Bol som prekvapený, keďže fotografista bol s dedkom kama­rát, a teda i jeho žena ma musela poznať. Musela vedieť, že som dobrý chlapec, že nikdy nič nepokazím. Možno neskôr život sebe i manželke, detstvo svojmu synovi – ale elektrinu?
„Asi ťa nespoznala,“ povedala babka a išla mi naložiť večeru.
Fotografista vyvolával fotografie, ktoré dedko zhotovoval na funkčnom fotografickom aparáte s harmonikovým vyklápacím objektívom. Fotografista mal dva výrazné predné zuby ako za­jac a rádiovku s anténkou. Fotografie, ktoré vyvolával, boli še­divé, hrubozrnné, ale pri troche dobrej vôle sa dalo rozoznať, čo na nich je. Napríklad malý dedko pred obrovským hotelom.
Alebo dedko drobučký ako mravček v záhrade. Alebo nahnu­tý dedko s delom na Trenčianskom hrade. Alebo rovný dedko pred vinárskymi závodmi nebezpečne naklonenými vedno so šikmým horizontom. Alebo babka, ktorej z hlavy trčí pouličná lampa. Alebo ja, ktorý vyzerám ako kokotko s veľkými tmavý­mi okuliarmi a plecniakom na pleci. Byť tak v inom vesmíre, dal by som tomu starému, nefunkčnému fotografistovi vyvolať neexistujúci film zo svojho starého, nefunkčného fotografic­kého aparátu – ako odškodné za výprask, ktorý mi neprávom uštedrila jeho hysterická manželka, by mi ho isto vyvolal za­darmo. A možno ho v tom inom vesmíre naozaj vyvolal, keď­
že tie snímky vidím ešte i dnes tak jasne, zreteľne, napriek ich pochybnej kvalite. Hýbu sa mi pred očami ako pohybový záber zhotovený s tichým súhlasom kamaráta Peťa, zatiaľ čo ja bez­nádejne stojím v skalnatom výklenku a živí ma nádej, že podľa výpočtov, ktoré som naozaj čítal ako decko v nejakom magazí­ne, sa Medvedia skala spolu s masívom Malých Karpát pohne každý rok o sedem milimetrov, alebo o sedem desatín milimet­ra, takže o určitý čas, alebo o určitý čas násobený desiatimi, do­razím aj bez vlastného pričinenia niekde bližšie k civilizácii, do Bratislavy, alebo do viedne, alebo do Lipska, alebo do Ľubľany.
Podľa toho, ktorým smerom tie Karpaty vlastne idú.

11.

Zelená škodovka stála v zápche, na predné sklo dopadali kvap­ky letného dažďa. viezol som domov Janka so samými jednot­kami – manželka poňho nemohla ísť, lebo práve podpisovala novú pracovnú zmluvu. Prijali ju napokon na oddelenie štatis­tiky písmen. Nie je to tvorivá práca, ale vďakabohu za to, že z nej raz do mesiaca plynie aká­taká suma do nášho rodinného rozpočtu, že žena neostala celkom na ulici.
„Kúpim sviečkovú a spravíme si stejky,“ vravel som do telefó­nu žene, ktorú však otázky mäsa veľmi nezaujímali. Do ucha mi opäť liezlo vtieravé pípanie druhého čakajúceho hovoru.
„Zajtra k nám nastúpi nový človek… ale zatiaľ, keby si dnes… Nemá kto iný slúžiť…“ presviedčal ma stanko. obloha
sa trochu vyjasnila.
Povedal som si, že dieťa má byť na prahu prázdnin s rodič­mi, a teda Janka so sebou vezmem do roboty. Nejako sa tam už zabaví.
„Kázal som vám tam ísť o štvrtej poobede!“ hulákal Günter Schwoch sediac vo svojom kresle a ako vždy mlátiac rukou do svojho stola zahádzaného lajstrami. Aspoň trieskal do mäkké­ho, takže sa mu azda modrina nezväčšovala. „Počujete, pán Lo­renc? Vnímate ma? Včera o štvrtej ste tam mali byť!!!“
„Ja som!“ habkal pán Lorenc, ktorý sa takto verejne ocitol na koberčeku. Všetci zamestnanci sa tak báli, že sa do epicentra konfliktu radšej nik nedíval. Každý sa tváril, akoby sa nič mi­ moriadne nedialo, aj keď sa otriasala zem a vzduch sa chvel pod náporom šéfovej zlosti. Celý deň som mohol presne evidovať, čo Schwoch robí, kedy má dobrú a kedy zlú náladu, bez toho, že by som otočil hlavu od svojho monitora.
„Janko, tu máš papier, pero, môžeš si kresliť,“ pohladil som syna po vlasoch. „Budeš sa tu mať dobre ako doma.“
„Tak mi odpovedzte, boli ste tam?!“ doliehalo k nám Schwo­chovo hulákanie.
„Ja som tam išiel, lenže…“
„Takže ste tam neboli. Prečo ste tam neboli?“
„Bol som, lenže som si musel… a potom už…“
„Pýtam sa, prečo ste tam neboli? Tak prečo?“
„Ale ja som tam išiel…“
„Tak boli ste tam?“
„No… Najprv, ale potom už nie.
„Tak boli alebo neboli?“
„Ale…“
„Neboli? Vy ste tam neboli? Ešte mi aj klamete, pán Lorenc? Tak za to, že ste neboli sú to dve tisícky a za to, že klamete tri. To máme päťtisíc korún! aby ste si nemysleli, že je to nejaká legrácia.“
Okolo našej kóje prešiel pán Lorenc v preddôchodkovom veku, šomrúc si čosi popod nos. Len čo zašiel za roh, ozvali
sa ťažké kroky Güntera Schwocha zväčšeného na maximálnu možnú veľkosť. Ako bager, ako parný valec, ako ťažkotonážna lokomotíva, blížil sa zlostne fučiac rovno ku mne.
„Tak… Máte tu dieťa…“ povedal Günter Schwoch, keď zba­dal Janka postávajúceho v mojej priestorovo obmedzenej kóji.
Rozmýšľal som, ako vysvetlím Jankovi, že na mňa cudzí ujo hrozne kričí. Veliteľ však kamsi zmizol a po chvíli sa vrátil s pl­nou hrsťou farbičiek.
„Môže si niečo kresliť,“ povedal Schwoch a išiel si sadnúť k stroju, kde mal rozohranú partiu šachu.
„Vidíš, ujo veliteľ ti dal farbičky,“ povedal som Jankovi. Po­chopil som, že práve toto je zdrojom Schwochovej spokojnosti – pocit, že si zamestnanci do svojej firmy prenesú celé svoje domovy, svoje rodiny, že ich už nebude nič odpútavať od práce, nebudú myšlienkami blúdiť k manželkám, deťom, milenkám, k záhrade. centrum života bude tu, v laminátovej budove, pod láskavým trieskaním a hulákaním Güntera Schwocha.
„Pozri, nakreslil som saturn,“ zvestoval mi Janko, ukazujúc na výkres, na ktorý namaľoval šišatú guľôčku s čapatým prstencom.
„Výborne, výborne,“ pohladil som Janka po hnedých vlás­koch a letmým pohľadom som sa presvedčil, či už veliteľ odišiel domov. „Poď, pôjdeme sa niekam najesť.“
Vyšli sme na večernú ulicu, po ktorej sa divoko preháňali veľké terénne autá. Jedno z nich celkom nečakane odbočilo cez dvojitú plnú čiaru rovno k nám, prebehlo cez chodník a zamie­rilo k záhradnej krčme v tieni ozrutného ošarpaného paneláka.
Ďalší, kto sa potrebuje dofúknuť, dohustiť v posilňovni, nabiť sa negatívnou energiou. Nabiť, dobiť, zabiť.
„Tam už teraz večer nevaria,“ podotkol som na adresu zá­hradnej krčmy, do ktorej by som s Jankom aj tak nešiel. „Pôj­deme radšej do Filadelfie, tam je ešte otvorené… a varia tam dobre.“
Vo fástfúde značky Filadelfia už bolo takmer prázdno, za pultom zívala predavačka v belasej zástere.
„Prosím si rizoto a jedenkrát rezeň s hranolčekmi…“ pove­dal som siahajúc po umelohmotnej, špinavou handrou pedan­tne vyleštenej tácke.
„Aľe mý už zatvarame, už vam dame ľen so sébou,“ povedala predavačka.
„Óksana, ja už músym umyváť,“ povedala predavačke iná predavačka, ktorá inou špinavou handrou leštila sklenené vit­ríny, striekajúc na sklo bohaté dávky saponátového preparátu a vypreparovaného saponátu.
„Nuž… Dobre teda, vezmeme si to so sebou,“ povedal som ohľaduplne, ale Óksanu som tým nijako neobmäkčil. Bez úsme­vu na kamennej tvári kydala poživeň do polystyrénových nádo­biek. Schmatla do lesklých klieští riadne vypražený a pokrútený kúsok rezňa. Jej kolegyňa Márfuša alebo Jelena, alebo Ólena, chytila do rúk umelohmotnú fľašku so saponátom­preparátom a frkla riadnu dávku rovno na rezeň. Na Jankov rezeň.
„Prosím vás, to predsa…“ povedal som Óksane i Ólene. „Na­ striekali ste to rovno na ten rezeň.“
„Áľe prosym vas,“ prevrátila oči Óksana myksľujúc zaschnu­tým rizotom v piksle. „Dvestoosémdesiatšesť peďésiat.“
„Dobre, zaplatím to, ale nemyslite si, že to zjem,“ povedal som Óksane, aby som ju riadne vytrestal. Nech len má nepo­kojný spánok, gastarbajterská beštia.
„Némusýte, áspoň schudnéťe,“ povedala výsmešne.
„A sem už nikdy neprídem,“ pridal som ďalšiu hrozbu, ktorá však už Óksane nestála ani za odpoveď. aj bezo mňa ju – a naj­mä jej mafiánskych šéfov – nakŕmia iní referenti, agenti, exper­ti, accountmanažéri, brandmanažéri, eventmanažéri, field force effective manažéri, spíkri, ňúspíkri a lídri, logistici a logici zo všetkých okolitých firiem.
prešli sme s Jankom na druhú stranu cesty.
„Počkaj, pozriem sa do bankomatu, či… Náhodou…“ chytil som Janka za plece. Nervózne som vyťukal prstami svoj PIN a ča­kal, aký ma čaká stav na účte. Účet bol prázdny a môj stav sa blížil k zúfalstvu. aký pekný koniec školského roku! vlani, keď Janko skončil svoju prvú, celkom prvú triedu v živote, išli sme s ním do zoologickej záhrady v Brne. a teraz, po roku, sa všetky plány zredukovali na kreslenie v mojej práci a večeru vo fástfúde, kto­rú Ólena postriekala okenou a ktorú som ostentatívne, teda sám pred sebou vo svojej kóji, vyhodil do koša a dal som Jankovi as­poň rizoto, ktoré nebolo kontaminované ničím, len nevraživosťou personálu k nesympatickému zákazníkovi, ktorý chce reštaurácii vnútiť svojich posratých tristo korún. Aspoň, že som v práci skon­čil o trochu skôr. O pol deviatej, ešte za svetla, sme dorazili do­mov. Škodovku som ľstivo zaparkoval za rohom, aby nevzbudila pozornosť Masloviča, striehnuceho za záclonkou svojho obloka.
„Tak, pán Kozma, neni zájem? Neni zájem?“ začul som jeho hlas, len čo som otvoril železnú bránu nášho starého činžiaka.
„O názor obyčajného človeka neni zájem?“
Maslovič stál na schodoch v tielku a v ošťaných teplákoch ako boh dôchodcovskej pomsty, ako opilecká výčitka svedomia, ako geriatrický rambo spravodlivo rozhnevaný mojím povýše­nectvom a ignoranciou.
„Bež hore a zazvoň, mama ti otvorí, ja si ešte niečo vybavím,“ povedal som Jankovi, ktorý už cupital na druhé poschodie, za­tiaľ čo mňa vťahoval do svojich útrob prefajčený temný príby­tok osamelého penzistu.
„Pozri, mama, to je saturn,“ začul som ešte zvonku, ale vzá­pätí sa zabuchli vchodové dvere a Maslovič mi ponúkol stoličku za svojím kuchynským stolom.