vo finálovej desiatke 2014
A tak som rástla, chodila do škôlky a v lete cestovala za tetuškami. Telo som mala stále dengľavé. Padala som aj na rovnej zemi. Babča sa definitívne vzdala myšlienky, že zo mňa bude mať športovkyňu. Mama chodila do roboty a na služobné cesty. Služobka sa jej niekedy natiahla na celý týždeň. Tak sme s babčou bačovali doma samé a vyvádzali blbosti. Napríklad sme natierali záchodové papiere feferónkami. Položili sme ich do igelitky a zavesili na vonkajšiu kľučku našich dverí. Babča sa škodoradostne tešila, až ich šlohne sused. Za trest, že všetko kradne, bude mať poriadne horúcu riť! Hajzlák som teda natierala veľmi dôsledne. Babča rada vtipkovala. Keď som sa náhodou postavila pred zapnutý televízor, opýtala sa ma, či mám otca sklenára. Najradšej mala Hofiho Géjzu, maďarského komika, ktorý si robil srandu zo všetkých súdruhov sveta. Občas ho zabásli a v telke sa potom dlho neukázal. Babču to vždy rozzúrilo. Trieskala taniermi v kuchyni a nadávala na „kurva lumpenproletariát“, ktorý zatvára talentovaných umelcov. Ona sa ničoho nebála. Nosila pri sebe naozajstný nožík. Malú striebornú vyskakovačku. „Všetky ženy v našej rodine nosia nôž,“ zašepkala. „Aj ty taký dostaneš.“ Pýtala som sa, načo mi bude. Babča mi vysvetlila, že na chlípnikov zaberie jedine nôž. Čepeľou prešla milimeter od svojho hrdla a povedala: „Šmyk!“ Vraj sa vždy musím pozrieť do očí tomu, čoho sa najviac bojím. Potom ma strach prejde.
Najviac som sa bála pivnice. Bola tmavá, smrdela mačacinou a nikdy sa v nej nesvietilo. Sused ukradol všetky žiarovky. Niektoré priečky v múroch boli vybúrané. Vytvárali akési jaskyne. V mojej fantázii tam žili najslizkejšie potvory. Požierači detí! Povedala som o nich babke. Raz večer ma tam vzala. Pišťala som a prosíkala, aby sme šli domov, ale ona baterkou svietila do tých najhroznejších dier a vravela: „Pozri, nikto tam nie je. Iba prežraté pavúky.“ Zbožňovala som ju. Bola taká silná. Mamu som milovala tiež, ale inak. Mama bola krásna, voňavá a bola málokedy doma. Stretávali sme sa ráno v posteli. Budila ma do škôlky, a ja som jej spolu s bozkami ohmatávala pevné, teplé prsníky. Nevedela som sa jej pŕs nabažiť. Mojím snom bolo občas sa k jej bradavkám pricucnúť. Vždy mi to zarazila. Povedala, že som už veľká, zmešká autobus a bude mať v robote prúser. Babča rada rozprávala. Príbehy z vojny a tak. Boľševici im po vojne zhabali krčmu. Volala ich hajzli nenažraní. Bola to slávna krčma, kde sa podávala doma vyrobená šunka, vynikajúci kurací perkelt, pilo sa tam najlepšie víno a uzatvárali sa dôležité obchody. Niekto im na dvere naškrabal čiernou farbou slovo „buržuji“. A potom to šlo ako po masle. Prišli vojaci, a starí rodičia si mohli so sebou vziať len šaty, pár drobností a periny. Zo dňa na deň sa stali chudákmi. Dedo vraj plakal. A presne tí hajzli nenažraní okradli Juci néni a Kerestmamu v Maďarsku. „Nikdy na to nezabudni, moja,“ vravela. Často som snívala s otvorenými očami. Najmä v škôlke poobede, keď sme museli spať. Predstavovala som si, ako zachraňujem babču od hajzlov nenažraných a dlhým nožom im prepichujem brucho.
Kamarátky som nemala. Žili sme v dome plnom dôchodcov a dôchodkýň, kde nebolo detí. Deti v škôlke ma nemali rady. Aj tak som sa hrala najradšej sama. Nebavilo ma s nimi skákať, liezť po preliezkach a hrať sa na naháňačku. Mala som smiešne, nekoordinované pohyby. Smiali sa mi. Súdružky učiteľky nám vedeli tak pekne všetko vysvetliť. Ježiško neexistuje, Mikuláš je prezlečená upratovačka a kto sa vraj nenaučí básničku o Leninovi, nebude iskričkou, ani pionierom. „No a čo?“ vyhŕklo zo mňa vtedy. Učka tragickým hlasom povedala, že sa nedostanem na vysokú školu a ja som jej vôbec nerozumela. Raz ma napadol jeden chlapec. Držal ma za vlasy a rukou udieral do brucha. Najprv som sa zľakla. Potom som si spomenula na babčine rady a rozbila som mu hračkárskym tankom nos. Učiteľka sa sťažovala babče a povedala, že som agresívna bitkárka. Babča sa spýtala, čo je podľa nej ten zasran, čo ma mlátil do brucha.
Studená jar ma dokonale oklamala. Za oknom svietilo zubaté slnko. Vytváralo ilúziu horúceho leta. Uverila som a vybehla von len v podkolienkach. Takto som prechladla a dostala angínu. Moje mandle pripomínali červené kopčeky malinovej zmrzliny. Babča mi šupla na hrdlo obklad s kačacou masťou a posadila sa vedľa mňa na posteľ. Chvíľu mi hladkala vlasy. Do rúk mi vložila podlhovastú škatuľku krémovej farby. „To je pre teba,“ povedala. Nemotorne som škatuľku otvorila. Na mäkkučkom saténe spal nádherný nôž s perleťovou rúčkou, na ktorej bol nakreslený vlk s vycerenými zubmi. Babča si vzdychla. Šla niečo robiť do kuchyne a ja som sa hrala v posteli s bábikami na škôlku. Nožíkom som im odrezávala vlasy a predstavovala si, že majú čudnú chorobu. Zrazu som si uvedomila, že ma niekto bozkáva. Dotýkala sa ma babčina indiánka a jej tyrkysový amulet ma jemne poťahal za vlasy. Povedala, že už musí ísť. Prísne som napomenula bábiky rozložené na paplóne, aby držali hubu. Šla som do kuchyne. Babča ležala na zemi. Ústa dokorán, uprene sa dívala na plafón. Dotkla som sa jej. Bola čudná. Pripomínala mäso položené u mäsiara na pulte. Indiánka stála vedľa jej tela, uprene sa na mňa dívala a vravela, že nevie odísť. Vyzliekla som sa donaha. Neviem, čo mi to napadlo. Rozopla som babči košeľu a ľahla si na jej telo. Indiánka spievala akúsi pieseň. Ležala som na babči bez pohnutia hodiny a cítila, ako pomaly chladne. Indiánkin spev bol čoraz slabší. Podvečer už bola úplne ticho. Potom niekam zmizla. Vstala som, obliekla sa a čakala, kým mama nepríde z roboty. Čakala som dlho. Bola už noc, keď som rozospatá začula štrnkgot jej kľúčov. Zapla lampu a ja som povedala: „Babča nám umrela, urob niečo na večeru.“
Tak sme šli na pohreb. Do krematória s dvoma plačúcimi sochami namiesto stĺpov. Všetko tam bolo smutné. Ešte aj veverice šantiace na storočných smrekoch mali zaslzené oči. Dali sme babči posledné zbohom. Ležala v truhle. Na sebe mala oblečené obľúbené šaty a v ruke držala akúsi knižku. Vyzerala spokojne. Mala ten známy nadpozemský výraz tváre. Napadlo mi, že niečo nie je v poriadku. Vybrala som z maminej kabelky kontúrku a na mieste, kde mala kedysi obočie, som nakreslila dve tenké čiarky. Akýsi ujo kývol rukou, aby zatvorili truhlu. Z repro duktorov sa ozvala pesnička „Szomorú vasárnap“. Truhla slávnostne plávala k dverám obrovskej pece. Pec otvorila ústa, zhltla ju ako jednohubku, aby zo ženy, ku ktorej som sa toľkokrát túlila, urobila sivý popol. Mama bola hotová. Kvílila. Z nosa jej tiekli sople. Trochu som ju chlácholila. Rozprávala som jej o spievajúcej indiánke a o tom, ako odletela do neba. Keď bolo po všetkom, šli sme si vypiť do reštiky. Mama si objednala čerešňovicu a mne dovolila čapovanú kofolu! Škôlkárky síce kofolu nemôžu, ale pohreb je predsa náročný. Mama už neplakala. Pila jednu čerešňovicu za druhou, až zaspala na stole. Čašník zavolal taxík. Naložil nás do auta. Bol vysoký, mamu jemne podopieral: „Keď dorazíte domov, zobuď sestru, aby zaplatila.“A už sme mali urničky dve. Dôstojne položené v starožitnom sekretári. Dotýkala som sa ich a rozprávala, čo máme nové. Mama vyhadzovala haraburdy z babčinej skrine. Potrhané silónky, natáčky, sieťky na vlasy, puzdrá na okuliare. Všetky šaty darovala susedke z prízemia. Vždy, keď som ju stretla v kvetovaných šatách, pichlo ma pri srdci. Náš byt stíchol. Nebolo v ňom počuť maďarské nadávky ani piesne. Mama sa nemala s kým hádať a hrať do noci poker. Nemohla chodiť s frajermi do kina, lebo musela prať, starať sa o mňa a variť. Dívali sme sa na seba, mysleli na babču a potom sme obidve dlho plakali. „To prejde,“ hovorila mama a šla si naliať víno. V škôlke som odrazu bola oveľa dlhšie. Mama robila do štvrtej, a tak som odchádzala medzi poslednými. Ak zmeškala autobus, súdružka učiteľka ma vzala k sebe domov. V obývačke mala nádherné starodávne hodiny. Vždy na celú sa ozvalo bimbambom. A ja som vedela, že som tu strašne dlho. Mame to bolo nepríjemné. Udýchaná si ma pritískala k mokrému kabátu. Ospravedlňovala sa, že má blbého šéfa, čo ju nechce pustiť skôr. Učiteľka prísne povedala: „Čo urobíte, keď začne Karolína chodiť do školy? Okrem toho, dieťa potrebuje otca.“ Tak mi mama začala hľadať ocka. Nakreslila som ho na výkres. Ukázala som výkres mame, ale ona povedala, že je to predsa babča. „Presne takého chcem,“ dupla som nohou a veľmi škaredo som sa na ňu pozrela. Mala to so mnou ťažké.
