vo finálovej desiatke 2011
11
Je potešiteľné, že v dnešnej dobe, preferujúcej hrabivosť a honbu za zmyslovými pôžitkami, existujú ušľachtilí jedinci, ktorí sa vzopreli masovej spotrebnej kultúre a svoje potešenie nachádzajú v oblasti menšinových žánrov hudby, výtvarného umenia, krásnej literatúry, či humánnych vied. Sú to ľudia, ktorí vám pomôžu nadýchnuť sa a uvedomiť si, že život má tisíc rôznych farieb a nemusia to byť práve farby na bilboarde propagujúcom horúcu novinku zo sveta spotrebnej elektroniky.
Jedným z takýchto osvietencov je aj Róbert Kutaj, absolvent troch semestrov archeológie na rovnomennej katedre Filozofi ckej fakulty. Tento tichý a nenápadný mladý muž má veľmi zvláštneho koníčka. Zbiera monografi e obcí regiónu Stredného Považia. Jeho obdivuhodná zbierka obsahuje takmer sto titulov hrubých i tenkých knižočiek vydaných pri príležitosti prvej písomnej zmienky tej–ktorej obce.
Hlavne v prvej polovici deväťdesiatych rokov nebola núdza o knižné počiny tohto druhu, lebo všetci ponovembroví starostovia dedín i dediniek považovali za potrebné zvečniť svoju podobizeň na úvodných stranách dielka s väčšou, či menšou výpovednou hodnotou.
Róbert Kutaj je neúnavný zberateľ a s prosbou o zakúpenie monografi e obišiel hádam všetky dediny od Piešťan až po Žilinu. Pracovníci obecných úradov mu väčšinou vychádzali v ústrety a niekedy dostal požadovanú publikáciu dokonca zadarmo, s vlastnoručným podpisom samoľúbeho starostu. Nedoštudovaný archeológ si vždy s pôžitkom prečítal zmienky o osídľovaní údolia a o vzácnych nálezoch vyoraných, či náhodne objavených v chotároch okolitých dedín.
Aj v okolí Považského Sokolca ho ľudia poznajú a tvorí charakteristickú postavičku miestneho koloritu. Často sedáva na návršiach okolitých hôr a so záujmom niečo kreslí, alebo píše. Ak sa s ním náhodný turista, poľovník alebo hubár dá do reči, dozvie sa, že podivný mladý muž praktizuje svoje hobby – skicuje oblé kopce v okolí.
Na určenie polohy hradiska doby bronzovej musíte mať okrem množstva odborných informácií aj vycibrený zmysel pre odhadnutie okolitého terénu. Musíte si tiež osvojiť spôsob vnímania sveta vtedajších ľudí, často spútaných nepochopiteľnými zákonmi a predsudkami.
Podmienkou na výstavbu ideálneho hradiska je skalný ostroh s tromi strmými stranami. Nechránená štvrtá strana bude zabezpečená mohutným kamenným valom. Ak nemáte k dispozícii vyvýšenú plošinu na skalnom ostrohu, musí postačiť temeno oblého kopca. Aj ten najstrmší kopec s plošinou navrchu je však neosídliteľný, ak sa v dostupnej vzdialenosti nenachádza dostatočne výdatný vodný prameň.
Nenecháte predsa svojich súkmeňovcov pomrieť od smädu. Nájdete vyhovujúce miesto aj s prameňom a ešte stále ste nevyhrali. Niekam musíte umiestniť pohrebisko. Každý vie, že duše mŕtvych doby bronzovej nikdy neprekročia líniu potoka, preto je potrebné pohrebisko založiť až za potokom. Na miernom svahu otočenom na západ, samozrejme. Väčšmi ako pri výbere pietneho miesta si musíte dať záležať na určení pozemku na výstavbu svätyne, kde budete ukladať obetné dary. Svätyňa musí byť tiež na vyvýšenom mieste, ale v dostatočnej vzdialenosti od hradiska, veď mocné božstvá vo svojej blízkosti nestrpia nič živé.
Ak vám okolitá krajina ponúkla všetky uvedené podmienky, môžete spokojne obrábať bôbové políčka v podhradí, hniesť hlinené nádoby a pásť svoj dobytok. Tí najšikovnejší zhotovia veľké neforemné pece a budú odlievať tisíce bronzových sošiek býkov, medveďov, sokolov a baranov, aby ich obetovali božstvám sídliacim v správne situovanej svätyni.
Pri každodenných úkonoch sa vám stratí množstvo drobných bronzových predmetov a ak ste extrémne nešikovný, niekde vonku odpasiete aj svoju bronzovú dýku, či nebodaj meč. O bronzových ihliciach zopínajúcich váš biedny odev ani nehovoriac. Stále to však nie je nič v porovnaní s pannami a ženami vašej osady. Každú chvíľu počuť v niektorej z chatrčí žalostný nárek nad stratou bronzového náramku, či krásnych točitých náušníc. Veru, zem v okolí vášho hradiska je priam posiata bronzovými predmetmi, ktoré už nikdy nemajú uzrieť svetlo sveta.
Obranné valy na Hradisku tvoria len sotva viditeľné zvlnenie v lesnatom teréne, odborník však bezpečne určí, kde sa nachádza prirodzená skalnatá prekážka a kde sa začínali ochranné palisády opevneného Hradiska. Skúsenejšie oko znalca dokonca rozozná aj pôdorys kultového objektu na samom vrchu kopca.
Róbert halený lesným šerom si farebnými kolíkmi vytýčil pracovný štvorec. Nasadil si na hlavu bielu banícku prilbu s čelným svetlom, vytiahol z ruksaku detektor kovov, založil si slúchadlá a začal systematicky prehľadávať vyznačenú plochu. Nerád pracuje tak blízko obývaných zón, je to zbytočné riziko. Akýkoľvek psíčkar, alebo kondičný bežec môže zdvihnúť telefón a o chvíľu má na krku policajtov. Ako minule v Jasenici. Ledva stihol ujsť.
Kontrolka jeho detektora zablikala a v slúchadlách sa ozvalo ostré zapípanie. Kutaj zložil slúchadlá a pravou topánkou stúpil na miesto nádejného nálezu. Detektor položil na zem a z ruksaku vylovil vojenskú poľnú lopatku.
S odbornou zručnosťou odkrýval malé vrstvy zeminy. Svetlo čelnej lampy dôkladne osvetľovalo miesto výkopu. Pozorne sledoval, kedy lopatka narazí na tvrdý kovový predmet. V hĺbke necelých tridsiatich centimetrov začul známy zvuk a zacítil odpor nejakého predmetu. Vždy, keď sa dostane do tohto štádia hľadania, mierne sa mu roztrasú ruky v nádeji, že ko nečne našiel svätyňu s množstvom obetných bronzových figúrok. Nález svätyne by mu zabezpečil bezstarostný život na veľmi, veľmi dlhý čas.
Dlho sa neoddával príjemnému vzrušeniu, keď za sebou začul hlasy. Bleskurýchle zložil detektor a hodil ho spolu s lopatkou do ruksaku. Na čistinku vykročili dvaja chlapi v zelených vetrovkách s logom plachtiaceho dravého vtáka.
Neverbálna komunikácia niekedy vyrieši všetko za vás. Vystrašený Róbert v bielej prilbe, zvierajúci v náručí ruksak s detektorom kovov a dvaja nasrdení ochranárski aktivisti pátrajúci po unikajúcom vykrádačovi sokolích hniezd si pozreli navzájom do očí a všetko bolo jasné. Prvý začal utekať Róbert a dvojica vtáčich policajtov sa v okamihu pustila za ním.
Prenasledovatelia počas lesnej naháňačky vyzývali šprintujúceho hľadača pokladov, aby zastal a dal im vajcia. Vraj im stačia len vajcia a on môže odísť. Zdeseného vykrádača archeologických nálezísk takéto vyhrážky vybičovali k neuveriteľnému výkonu a v nízkom hrabovom poraste sa mu podarilo dvojici ekologických rotvajlerov uniknúť.
Dvaja zadychčaní chlapi v zelených vetrovkách vybehli z lesa a dotackali sa k opustenému domu pri kameňolome. Dedinu mali ako na dlani. Z kopca bolo vidieť autá na hradskej, ľudí v záhradách, dámu v ružovom klobúku, ako trhá kvety na úpätí Hradného vrchu, zememeračov na pasienku pri družstevnom kravíne aj futbalistov na zelenom trávniku Telovýchovnej jednoty Považský Sokolec.
„Ušiel nám, hajzeľ,“ povedal starší z bežcov a sklátil sa na zem.
„Bol by som ho chytil, ale skoro som sa posral. To ten tvoj majonézový šalát...“ povedal mladší cez zaťaté zuby. Ani nečakal na odpoveď a zamieril rovno k neďalekej latríne. Bola nová, ešte voňala drevom a jej dvere zdobil priezor v tvare bozkávajúcich sa holúbkov.
Starší ochranár sa pri čakaní na svojho druha stihol vydýchať a bol tiež nútený uznať, že vlašský šalát zakúpený v Potravinách pod hradom, ktorým ráno ponúkol svojho kolegu, naozaj nemusel byť najčerstvejší.
Po dobrej polhodine vyšiel mladší nešťastník z drevenej búdky. Zabuchol dvere a ochrancovia vtáčich hniezd sa pomalým krokom vybrali naspäť do lesa.
Slnko už dávno zmizlo za obzorom, keď sa dvere s priezorom v tvare bozkávajúcich sa holúbkov nesmelo pootvorili a spoza nich vykukla hlava v baníckej prilbe s čelným svetlom. Tvár nečakaného baníka pripomínala maskovaných vojakov špeciálnych bojových jednotiek a prilba už vôbec nebola biela. Keď sa z búdky vysúkala celá postava, oblečenie prichádzajúceho nasvedčovalo, že v krátkom čase prekonal veľa tesných prekážok i klzkých úsekov.
Na ufúľanej tvári žiarili dve očné bielka a biele zuby sa zablýskali do šera v šťastnom úsmeve: Kopáč vysypal na trávu pred latrínou plné hrste malých kovových figúrok, vyhrabaných z hlbokej jamy pod úhľadnou drevenou stavbičkou.
Róbert sa chvíľu kochal svojím úlovkom. Potom ho opatrne vložil do ruksaku, v ktorom hrkal dolámaný detektor kovov. Privrel dvere na svätyni a kamenistým chodníkom sa pustil dolu do dediny.
