vo finálovej desiatke 2011
Vlna/Drewo a srd
(2010)
(Alegória)
A row of keys hung from a shelf above it on which some short stout candles flickered and poured out pools of soft tallow. They cast their uncertain light on a skull with green sequins for eyes and a circlet of gilt marigolds for a crown. Above this, on the wall, whole skeletons danced and cavorted, rustling in the draught from the door, for they were cut out of paper.
Anita Desai: The Zigzag Way
1: Pre niekoho
predstavuje bezpečie krčma ako táto, ani veľmi špinavá, ani úhľadná, iba taká, v akej si pocestný dlho neposedí. Otlčené, vŕzgavé stoličky, popraskané drevené obloženie, hrací automat. Pre niekoho predstavuje bezpečie výčapný pult, tlmená vrava, lacná hudba, svetaznalé pohľady brunátnych tvárí. Pre niekoho zas žena, ochotná počúvať zacyklené bolestínske výlevy, ranné i večerné. Počúvať, opatrovať ich, pestovať a ochraňovať. Fantázie o domnelých krivdách a hrozbách. Pre Šimona Blefa, ktorého dnes neprenasleduje žiadna úzkosť, takže sa nedomáha žiadnej starostlivosti, bezpečie predstavuje táto amsterdamská krčma, ani špinavá, ani úhľadná, skrčená na rohu Gravenstraaatu a Nieuwe Zijdsvoorburgwalu. Odtiaľto sa Šimon Blef díva na svet, pozoruje chodcov, ako si požičiavajú a kradnú gestá, každý jedinečným a zároveň opotrebovaným spôsobom. Ešte pred necelou polhodinou sa predieral davmi valiacimi sa z perónov Centraal Station a zvažoval, či pôjde doľava a nájde si v uličkách Red Light Districtu dajakú tichú putiku, alebo sa radšej vydá doprava a ako vždy zakotví v tejto nepríťažlivej nalievárni, ktorá v podstate slúži ako vstupná miestnosť do hotela na poschodí a do reštaurácie.
Šimon sa usadil pri okne tak, aby dovidel na dianie nielen na ulici, ale aj pri výčapnom pulte. Obsiahnuť pohľadom čo najväčší výsek z práve naservírovaného sveta: vtedy sa cíti v bezpečí.
Ľahostajne sleduje presun trupov, ich potkýnanie sa, šuchot, váhavosť a potom zas odpudzujúcu rozhodnosť. Hlavy, vlasy, oči, hrude. Jedni sa sunú týmto,druhí zas tamtým smerom. Kroky čvachtajú, postavy sa hrbia, končatiny sa hojdajú. Podrážky sa prilepujú a odlepujú od tmavosivej dlažby posiatej rozpleštenými žuvačkami, pľuvancami, zvyškami zmrzliny, sendvičov a ovocia. Plány, trasy, žblnkanie v žalúdkoch. Telá váhajúce, telá cválajúce, telá čosi stelesňujúce. Niečo oznamujúce, niečo skrývajúce. Jedni odtiaľto, druhí hádam aj skadiaľ. Vystrčené, zvedavé sánky, nervózne buľvy. Títo tadeto, tamtí tadiaľ. Vrecia snov, mechy slov. Mechy hlienov.
Jedni tisnú bicykle, druhých vlečú manželky. Niektoré manželky zvierajú dáždnik alebo bedeker, iné pred sebou tlačia kočík. Z niektorého sa ozýva vresk, z iného bľabot a zasa z ďalšieho šuchot. Ale Šimon, za týmto sklom, nič nepočuje, iba sa díva, nič neanalyzuje, len sánku si podopiera. A spokojne dýcha, fučí nad kalíškom jenevera. A trupy prúdia. Prúdia sem, prúdia tam, končatiny v prúde.
A díva sa, díva na ošťané tehly Nieuwe Kerku, najmä na tie sa díva, na tú namrzenú gotiku, ktorej ktosi odoprel zvonicu. Veru: žiadna zvonica, nie ako Oude Kerk vo štvrti červených lampášov, ten stánok Boží sa môže honosiť statným, vyčančaným vežiskom, zadívaným kamsi ponad strechy, kanály, člny, žblnkoty a bicykle, ponad zástupy neokrôchancov, čo sa uškŕňajú pred výkladmi s naružovo osvetlenými radodajkami; môže sa pýšiť parádnou odstupňovanou helmicou, nič také ako tento jeho mladší súrodenec, v ktorom, jeden by neveril, skladajú prísahu nizozemskí panovníci. Čierne tehly Nieuwe Kerku. Pôžitok dívať sa na ne, zízať na ne celé hodiny, pôžitok, ktorému rozumie len Šimon.
Podaktoré z týchto prúdiacich trupov zastanú a nazerajú aj sem, k Šimonovi, do tohto hnedého prítmia; zízajú cez umastené okná, zvedavé, či by sa tu pre ne nenašlo nejaké miesto, dve či tri stoličky, stôl, flek pri bare; zízajú len chvíľu, bez hlbšieho záujmu, potom prejdú k výkladu oproti zapratanému dámskymi lodičkami, party shoes. Trupy sa teda presunú ta a tam potom ďalej obsmŕdajú, zízajú na lodičky, na biele, ružové i belasé, skúmajú tovar, skúmajú predavačku aj zákazníkov, čo sú dnuka, že čo sú vlastne zač, čo majú na sebe a čo za lubom, zízajú na nich, chvíľku, a už sa pracú preč, ďalej, jedným alebo druhým smerom, k ďalšiemu obchodíku, do iného baru, alebo sa vyberú rovno na námestie Spui na pivo do začmudenej kaviarne De Zwart.
Šimon obráti pozornosť k barovému pultu, k žoviálnej čašníčke. Od hŕstky mužov, čo vysedáva na vysokých barových stoličkách, prenikajú k nemu útržky cudzích rečí; občas sa mu zdá, že počuje američtinu, potom zasa španielčinu; cudzinci sa rehocú, prichádzajú a odchádzajú, niektorí zostupujú do suterénu, aby si tam v tesnom záchode raziacom saponátmi uľavili a potom sa po krkolomných schodoch vyštverali opäť hore, späť k barovému pultu, a objednali si ďalšie pivo či ďalšieho panáka.
Ako námorníci, ktorých na súši zastihol lejak, pomyslí si Šimon. A teraz sa sušíme, prečkávame. Čakáme na priaznivý vietor v lebkách. Šimon si ďobne do čela a uškrnie sa. Priaznivý vietor. Jenever, starý, žltý a ťažký, najprv popŕhli a popáli, potom začne hriať a nakoniec poriadne kúri. Drobný kurič v útrobách parníka. A k tomu pivo. Dva zlaté moky. V ich svetle zmoknutý námorník hneď naberie odvahu: mrmlať si popod fúz alebo si niečo čmárať do zápisníka.
Šimon Blef, notorický zapisovač.
Priaznivý vietor, odvej tieto myšlienky a privej dačo… dačo…
Zlaté svetlo piva a zlaté svetlo oude jenevera. Rozumejú si tieto svetlá. Stoja oproti sebe, jeden v dva a poldecovom pohári, druhý vo vrchovato naliatom štamperlíku. Rozumejú si, niečo si šepocú, Šimon sa k nim nakloní bližšie, no zatiaľ z tej ich dišputy nerozoznáva ani slovíčko. Vystrie sa teda a opäť hľadá krčmárku, ktorej okrúhlu tvár akoby vystrihli z obrazov Fransa Halsa. A vidí, na jej pohyboch vidí, na pohyboch jej tuku veľmi dobre vidí, že táto žena nie, táto určite nie, táto žena nepatrí do klanu zmoknutých námorníkov: ju more nevyvrhlo do prístavu šľahaného lejakmi; ona na nič nečaká, jej tuk nečaká na priaznivý vietor. Ona, Šimon si ju v duchu pomenoval Jooske, nie je žiaden stroskotanec, nemusí čakať na milosrdnú loď, koráb, ktorý ju vezme na palubu, osuší a nakŕmi; ona na takú loď ani sekundu nečaká, nikdy na ňu nečakala, tou loďou je totiž ona, na ňu sa musí čakať, a ona príde, priplaví sa, nakloní fľašku a zachráni hrdlo matrózovo.
2: Do krčmy vbieha
plavovlasý chlapček a už, už sa hneď, už sa aj štverigá, drapcuje na jednu z vyšúchaných barových stoličiek. Oprie sa o pult, krk naťahuje, pátra po výčapníkovi, po komkoľvek, po akomkoľvek pohybe.
Toto chlapča ešte nepozná zdesenie, ešte nie. Ešte nevie, že by mohol a ako by mohol stadiaľ, z tej neistej stoličky zletieť, spadnúť, žuchnúť na dlážku, do mláčky piva alebo roztopeného ľadu, do kaluže medzi pľuvancom a ďalším pľuvancom.
Atómy, ach, atómy! Detské molekuly, detský pot, chlapčenský dych, ponožky galganove, lepkavé prsty, zaschnutá čokoláda za nechtami. Zasraté slipy; pach frkanovho moču. Opičí hormón mladosti. Chémianespútanosti. Odreniny na kolene, na lakťoch. Vypadávajúce mliečne zuby. Sople a sliny; smiech a džavot. A znovu len tie lepkavé prsty. Existuje v tejto chvíli na tomto svete niečo odpornejšie ako lepkavé prsty malého chlapca? Šimon si predstaví, ako si tie lepkavé prsty so zaschnutou čokoládou za nechtami listujú v čisto novej knihe, a strasie ho. Ako dobre, že všetky tie roky, na ktoré toľkí spomínajú s toľkou láskou, ako dobre, že tie roky lepkavých prstov a ponožiek páchnucich detským potom, tie roky bezohľadných zvriesknutí a zvýsknutí na školskom dvore, tie roky náhodných štuchnutí a sácaní, chlebov a pomarančov spotených v igelitových vreckách, ako dobre, že všetky tieto a im podobné roky sú navždy preč, tie roky žalúdočného nepokoja, rodičovských faciek a telocvikárových krutých špásov. Ako dobre, že Šimon môže už len tak sedieť, liať do seba ohnivý mok a ľahostajne sa prizerať ufúľanému stisku na ulici. A ako zle, že nikdy nikde nebude stopercentne chránený pred takýmto faganiskom, ktorý ho svojím hlasom, pachom a pohybmi okamžite uvrhne kamsi do škôlkarského huriavku!
Nakoniec sa rozpadnú, aj tak sa rozpadnú všetky tie studnice, kanály a potrubia rozvádzajúce po tele hormonálne besnenie, živiny; všetky tie mäkké inžinierske siete sa rozpadnú. Všetky uzliny a žily, všetky mechy a nádrže, buľvy a dutiny. Atómy popraskajú ani orechové škrupiny. Nakoniec aj toto decko začne strácať pružnosť svalov aj mysle; najprv stratí pružnosť mysle, utkvelé predstavy potom spútajú svaly, vysajú z nich silu, svaly sa scvrknú, vzdajú sa, decko sa začne šuchtať, jedného rána zistí, že má sedemdesiat rokov, a pritom stále je tým deckom, čo sa štverigá na výčapný pult. A vtedy ho už nebude trápiť, že čochvíľa umrie; bude ho trápiť len to, že ani za sedemdesiat rokov sa nikam neposunulo (a vlastne kam sa malo posunúť?) a teraz musí zomrieť ako decko. Taká predstava! Šimon hneď pookreje. A potom aj tie červy, čo schrúmu starcovo telo, sa rozpadnú, rozložia sa a čosi drobnejšie, čosi oveľa drobnejšie a trápnejšie odvlečie ich zvyšky do dajakej skrýše, do ďalšieho bezpečia, do bezpečia ďalšej záhuby. A tam, v tej záhube, v tej dielni a vyhni sa tie miniatúrne zvyšky znovu poskladajú, znovu z nich vyrastie čosi väčšie, znovu len čosi trápne a štebotajúce. Šimon sa načiahne za kalíškom jenevera.
Matróz, takéto slová si zapisuje.
Rád by raz napísal román. O námorníkoch, lebo tým je dovolené piť, veľa piť. Keď číta o námorníkoch, alebo presnejšie povedané o spisovateľoch, čo sa nechali najať na dlhé plavby po moriach sveta, zdá sa mu, že robí niečo prospešné zdraviu. Po oceánoch sa predsa nemôže plaviť hocikto; matróz musí byť chlap, musí mať svaly ako z ocele, viesť silné reči a vládať veľa piť. Námorník nemôže vysedávať s cintľavými kreatúrami, ktoré si namýšľajú, že sú spisovatelia, a v skutočnosti sa boja žiť. Námorník – to je predovšetkým možnosť stať sa spisovateľom. Námorník veľa cestuje, veľa toho zažije, do kadečoho sa zapletie, z kadečoho vyviazne, unikne smrtke spod kosy, potom o tom buď napíše, alebo nenapíše. Buď. Práve toto buď, alebo Šimonovi imponuje. Námorník sa môže slobodne rozhodnúť; môže zavrhnúť možnosť zvečnenia takých zážitkov, o akých sa cintľavým spisovateľom ani len nesníva. Šimon by rád mal telo námorníka, rád by v nejakom námorníkovi býval, ale, samozrejme, iba tak akosi obozretne, aby mu to veľmi neublížilo. Nie námorníkovi. Keď sa pozrie na štamgastov pri výčape, jedného či dvoch by veru tipoval na námorníkov. Lenže čo by tu robili, v centre mesta? A čo tu robí on, keď toľko sníva o spoločnosti silných chlapov? Prečo sa nevyberie do prístavu, prečo tam nepátra po svojej krčme, po svojej životnej príležitosti? Mal by sa ta bez meškania odobrať, veď so žiadnym skutočným námorníkom sa v živote nestretol. Ba ani len žiadnej morskej plavby sa ešte nezúčastnil. Morskému vlnobitiu sa síce prizerá s pôžitkom, no v žiadnom prípade by sa nezveril do opatery morského živlu. Preto je aj takým slabým plavcom. Čľapkať sa v blízkosti v brehu, to áno, ale ľahnúť si na vodu naznak – ani pomyslenia. Potajomky však myslí na to, ako rád by vodu pokoril. S radosťou by po nej chodil, taký čin by vyjadroval jeho pôžitok zo znevažovania fyzikálnych zákonov. Keby vedel chodiť po vode, keby sa nemusel báť prírody, tej prírody, ktorej zákonitostiam všetci pritakávajú, ako keby život na planéte s takýmito fyzikálnymi zákonitosťami bol hlavnou výhrou v nejakej transcendentálnej lotérii, potom by mal aj odvahu stať sa námorníkom. Lenže dnes (lebo opäť sú tu nejaké prírodné zákonitosti považované za prirodzené) už mu v tom bráni nielen prehnaná opatrnosť, ale aj vek. V tomto veku, s takýmto ochabnutým svalstvom by ho už na žiadnej palube nezamestnali. Takže sa musí uspokojiť iba s románmi o námorníkoch. Lenže tie doňho vnášajú ďalší nepokoj: cíti z nich soľ, ryby, morský vietor, nedosiahnuteľný horizont oceľového zdravia. Áno, ak ho na námorníckych románoch niečo vyrušuje, tak je to fyzická kondícia, akú on už nikdy nedosiahne. Ale keby sa niekedy pustil do písania románu, nepretriasal by v ňom svoj zdravotný stav, nedistribuoval by do niekoľkých postáv svoje zdravotné obavy a hendikepy. Písal by o mori, o námorníckej zádumčivosti, o spisovateľovi, ktorý sa na chvíľu stal námorníkom. Ako sa vraví, rozbalil by tému. Samozrejme, najprv by komprimoval, potom by však rozbaľoval. Motív za motívom, detail za detailom. Písal by o námorníkovi, aby námorník v jeho románe mohol s pokojným svedomím piť. Lebo čo už môže byť úbohejšie, ako keď v románe pije spisovateľ? Námorník by sedel v hostinci, ako je tento, alebo rovno hoci aj tu, v tejto krčme, na rohu Gravenstraatu a Nieuwe Zijdsvoorburgwalu, civel by do ulice a pil by. Žiadne mudrovania o románoch a otázkach bytia. Otázky bytia? zavrčal by Šimonov námorník. Tam máš more, choď a zakús niečo! Potom môžeš tárať.
Za chlapčekom vbehla do miestnosti statná, sebavedomá žena; stehniská natrieskané v bledučkých džínsoch, biela blúzka voľná, vejúca, svetácka: prsia nezničiteľnej sedliačky. Prsia vlniace sa nad pošmúrnymi zemiakovými poľami. Niet pochýb: matka. Žena, kusisko, tigrica fičiaca v ochrannom režime, pristalo by jej meno Hanneke alebo Marjon. Rozpačito sa usmeje na výčapníka, na toho podguráženého, mĺkveho, červenolíceho dobráka, ktorý sa vynoril čertvie odkiaľ, asi z tajnej kobky pod pultom, a vypýta pre chlapca limonádu. Žena, ktorá sa pravdepodobne aj tak nevolá Marjon, si podľa všetkého len odskočila z auta zaparkovaného kdesi nablízku. Ukážková severanka, taká, čo nikdy nebýva uzimená, nikdy, ani keby sa takto oblečená špacírovala po meste v snehovej metelici. Hrká kľúčmi od auta, slobodná matka. Alebo sa v odstavenom aute predsa len krčí dajaký ten podarený otecko? Na sedadle spolujazdca, na svokrinom sedadle? Otecko, otecko, žily, pľúca, mužný pach. Aj ja mám jedného, niekde, pomyslí si Šimon, aj ja ho niekde mám.
Po Gravenstraate teraz prechádza trojica žubrienok, nahodených ako také handrárky, ako keby sa na ne zrútil celý sortiment sekáča. Jedna z nich si odpľuje, nie ostýchavo, ale poriadne, pľuvanec svišťavý, mľaskavý. Jej kamarátky sa dobre bavia. Drsný hahot vyvierajúci z hrdiel nového, bezpohlavného pokolenia. Prečo bezpohlavného? Týmto pohlavie určite nechýba, určite ho majú vyholené a dookola potetované stupídnymi symbolmi. Tieto nosia medzi nohami pohlavia, ktoré už videli a vyskúšali kadečo, len nehu a ohľaduplnosť nie. Keby vagíny týchto dievčin vedeli rozprávať, určite by prevraveli hlasom hrubizným, aký vychádza z gágorov predmestských pijanov. Žubrienky. Nie, nie. Toto sú už odrastené, podsadité žabiská. Ale tu dnu je bezpečne, sem nevojdú. Tieto cez týždeň nasávajú energy drinky, chľastanie alkoholu prichádza na rad až v piatok alebo v sobotu večer.
Otecko. Zostal teda sedieť v aute? Ten krehký tvor. Lebo pri Marjon môže prežiť len krehký. Alebo naopak, Marjon môže prežiť len po boku krehkého. Poriadny boer, keby priveľa papuľovala, by jej jednu statočnú uštedril. Takže krehký teraz čupí na sedadle a nedočkavo tam šuchoce novinami? NRC Handelsbladalebo radšej, aby hlava veľmi neoťažela, Het Parool? Šuchot, lebo nie a nie ich poskladať. Alebo vystúpil a teraz postáva pred vozidlom? A fajčí? Opovažuje sa? Fajčí netrpezlivo, alebo s pôžitkom? Títo to isto majú dobre zorganizované: v tej ich domácnosti, v útulnom domčeku kdesi v záhradnej štvrti nie príliš veľkého, ale ani nie príliš malého mesta, v príjemnej vzdialenosti od kanála, pohodlne blízko k hlavnému mestu, pod šírym sivým nebom, pod búrliváckou oblohou Cuypovou alebo van Ruisdaelovou, pod nebom, ktoré ako keby sa každú chvíľu malo zrútiť a pridláviť kravičky na poliach, sedliakov v maštaliach, cyklistov na tehlovočervených cyklotrasách. Majú svoj život, táto Marjon a jej mužíček, majú ho určite spravodlivo, vyvážene zadelený, načasovaný: keď ona varí, on po práci zájde po decko do školy; keď ide po decko ona, varí on. Nevarí ktovieako – nikomu to však neprekáža: podstatné je, že čo leží na tanieri, vyzerá ako jedlo, ako farebná, členitá, aspoň trochu vábna masa pokrmu. Šimon si okamžite predstaví štvorcový tanier – neznáša z takého jesť – a na ňom: štyri-päť hráškov, kvapka akejsi (hnedej) omáčky, rukola, skrátka stonka alebo list niečoho zeleného a exotického, nejakej neškodnej žihľavy, čo sa sem dováža skadiaľsi zo Stredomoria; zemiak, jeden-dva, fazuľky, všetko bez zapamätateľnej chuti; receptúra z reklamného časopisu zo supermarketu, varíme rýchlo a zdravo. Tu, na rovinách pod van Ruisdaelovou oblohou.
Šimon dáva prednosť van Ruisdaelovi – asi z nejakého trucu, keď už sa všetci vezú, pokiaľ ide o nizozemské maliarstvo, na Rembrandtovi a van Goghovi. A ešte na Mondriaanovi. V Amerike len s jedným a. Šimon sa teda prisal na van Ruisdaela. Nie príliš známy, ale ani celkom neznámy. A treba uznať, že nik nemaľuje také mračná ako práve van Ruisdael. Ako keby len na mračnách záležalo. Tu áno, tu záleží len na mračnách. Či sa s nimi dá niečo podniknúť, alebo necháme, aby sa voľne plavili oblohou. Prišelec z cudziny by si túto oblohu najradšej vzal so sebou, nevie, ako ju zastaviť, zvečniť. Fotoaparát nepomôže. Van Ruisdaelovi sa to podarilo, ale ako, ako to docielil? húta Šimon, pričom myslí na jeho Pohľad na Haarlem: ohromujúco vysoká obloha, mračná zlovestné len pre tých, ktorí nerozumejú tejto krajine, a dole, takmer na spodnom okraji obrazu drobnučký Haarlem, drobná katedrála a ešte drobnejšie domy okolo nej, v popredí pás polí náhle osvetlených slnečnými lúčmi, ktoré si našli štrbinu medzi bujnými mrakmi. Na roliach miniatúrne postavy, ako keby odpočívali. Tam, medzi ne by zapadla aj táto žena, táto domnelá Marjon, žiadna športovkyňa.
A čo teda? Vedkyňa? Pedagogička? Nie, najskôr asi sekretárka. Napríklad vo vzdelávacom inštitúte. V kancelárii, v takej stiesňujúcej. Ale nie pre ňu. Takéto si neuvedomujú, že s kanceláriou niečo nie je v poriadku. Dlhé, pestované nechty. Hrubý hlas. Naoko sebavedomý rehot, pohadzovanie hrivou. Aj ona, keď bola mladá, sa správala ako tie odrastené žabiská na ulici. Potom skrotla. Naoko. Prestala sa nudiť. Alebo zabávať sa prestala. Predkovia, istá vec, uctievali Wotana a o niekoľko storočí zasa tkáčske stroje v textilných manufaktúrach. O čom inom vypovedá jej krk, jej hluk, jej rozmach. Jej cval.
Teraz sa ospravedlňujúco usmieva na výčapníka, na červenolíceho, rovno do toho jeho mútneho, daždivého pohľadu, zaplatí za limonádu a už durká chlapca von. Ale ako kráča! Ako keby prekračovala hrudy na premočených roliach. Nik cez bahnisté kaluže neprehodil fošňu. A v hmlách, ale už nie na van Ruisdaelovom obraze, ale v neďalekej minulosti tejto hrmotnej ženy: siluety veterných mlynov, obďaleč zavalitá zvonica dedinského kostola; vietor privieva nárek opustenej kravy.
A opäť otecko. Vôbec nie krehký. Hĺbavý, športovo založený. Rád by videl svoju manželku na antuke, ale zdá sa, že už sa zmieril s jej pohodlnosťou, s jej gaučom, s preliačeninami na ňom i na jej pomarančových stehnách. Nakoniec, i tá jej pohodlnosť má istú gráciu, pôvab prerastenej mačky. Kdeže, toto je pravá pravnučka frivolných, no nie nemravných námorníckych manželiek. Ktoré o niekoľko generácií neskôr buchli do stola a zrúkli: Stačilo! Stačilo čakania, stačilo dlhých a nudných večerov, zabavíme sa aj samy! A dodnes sa zabávajú. Marjon, tá je zosobnením takéhoto rázneho buchnutia: ona veru nebude poskakovať po kurte ani dychčať vo fitnescentre: má právo na únavu, na vylihovanie, na svoje nechty a rozkysnuté vnady. Dom udržuje tip-top, prach na nábytku sa ani nestíha usadiť, usilovná je a dômyselná tiež. Takže otecko pracuje, napríklad, Šimon si namáha predstavivosť – vo výskume? Na oddelení marketingu? Súmerná postava, akurátne opálený; ozaj, skadiaľ sa nabral ten jemný odtieň hnedej? Exotický predok? Surinam? Indonézia? Nech sa volá Geert. Šimon akosi neverí, že tento vzhľadný a zvedavý muž nepodvádza svoju manželku. Neverí. Ale ako môže vyzerať tá neznáma cudzoložnica? Azda opäť ako táto Marjon? Veď stále nie je na zahodenie: iskrí, plieska, trieska, plachtí. Ale už nie dlho. Nie dlho. A možno na ňu tam vonku nečaká žiaden Geert, možno chlapca nevychováva s Geertom, ale – s Gerdou.
Veru, s nejakou tou Gerdou, s ktorou sa dala dokopy po niekoľkých neúspešných vzťahoch s mužmi. Vlastne, takéto vzťahy preskákali obidve. Marjon z niektorého manželstva priniesla decko. Pravdepodobnejšie však je, že po dohode s Gerdou sa nechala Marjon umelo oplodniť. Obe zatúžili po dieťati. Po toľkých rokoch starania sa o týrané psy, dovezené z južných krajín Európy. Aj dnes ešte majú tri a z času na čas prichýlia ďalšieho, kým sa preňho nájde dajaký ten láskyplný pánko. K trom psom pribrali ešte tri mačky z útulku. Mačky však asi nestačili odnímať negatívne energie z domu, lebo Gerda ešte roky mala podozrenie, že bývalý partner ňou na diaľku manipuluje prostriedkami čiernej mágie. Marjon stálo nemálo síl, kým tieto utkvelé predstavy Gerde vytĺkla z gebule. Po štyroch rokoch spolužitia sa napokon zosobášili. Obrad prebehol na miestnej radnici, ako svadobné šaty si nechali ušiť hnedé stredoveké kostýmy, inšpirované pravdepodobne časmi Robina Hooda. Len chvíľu pred nimi sa sobášil párik teplošov, ktorí sa rozhodli pre umiernenejší outfit: biele fraky so slušivými bielymi cylindrami.
Nie, rozhodne sa Šimon, Marjon sa so žiadnou Gerdou nevláči, nie je to žiadna lesba, má predsa vzhľadného a poslušného muža. Šimon teba v sebe nebude ďalej živiť fantázie o spolužití žien, radšej sa vráti k rojčeniu o námorníckom románe.
Vonku, pred krčmou, na Gravenstraate, dve zmätené Japonky vyťahujú z drobného ruksaku mapu. Ľudia, bunky, ľudia, spleť nakreslených ulíc. Hrmot električky, molekuly kovového kolesa, v električke opäť bunky. Bliknutie očami sem, myknutie mihalnicami na začmudené múry Nieuwe Kerk, potom späť do mapy, do molekúl papiera. Zaškúlia na oblohu, s obavou. Rozprší sa, alebo toto mrholenie ustane?