vo finálovej desiatke 2011
Po dlhom veľkom suchu sa konečne spustil dážď. Stromy na záhrade sa prehýbali pod prudkým lejakom.
„Pozli, sa kývajú, sa tešia, že sa polievajú,“ vravela Dcéra.
Robili si barbekjú na Pajštúne, pozerali do rokliny, či tam neuvidia toho zbojníka, čo podľa legendy, keď ho lapali, chcel preskočiť hrad, zrútil sa dole, ale keď ho hľadali, nenašli ho, ani mŕtveho, ani živého.
Boli sa pozrieť na krížovú cestu v Marianke.
„Prosím, pomôž mi každý deň s polievaním toho kaktusu, čo mám od narodenín,“ modlí sa Prvorodený.
„Nemusíš každý deň. Však by zhnil.“
„Ježiško?“
„Kaktus.“
Šli motoráčikom, plavili sa v katamaráne, Dcéra baletnica v sukničke, Hetrik robil:
„Tŕŕŕŕŕ...“
Úrazy. Večné pochôdzky na chirurgickú pohotovosť. Hetrik drbol na hlavu, Hetrik si rozrazil čelo, Hetrikovi opuchlo koleno. Zdravotnícky personál sa jej pýtal:
„Pani, už zase?“
Kúpali sa v jazerách a užívali si slnko.
„Také mi je teplo, až mám z toho teplomriavky.
Krik, plač, smiech. Jedno cez druhé. Prekonanie strachu zo šmykľavky. Prázdniny. Nenávidená škôlka. Niekto sa prežiera, niekomu sa jesť nechce. Stále dokola. Ráno strieda ráno... Dovolenka pri mori, v tom fofri s troma deťmi si Johana ani nespomenula na bratovo dávne stretnutie s vlnou.
Dcéra tresla Hetrika konzervou. Slzy, škrípanie zubov, ošetrovanie. Po čase materské blablabla.
„Ubližovať druhým sa nemá.“
„Plečo?“
„Aj preto, aby ti to Hetrik nevrátil, keď bude veľký.“
Odnaučiť sa cmúľať si prst. Naučiť sa viazať si šnúrky. Odnaučiť sa od plienok. Naučiť sa na šerbeľ. Odnaučiť sa od šerbľa. Naučiť sa na hajzel. Uf.
Johana na schodisku zakopla o buginu.
„Dám ju do garáže, však Hetrik už je veľký, už ju aj tak nepoužívame.“
Z bytu sa zas – po koľký raz v ten deň? – ozval Dcérin nárek. Dlhé minúty neutíšiteľný plač. Dôvod? Zatiaľ neznámy. Dcéra pre slzy nemohla hovoriť. Potom sa ozvala hlasom plným strachu:
„Hetlik už je veľký?“
„No.“
„A buchne ma konzelvou?“
Jaskyne. Galérie. Trojkolky. Bicykle. Lego. Aj počítač. Kreslenie. Prvé písmenká. Čvachtanie, splývanie, prsia, kraul... Nie, kraul ešte nie. Ani hlavička. Ďalšie oslavy narodenín...Večer strieda večer. Johana si čítavala na i tnes lopte, na stoličke by zachrápala jedna-dva, na lopte sa zaspať nedalo, však by padla. Po pár stranách sa šmarila do postele zmorená do špiku kostí. Sny mávala ťažké. Nijaké oslobodenie. Vyzerali ako pokračovanie dňa, ani sa jej to zapisovať do denníčka nechcelo. Ale zapísala.
* * *
Johana v tom sne bezradne stála pred dvoma skriňami a snažila sa ich obsah vtesnať do jednej. Jej snový manžel kúpil hojdacie kreslo, ale nemali ho vonkoncom kde dať.
„Manželove nohy sú len hrubším pokračovaním jeho genitálií, jeho ruky tenším, trup predĺžením jeho genitálií, tak načo mu je, doprčic, toľko gatí a košieľ!?! Nestačili by nejaké skladné, praktické vrecúška?“
Šatník musel von. Nechala iba najpotrebnejšie veci. Prvá skriňa praskala vo švíkoch, v druhej ako obesenec visel už len starý šanžánový jarník od prasvokry a provokoval:
„Mňa nevyhodíš, by ťa zabila.“
Johana len mávla rukou.
„Je predsa celkom fuk, či ma ona zabije, alebo sa mi bude jej vnuk večer čo večer hojdať priamo pred ksichtom alebo tesne za chrbtom.“
Kým hodila jarník do kontajnera, poodrezávala gombíky.
„Tomu sa hovorí corpus delicti,“ spokojne si šomrala popod fúziky.
Doma si na obálku poznačila, čo tým vlastne mala na mysli, gombíky šupla do obálky, obálku do šuplíka.
Neprešlo ani päť rokov a na návštevu zavítala prababka Modranská. Po žlčníkovej operácii bola štíhla sťa prútik. Johana ju takmer nespoznala. Manžel sa šiel poondiať od miloty. Kus poobedia hojdal starenku v kresle, až mali ogrckanú polovicu bytu.
O polnoci sa babka konečne rozlúčila a dovolila zavolať taxík. Johana jej balila v kuchyni čosi pod zub do krabičky.
Prišla za ňou babka:
„Čo je s tým šanžánovým plášťom? Teraz by som sa doň znova zmestila.“
Johana z kredenca pohotovo vybrala popísanú obálku. Vrhla po nej očkom, aby si osviežila pamäť.
„Zjedli ho mole. Ostali len gombíky.“
Do dlane jej popadali kostené okrúhle dôkazy.
Zdola trúbil taxík.
„Neváľaj vinu na mole. Tie veru šanžán nejedia. Si klamárka! V tom kabáte som sa zoznámila so starým otcom tvojho manžela. Pomsta ťa neminie!“
Tresla dverami, ani vnukovi nedovolila, aby ju odprevadil k autu.
Johana sa ocitla v pasci. Prekliata.
MANŽEL: Johana, počúvaj, ty si najväčšia krava na svete. Všetko poserieš.
„Nenadávaj, prosím ťa.“
manžel: Nepros. Kam ideš?
„Po vreckovku.“
MANŽEL: Zas sa ti tlačia slzy do očí?
„Čo ťa do toho!“
MANŽEL: Som tvoj manžel, či nie?
„Pcha. Radšej poutieraj tie zvratky.“
MANŽEL: Aké?
„Čo ste tu šantili so starou paňou.“
MANŽEL: Nekecaj a pusť sa do toho sama! Zavolaj si trebárs aj ocka, aj mamku.
„Ani ma nehne.“
MANŽEL: Myslíš?
„Vieš, na čo som myslela pred tým, ako som vyhodila ten poondiaty kabát?“
MANŽEL: Nenadávaj.
„Tak vieš?“
MANŽEL: Ako by som mohol.
„Manželove nohy sú len hrubším pokračovaním jeho genitálií, jeho ruky tenším, trup predĺžením jeho genitálií, tak načo mu je, doprčic, toľko gatí a košieľ!?! Nestačili by nejaké skladné, praktické vrecúška?“
Chcela ho uraziť, aby sa s ňou prestal zhovárať. Lenže jeho to vzrušilo.
Manželov spravodlivý hnev na Johanu a celú jej rodinu opäť skončil v posteli.
O deväť mesiacov sa narodil malý syn.
Johanin život sa celkom zmenil. Manželov vôbec nie. So synom bolo veľa radosti a ešte viacej starostí. Mesiace ubiehali. Syn by ustavične stváral psie kúsky, ale mama ho držala skrátka. Nepáčilo sa mu to, no musel sa podvoliť.
S manželom sa priveľmi často nevídali. Najčastejšie vtedy, keď s krikom doniesol výplatu. Johanu neustále zmáhala únava. Mávala zlé sny. Keď syn v noci zaplakal, dvíhal sa jej žalúdok a na čelo jej vystupoval ľadový pot.
Pri utorkových potulkách sídliskom objavila obchod s obnoseným šatstvom. Netrvalo dlho a chodili tam každý deň. Syn sa preháňal pomedzi vešiaky a šušlavo žartoval so zákazníčkami, Johana sa zhovárala s predavačkou.
Raz začula rozhorčený výkrik:
„Veď tento ani gombíky nemá!“
Spozornela. Zmocnilo sa jej presvedčenie, že tá veta patrila len a len jej. Pohla sa k miestu činu. Zahla do druhej uličky. Syn už bol tam. Plavovláska s konským chvostom práve s opovrhnutím odkladala medzi ostatné kabáty starej mamin šanžánový plášť. Johane sa rozbúchalo srdce. Napokon sa po dlhom čase odvážila kúpiť si niečo aj pre seba za manželove ťažko zarobené peniaze. Žiaľ, stará mama Modranská sa už toho nedožila. Žlčník.
Doma Johana pietne vysypala zo zažltnutej obálky kostené gombíky, a keď syn konečne prestal otravovať a zaspal, prišila ich na šanžánový jarník. Spievala mu pieseň o tom, aký je svet malý.
V noci sa jej zdalo, že počuje zakašľanie a potom:
„Tak sme opäť spolu!“
Lenže manžel vedľa Johany spal ako kus dreva. Syn tiež.
Radosť z nákupu rýchlo pominula. Domácnosť a výchova Johanu umárali. Súcitila sama so sebou. Podľahla presvedčeniu, že všetci a všetko okolo nej má presne opačný cieľ ako ona.
V noci ktosi zakašľal a oslovil ju:
„Mala by si sa vzbúriť.“
Manžel sa ešte nevrátil z práce. Kto sa to s Johanou rozpráva?
„Ale najprv zájdi do knižnice.“
Vrzgli dvere na skrini. Johana ich otvorila.
„Tak si na to predsa prišla.“
Šanžánový plášť Johanu tuho objal.
„Volám sa Šialený Žán.“
Obliekla si ho.
„Poďme spať.“
Bolo im spolu teplučko, milučko.
Ráno sa teda vybrali do knižnice. Syn, Žán a Johana. Panej za priehradkou vysvetlila, o čo jej ide. Pani ju obsluhovala s potuteľným úškľabkom a so slovami:
„Zlá zelina nevyhynie.“
Na pulte sa vŕšili desiatky kníh. Samá revolúcia, vzbura, odboj, revolta, štrajk. Na mnoho spôsobov. Johane až zle došlo, že bude musieť toľko čítať. Šialený Žán ju chlácholivo poškrabkal golierom za uchom.
Doma sa s vervou pustila do diela. Štúdium ju celkom zaujalo. Žán Johanu podporoval. Syn sa tešil. Mal oveľa viac voľnosti. Len dva-tri razy za deň si ho mama odchytila na preventívny výprask.
Po pár týždňoch bola vyšťavená. Napriek proseniu a zaprisahávaniu dala Šialeného Žána do dvadsaťštyrihodinovej čistiarne.
Zatiaľ šli so synom do pivárne. Vonku v záhrade sedelo len zopár otužilcov. Pridali sa k nim. Syn sedel na zábradlí, hompáľal nohami, sŕkal slamkou krabicový džús a pozoroval električky.
Vedľa pri stole sedeli dvaja rozjarení páni a stála súčasť tamojšieho inventára. Víla pohostinstva, notorička, stratená varta, pritom exoticky krásna žena s mandľovými očami. Spitá ako doga. Jeden z rozjarených pánov spomínal, že Fero Minarovič s ňou už, no oné, pobúchal si päsťou do dlane, súložil. Druhý sa opýtal:
„A má ju vôbec čistú?“
Kráska ani brvou nepohla, pomaly sa naklonila po krígeľ, pevne ho chytila za uško, až jej zbeleli hánky, a vychrstla pivo zvedavému pánovi rovno do ksichtu.
„Synku, ideme!“
„Ale, mami.“
Stačil jeden prísny pohľad a šli. Žena z pivárne Johane jasne ukázala, že nadišiel čas vzbúriť sa.
Cestou vybrali Žána z čistiarne. Našťastie s ním ešte nič nestihli urobiť. Už za prvým rohom Johane všetko odpustil.
Večer sa chcel manžel milovať. Vraj im v práci rozdávali zahraničné afrodiziakum, lebo klesá výkonnosť. Johana ho kopla do rozkroku. V noci sa ozvalo z vešiaka:
„Hrdinovia tvojich kníh bojujú na námestiach.“
V nedeľu sa teda odhodlala ísť na námestie. Nikde nikoho, len pod pamätníkom obetiam sedeli na matracoch dvaja pobudovia. Syn sa k nim hneď rozbehol. Hrali sa. Johana si sadla na lavičku a plnými dúškami vychutnávala túto ojedinelú voľnú chvíľu.
JOŽKO Z PATRÓNKY: Čo ste dnes mali na obed?
SYN: Granatier.
POCHÁBEĽ ZVOLENSKÝ: Fíha! Dal by som si. Ja som mal končeky.
JOŽKO Z PATRÓNKY: Aj ja.
SYN: Čo to je?
POCHÁBEĽ ZVOLENSKÝ: Konček párka, konček rožka, konček klobásky, konček uhorky, konček oblohy.
SYN: My niekedy mávame kôpky ryže.
Postupne prichádzali na námestie aj iné matky. Deti sa hrali, ženy kuli pikle. Nadávali na mužov, na nudu, na potomstvo.
Moletná pani s červenou šatkou so smiechom rozprávala, ako manželovi vtĺkla do hlavy, aby vo voľbách hlasoval za toho najväčšieho chrapúňa. Šialený Žán zakašľal a začudoval sa:
„Zvláštny druh pomsty.“
Inokedy sa iná sťažovala, že zalomila dcére v zadočku teplomer. Rozhorčovala sa:
„Veď tam bolo napísané: Na orálne použitie.“
POCHÁBEĽ ZVOLENSKÝ: Tak prečo ste jej to strkali do riti?
Najlepšia obrana je útok. Matka skríkla:
„Čo ste nikdy nepočuli o orálnom sexe?“
Zvolenský namiesto odpovede len zamľaskal.
Vonku pršalo. Tretí deň. Kraju hrozili záplavy. Johana so synom smutne hľadeli na neúnavný dážď. Chcelo sa im ísť von, ale mali suché len posledné oblečenie. Aj z iných okien pozerali nervózne matky oblepené detskými tvárami. Akoby tie kvapky boli jedovaté. V ženách na sídlisku rástla zlosť. V tejto chvíli boli ochotné obetovať sa za akúkoľvek myšlienku. Veď už tretí deň neprestajne pršalo a ony sa nemohli pohnúť z domu.
Stačil jediný povel. Johana sa vyklonila z okna:
„Stretneme sa na námestí!“
Zobrala syna, Žána a šli.
Všetky do jednej tam prišli. Trma-vrma. Hluk. Konečne sa Johane naskytla príležitosť stať sa vodkyňou ako z knihy. Jožko z Patrónky a Pochábeľ Zvolenský majstrovali z debničiek na zeleninu improvizovanú tribúnku. Syn im pomáhal. Našlo sa viac žien, čo zavetrili šancu. Čakali, kým bude pódium hotové. Šialený Žán pošepol Johane do ucha:
„Začni hneď!“
Poslúchla.
„Najprv by sme mali zvoliť predsedníčku.“
Blažene sa usmiala, keď sa z davu ozvalo:
„Ty buď predsedníčka!“
Lenže víťazstvo trvalo len krátko. Niektoré ženy boli rozdivočené.
Na Johanu sa vrhol hlúčik mamičiek, ktorý sa cítil oklamaný, lebo nepočkala na dohotovenie tribúnky a všetky ich predbehla. Strhli jej plášť. Lynčovačka. Aj ostatné sa pridali. Ešte si stihla všimnúť syna. Stál na tribúnke a tancoval. Nič okolo seba si nevšímal. Šťastne dupkal po debničkách.
Vtom sa námestie roztriaslo hromovým megafónovým:
„Zlacnené pampersky! Tri koruny za kus!“
Ženy sa rozutekali nakupovať.
Záchrana prišla v poslednej chvíli. Rozvášnené matky sa práve chystali kopať Johanu do hlavy a obličiek.
Johana hneď vedela, komu patrí hlas v megafóne. Dobrému Šialenému Žánovi.
Prestalo pršať.
Johana sa unavene blížila k synovi. Usmial sa na ňu, vyceril belostný mliečny chrup.
„Čo sa stalo, mamička?“
„Práve som si prekakala revolúciu.“
„Nič to.“
Syn tancoval. Jožko z Patrónky zaspal. Námestie sa pomaly upokojovalo. Šialenému Žánovi sa podarilo ujsť. Vášne opadli.
Pri synovi sa zastavil mladý manželský pár.
ON: Pozri, mladý robí šou.
Pochábeľ Zvolenský pohotovo prisunul klobúk.
ONA: Tu máte na prilepšenie.
Do klobúka padol zlatý peniaz.
Johana sa obrátila k synovi:
„Tvoj prvý zárobok.“
V noci na matracoch pod pamätníkom od chrbta Johanu hrial Pochábeľ Zvolenský, k hrudi si tisla vytancovaného, šťastne zmoreného synka. To bol deň podľa jeho gusta. Na vlhkej epede bola trochu zima. Ozvalo sa známe zakašľanie. Šialený Žán. Prikryl ich.
