vo finálovej päťke 2021, v Cene René 2021
Lindeni
(2020)
Trinásť nových poviedok Richarda Pupalu treba zažiť. Príbehy sú povedomé, a predsa šokujúce. Preniknú hlboko a zasiahnu presne.
Trinásť nových poviedok Richarda Pupalu treba zažiť. Príbehy sú povedomé, a predsa šokujúce. Preniknú hlboko a zasiahnu presne. Na dreň odhalia to škaredé a temné, pred čím urputne zatvárame oči a unikáme. A zaplavia zvláštnou krásou, nostalgiou, vôňou pokosenej trávy, detstva a vecí, ktoré sme si už dávno zabudli všímať. Pretože takí sme, krásni aj škaredí, úžasní aj hrozní zároveň... ženy aj muži, zvieratá.
Porotkyňa Anasoft litera 2021 Mária Ferenčuhová o knihe:
„Autor je v Anasoft litere už tretíkrát a je autorom troch kníh. Je teda jedným z najúspešnejších autorov, ktorý sa nám vracia do výberu, podľa porotcov a porotkýň, toho najkvalitnejšieho. Jeho súčasná zbierka poviedok je asi najhomogénnejšia. Zo žánrového, formálneho či tematického hľadiska ide o poviedky postáv, ktoré sú každá na svoj spôsob osamelá – v stroskotaných vzťahoch, vo vzťahoch často disfunkčných, vo vzťahoch ešte len sa rozpadajúcich, alebo si prípadne nesú z minulosti rôzne traumy. Je to z tohto hľadiska literatúra psychologickejšia a Pupala je autorom, ktorý dokáže veľmi, až nepochopiteľne, súznieť so svojimi postavami. Všetky jeho postavy sú absolútne presvedčivé. Či už ide o tínedžerku na sídlisku, ktorá sa snaží dospieť napriek nefunkčnému rodinnému zázemiu, alebo o starnúcich mužov a ženy, ktorých skúsenosť si môžeme akurát tak domýšľať, ale spôsob, akým ju autor prezentuje, je veľmi presvedčivý. Pupala veľmi často pracuje s náznakom, rozohráva situácie, kde sa výrazne komunikuje alebo pozoruje bez toho, aby sme sa do tejto komunikácie hlboko ponárali. V podstate analyzujeme opäť iba určité fragmenty a obrazy, ktoré sa nám skladajú do mozaík, ale za ktorými tušíme veľmi silné motivácie, prípadne duševné a citové stavy. Tie nie sú explicitne pomenované, a práve v tom sa mi zdá ako autor veľmi silný. Keďže ho zároveň poznám aj ako autora pracujúceho s rôznymi žánrami, tak práve v tejto – žánrovo skoro až monotematicky ladenej zbierke poviedok ukázal pre mňa akoby nový rozmer. V niečom pastelový, v niečom presný, v niečom krutý, ktorý od svojho čitateľa očakáva dosť veľký emocionálny vklad. Znamená to naladiť sa na postavy, čo nemusí byť vždy ľahké. Možno som opäť vhodnou čitateľkou, pretože so skúsenosťami jeho postáv generačne celkom silno súzniem. Písanie je silno literárne, kde aj práca s jazykom je veľmi presvedčivá, ale do veľkej miery evokuje písanie, ktoré vidím a projektujem si to na súkromné čitateľské plátno. V niečom pripomína aj ženské autorky, ako napríklad moju obľúbenú Judith Hermann. Ich spôsob písania je síce odlišný, no ide skôr o situácie – o komunikačné situácie, ktoré začínali a končili niekde, kde vieme, že mimo záberu sa ešte bude diať veľmi veľa vecí, no máme nasvietený iba jeden výrez. Tu sa dostávam k spôsobu písania, ktoré ma oslovuje. Je silno literárne, jeho práca s jazykom je veľmi presvedčivá, ale zároveň do veľkej miery evokuje to písanie, ktoré doslova vidím – ktoré si projektujem na akési svoje súkromné čitateľské plátno.“
