vo finálovej desiatke 2010 – Cena čitateľov Denníka SME 2010
Autorka tejto knižky má rada, keď pri čítaní cíti, že napísaný text má „dobrý ťah“ ako komín. O čosi podobné sa pokúsila aj sama v knižke, ktorú práve držíte v ruke, nie komín, ona nám pod nos rovno strká dom, domček jedným ťahom, poviedky o detstve, dospievaní aj o tom, čo bolo potom. Rada rozpráva, a okrem toho by bola rada, keby jej radosť z rozprávania bola nákazlivá, aby jej čitatelia mali rovnakú radosť z čítania, akú ona pociťovala pri písaní, aby jej „komín“ dobre ťahal a zohrieval, aby jej poviedky mali nielen ten komínový ťah, ale aj ťah na bránu.
JE MI LETO
Dušinka
Tata obliekali aj obúvali do vína. Mňa nie.
Sama som sa, keď som si kúpila prvú voňavku, do nej schovala. Celá som sa do nej zababušila. Keď som ráno nastúpila do autobusu, celý deň po mne voňala zastávka. Na druhý deň som sa tam s tou svojou vôňou stretla.
Najkrajšie voňala babičkina kabelka. Modlitebná knižka, hašlerky a voňavka Živé květy – Šeřík, s kúskom zvädnutého orgovánu vo flakóne – a naftalín. Babička Jolanka si na cukor nalievala alpu a milovala naftalín. Mala ho všade. V skrini aj v zásuvkách, aj vo vreckách kabátov, aj v kredenci, aj vo vodovej lavičke. Keď k nám do Modry prišla na návštevu, voňali jej z tašky marhule alebo ríbezle (Bola to ríbezľová kráľovná!), čokoláda s jahodovou náplňou, Živé květy, naftalín a hašlerky.
Okrem toho, že pravá dáma má držať kolená spolu za každých okolností, aby jej niekto medzi ne nehodil loptu, že v nose sa nekutre, lebo budeme mať nosné dierky ako kone, nás babička Jolanka naučila aj to, že napríklad vlasy sa majú z času na čas opláchnuť octom, aby sa leskli. A sme doma!
Ocot bol moja prvá voňavka.
Naša Agáta pri umývaní vlasov vrešťala ako pavián a škriabala sa z vane na práčku. Svoje mizerné vlasy som si nechávala oblievať octom. Nie preto, aby sa mi leskli, na tom mi vôbec nezáležalo, ani nezásedelo, ani nezástálo, mala som rada vôňu octu.
Aj keď som narástla, osprchovala som sa a šup ho na seba ocot!
S Milenkom sme chodievali hocikedy na prechádzky pod hrad. Bozkávali sme sa len raz, na zastávke, aj vtedy povedal, že to som pobozkala sama seba. Sedávali sme vo vinárni, ja som lúchala červené víno, viac kvôli fúzom ako kvôli tomu vínu, a Milenko ma dával do laty. Tak a tak, nejaš sa! Potom sa spustil lejak. Chytili sme sa za ruky a bežali dolu bratislavskými úzkymi uličkami, hľadali miesto, kde sa pred ním skryjeme. Zastali sme kdesi pod bránou a už to vyzeralo, že pobozkám sama seba druhý raz, len Milenko sa zasníval:
Vždy, keď som pri tebe, cítim taký ľahulilinký závan octu, dievča!
Utrela som si červené fúzy a povedala mu o zvykoch pravej dámy a láske k vôni octu a vášni liať si ho nielen na hlavu a nielen z času na čas, ale každý deň!
Voniaš ako zaváraná uhorka!
Dolu som zbehla sama a onedlho ocot zradila.
Konečne som sa vymotala z domu a začala chodiť v Bratislave do školy! Vo vrecku drobné, tak na tri čaje, na fazuľovú polievku s rezancami alebo na boršč s dvoma rožkami. Zavše som mala iba na autobus. A hocikedy som sa na zastávke bozkávala. Stojíte na zástavke, čakáte na autobus a bozkávate sa. Potom si kúpite jeden vybozkávaný do Modry, pozeráte sa z okna a čušíte ako voš.
Nad autobusovou stanicou hocikedy letel balón.
Inokedy som mokla, ovoniavala ocot a obchádzala dažďové barinky. Keď vyšlo slnko, všetko sa lišťalo. Obzerala som sa v tých mlákach ako v zrkadle.
Odrazu sa však Bratislavou šírila zvláštna vôňa – niečo medzi višňami, slivkami, hnilými jablkami, otravou na mravce z babičkinej vodovej lavičky a ja som za živý svet tú vôňu nevedela nájsť. Niečo mi pripomínala. Nevedela som čo a niekedy sa mi o nej snívalo. Zdalo sa mi, že my dve sa dávno poznáme, patríme k sebe, a tak som ju prenasledovala. Nakoniec si Francúzi otvorili v Bratislave voňavkový obchod a ja som našla voňavku Poisson.
Keď som sa dozvedela, koľko stojí, na mieste som omdlela. Iba akože.
Blížila sa zima, dokonca začal poletovať sneh. Milenko na mňa dávno nečakával. Na svoju fialovú fľaštičku som sa chodievala pozerať ku výkladu. Vo vrecku tak na tri čaje, na fazuľovú polievku alebo na boršč. Zavše iba na autobus. Ani ma nemal kto na rozlúčku pobozkať.
Nosila som smiešne topánky. Neorealičáky, lebo vyzerali, akoby som ich vyfasovala v rekvizitárni Felliniho filmu. Mama im hovorila škarbale, lebo sa im odlepovala podrážka. A tato vždy, či tú nohu za sebou ťahám od Piavy alebo od hovna.
Naschvál som tie svoje pustajovské boty každý deň likvidovala.
Nakoniec sa už mama s babičkou nemohli na mňa, dušinku, pozerať, naozaj ťahá nohu za sebou ako vojak od Piavy...
Dušinka, kúp si nejaké slušné topánky, nie nejaké ficačiny, také štrapačné! Aj nejaký pulóver, rovno rolák, aby ti po tých zastávkach a studených autobusoch nebola zima!
A ja som, dušinka, ťahala nohu za sebou po Bratislave a ťahala a dotiahla som sa s tou deravou vyšmatlanou topánkou až do obchodu s voňavkami a odrazu, akoby sa nechumelilo, ale vonku vtedy začalo chumeliť!, som sa stala majiteľkou svojej prvej voňavky, drahej ako čert, takej, akú moja mama ani babka v živote nemali. V zamatovom zelenom vrecúšku. V tmavozelenej škatuľke. S francúzskym názvom. V noci som si ho dávala pod podušku.
Mama s babičkou na mieste omdleli (akože), babička si naliala na cukor alpu, aj si z nej cvakla, a keď sa opäť obe prebrali k životu (akože), skoro ma dorazili. Zimu som premašírovala v starých ojazdených topánkach, ktoré babička dovliekla z opravy (pravá dáma má konexie aj v oprave topánok!) a v tmavozelenom hubertuse, ktorý pripomínal vojenský pešiacky kabát. Vozila som sa modranskými preplnenými a špinavými autobusmi, do Modry a späť, do Modry a spať, pusa sem alebo tam, vôbec mi však nebývalo zima, celá som bola zababušená do francúzskej lila vône. V ústach cmúľam hašlerku.
Takáto navoňavkovaná som si chodila a chodila a chodila, voňali po mne všetky bratislavské ulice, chodby školy, otravovala som tou vôňou spolužiakov a spolužiačky, všetkých frajerov, Milenko dokonca vravel, že najskôr sa vyvalí vôňa až potom stretne mňa.
Aj za Mareka som sa v tej vôni vydala.
Odrazu však nestávam na zastávke a nemám sa s kým bozkávať.
Nakúpila som naftalín a napchala ho do skrine. Keď idem od našich, hocikedy si v taške nájdem dve stovky, čokoládu s jahodovou plnkou alebo balíček hašleriek. A potom sa ma babinečka pýta, našla si si, dušinka?
Vyliala som na seba všetok Poisson.
A potom dušinka zomrie a všetky starodávne vône niekde odletia.
Ale keď napršia barinky, slnko a baránky sa v nich odrážajú.
Gustáv Husák na zabíjačke
1. Raz Čmarda na dvore postavil snehuliaka, chodí po námestí, huláka, každého volá, aby sa šiel pozrieť ku nim do dvora, stojí tam ozrutná snehová potvora. Mama a ja ideme na cigošku, kuknúť Čmardovho snehuliaka, a naozaj, stojí na dvore, v jednej ruke akýsi drúk a v druhej fľaška aj s pivom, že šak ho neodrbem. Čmarda dal na dvor reprák a priviazal psa, ktorý sa vždy volá presne tak ako návšteva, no a že my sme taká vzácna, vyniesol zo šopy staré kreslo, sadnite si, aj šampanské vám ponúknem, ukradol som ho synovi, lebo ten si myslí, že je pán, keď si kúpi v Tescu celú bedňu, no oslope sa aj z jednej fľašky a potom nezbadá, že mu dve ukradnem, predám to susedovi, jednu vymením za tri litre vína...
2. Inokedy zazvonil, že prišiel postaviť snehuliaka, vraj som ho pozvala, na očiach mi videl, že by som chcela takého aj ja. V rukách má mačetu a vedľa seba svoju korpulentnú ženu Anu, že to je mustra, podľa nej ho postavím. Domáci pán nech pošle liter vína a za chvíľu je snehuliak. Potom gúľame s Čmardom spodnú guľu, základ je základ, Ana, nečumákuj, pomáhaj, a ja som v rozpakoch, nedáte si kávu?... Ana má v igelitke cigy, ba priniesli aj uhlie, vraj je to blázon, tou mačetou ho chce okresať... Medzitým Vincko s Jarkou postavia snehuliačku s metlou, snehuliačika a ešte jedného, tomu narazíme na hlavu čapicu a Čmarda gúľa svoju veľkú guľu, až ho spoza nej nevidieť, Ana sa hnevá, zima je, hovado ožraté, nakoniec sa však Čmarda na guľu vyštverá, mačeta v rukách a smeje sa, že ja som najkrajší snehuliak a máva rukami. Okresávame snehuliaka, vlastne tú veľkú guľu, vonku sa stmieva, na hlavu dostane kovbojský klobúk, očiská z uhlia čierne, v jednej ruke má mačetu a v druhej fľašku od vína... Suma sumárum, štyroch snehuliakov máme v záhrade, Čmarda a ja sme opití, Ana sa hnevá, že na nohy ju oziabe a chce ísť domov, hanbí sa za svoje hovado ožraté, tu máte fľašu vína na cestu a Čmarda sa lúči, vás som si mal, mladá pani, zobrať za ženu, koľko snehuliakov sme spolu mohli nagúľať!
3. Pýtam sa Čmardu, či nevie, kto predáva štepy, na jar by som chcela riadok dosadiť, ale len stolové, my víno robiť nevieme... On že samozrejme, že vie, a všetky druhy, aké len budete chcieť, má to však jeden háčik, mladá pani, je tam pes!
4. A keď cez Modru prechádzal súdruh Brežnev, Čmardu chytili poliši a strážili ho, aby nevyliezol a nekazil nášmu mestu imidž, no a keď mal ísť pápež, radili mu, schovaj sa, nech ťa nevidí. Stojíme na námestí, každý chce zazrieť Svätého otca, niektorí slzy v očiach veľké ako pátričky, odrazu ide papamobil a Čmarda stojí na streche svojho domu na námestí, máva špinavou vetrovkou a kričí, Arrrrrrrrivederči, Roma!!!
Potom sa narodí naša malinká, rúbe mi drevo, ukazujem mu ju cez okno v perinke, prežehná sa aj salutuje zároveň, že mladá pani, icte s tou malou do rici, ja by som jej mohol ublížiť, keby som aj takto cez okno na ňu dýchol. Aj pápež sa ma zľakol, keď ma uvidel.
5. Robím ríbezľové víno a huknem doňho moruše, celé je to sladké a hnusné, potom to prekvasí, čavajda plná mušiek, na gánku vo vedre to stojí, len to nemá kto vyhodiť. Príde Čmarda, vraj mladá pani, tohoto sa neni treba báť, netreba sa s tým vínom ani veľmi srať, treba ho vedieť piť. Ja si to zoberiem, ak inak nedáte, vypijem ho so zatvorenými očami a basta!
6. Kúpila som rýľ aj vidly, Čmarda príde rýľovať, dom potrebuje dobrú správu. Tu máte fľašku, chlieb, vyrovnám sa s vami s foršusom, idem do obchodu tam aj tam, o chvíľu som späť, hocikedy sa však niekde zabudnem. Predrbem po návštevách celý deň, podvečer idem domov a stretnem Čmardu s mojimi novými vidlami. Hovorím, dobrý večer, ujo Peter, hotovo? Tuším ste mi vidly ukradli, smejem sa. O chvíľu u nás vyzváňa, že mladá pani, úplne ste ma pomýlili, keď ste sa nenasrali, ja som vám tie vidly prišiel vrátiť.
7. Opäť bačujeme v záhrade. Čmarda a ja. On okopáva, ja strihám ruže a počúvame pri tom rádio, Pozdravy jubilantom. Mladá pani, prestaňte už, ja si chcem glgnúť a vy robíte ako divý tur. A tak si sadneme, jeme a kŕmime aj psa, rozprávame sa o zime, vraj si vždy kúpi vrece krumpľov, po troche si ich varí, aj vodu zo zemiakov s cesnakom vypije, pozerá filmy o vojne a spí, rád by si s niekým zahral šach, a keď mal narodeniny, jeho Ana mu nenapiekla buchty, tak si vraj nájde frajerku, vlastne už má, a vraj sa volá Anča Rúčková... Potom si u nás zabudne zelený sveter, utekám za ním cez dvor, mávam, sveter, ujo Peter! No on len mávne rukou, oblečte ho v zime tomu psovi, nech ho zohreje. Oslopanému vždycky dobre je.
8. V pivnici býva potkan, kúpila som dva šklopce, potom sa dovalí Čmarda, na potkana potkan, on ho vydurí. Jeho dom aj dvor sú plné potkanov, keď kŕmi sliepky, spolu jedávajú z jednej misy, ako sa hovorí, a také sú tie sliepky sprosté, ani sa tých potkanov neboja, a ten potkan, ten má z toho úplné horory, celý pomýlený krúti hlavou, keď žerie, a čuduje sa ako kokot, takto... Číňania, to sú také prasce, tí to aj opekajú a žerú, v telke som to videl, a ja že viem, no on, že najväčšie prasatá sú Francúzi, lebo tí zožerú aj slimáka a vôbec sa im nehnusí. Aj on to raz jedol, no nachytal si tých bez ulít, aby ich nemusel vyštarovať, slizké ciciny, opiekol ich len tak na panvici, dobré to však nebolo – ako také nepodarené oškvarky...
9. Sedíme u Any na káve, príde aj Čmarda, vynukuje nás vínom. Večer šiel zatvoriť sliepky a vyšťať sa konča záhrady, vtom však vidí hada, veľkého ako frčinu, utekal friško pre vidly a jebol ho po krížoch, na prvý raz bol tam. Mama že čo to tu hovoríš, ja ti dám! Vôbec o tom nechce počúvať, len dohovára Ane, že ich pes sa hocikedy túla po námestí, vraj by mu mali poriadne dať najesť, nielen holé kosti, Ana sa smeje, že ten včul má žrádla na pol roka, veď nakrájali toho hada a po troche mu ho varia v záhrade na ohnisku v krhle.
Na druhý deň modranský rozhlas, pozor, pozor, z chovproduktu ušiel had, obrovská anakonda, keď ju zbadáte, nerobte paniku, zavolajte nás, dostanete odmenu.
10. Keď Čmarda ide zaťovi fľaškovať víno, nikdy mu vopred nenalejú, aby sa neopil. Vyliezol na okraj veľkej nerezovej kade s vínom, že si glgne, keď mu sami nedajú, no spadol do vína a takmer sa v ňom utopil, nebyť zaťa, čo ho z vína vytiahol. Ana, že hovado, to urobil určite naschvál, aby mohol hovoriť, že plával vo víne...
11. Na Dušičky moja mama vyzdobila všetky naše hroby. V kontajneri sa kutre Čmarda, chvíľu ho pozoruje, že čo tam robí. Vytiahol umelý veniec, oprášil, utrel, umyl pod vodou, čo chcete, mladá pani, je dobrý až moc, náhodou... ja už aj viem, komu ten škaredý veniec dám... Veď ja vás poznám, hovorí moja mama, Verona hocikedy zájde k vám. Mario svatá, svatý Jozefe, prepáčte pani, nie že jej to poviete! Ani nič nemám, šak vy máte ten pomník pekný ako zo zlata, pani, nechcete si jebnúť? Vo vačku som našiel piráta!
12. A inokedy večer prišiel Čmarda, že pani, čo vás budem ojebávať, chcem si vyslopat a nemám cigarety, nemôžete mi dať stovku? Vyjdem von, podávam mu ju, obaja sa smejeme, on, že mladá pani, vy ste úplný origoš, preto vás mám rád, aj búdu pre psa, čo som vám predal za tri stovky, som vám ukradol, a vy stále nič, tri razy som ju už ukradol a ani raz ma nechytili, keď chcete, zase vám ju prinesiem. Hovorím, netreba, bola malá, veď nášmu psovi ste darovali sveter, opäť sa smejeme... Čmarda odchádza, potom sa opäť vracia, zdá sa mu, že musí niečo povedať... Mladá pani, mám vás rád, keď u vás robím, narobím sa tu hocikedy ako divý tur, ale vždy mi dáte strašne veľa jedla, aj slopanicu máte, vždy sa tu u vás, aj keď robím, cítim dobre ako Gustáv Husák na zabíjačke...
(V Modre na Dušičky, horúcou ihlou ušité, ujovi Petrovi, lebo to on je úplný origoš, to ja sa vždy cítim ako Gustáv Husák na zabíjačke, keď mi príde pomáhať do záhrady)
Rozprávka
A boli raz takí dvaja, Vinco a Alica sa volali. My s Agátou ich dcéry, nič dobré nám z očí nekukalo. Hneď ako sme sa narodili, mali sme oči čierne ako zrelé čerešne. Tretie dievčatko, sestrička Barborka, zomrela a býva odjakživa v nebi. My sme bývali na kopci nad Modrou, v najkrajšom dome v Modre, a vôbec, široko aj ďaleko, mali sme najveselšieho tatka na svete, ktorý stále písal na stroji, a ten jeho starý čierny stroj, Naumann ideal sa volal, vždy na konci riadka zacinkal, že už je koniec riadka a treba prehodiť výhybku. Tatuško fajčil cigaretku, niekedy, keď bol sústredený na to svoje písanie, fajčil aj dve či tri odrazu, nikdy ich však nedofajčil, lebo on ich nefajčil, len rád zapaľoval, a potom z okna vyhadzoval najväčšie ohorky tých najlepších cigariet.
Kam sa pozrieš vinohrady! A naša krásna mama varila dobré jedlá, tato cinkal a občas k nám prišiel na návštevu akademický maliar pán Ilečko alebo ujo Fiala. Sedeli na terase a žartovali, že toto celé až po Zobor je naša záhrada, toto tu je naše! Nežartovali, až po Zobor aj ďalej je to naše!
Mali sme včely a tie doštípali Agátu. Kúpavali sme sa v malej plechovej vaničke alebo nás tatuško brával na kupko. Vždy niektorá z nás nasrala do vody. Tato nemal rád slovo kupko. Vo vode si chladieval pivo. A doma v hrnci varil fazuľu. Keď na ňu zabudol, bachol hrniec do žihľavy a postavil na novú. Hlasno sa smial, varil aj silné mäsové polievky, piekol osúchy, pil biele víno, najradšej kyselé, veltlín alebo rizling od Jana Fialu, dobre hral na klavíri, hocikedy z katolíckeho kancionálu a niekedy aj pesničky, ktorých texty zložil Rudolf Dilong, zavše sa pri tom rozplakal. Niekedy v kostole hral na organe, aj nám na svadbe, úryvok z Novosvetskej od Antonína Dvořáka. Na Vianoce zahral všetkým Modranom z kostolnej veže na lesnom rohu Tichú noc. Vtedy sa narodil Ježiško. Vedela som to pod perinou, keď mama otvorila okno, aby sme ho počuli.
V lete sme chodievali na huby. V zime prikrmovať včely. Vždy sme mali na klavíri alebo na stole krásnu kyticu a nebola vždy od mamy, niekedy ju urobil náš tato, čo poznal všelijaké kvety aj kadejaké šeplety a zelinky, celú tú božiu čalamádu. Živočíchopis a rastlinopis týchto okršlekov mal v malíčku. Poznal aj vtáky, ktoré lietali nad našou záhradou, odvtedy ma všetky poznajú po mene. Zo žartu ma volal Viera alebo Clivá cverna, našu Agátu Černidlo či Zubadlo. Zubiská sme mali veľké po ňom obe. Na konzervatóriu ho volali Frankenštajn. Pre tie zuby…
Neserte do vody, ryby to nežerou, povedal, keď sa na nás nazlostil.
Jemný a citlivý človek. Rozlišoval odtiene a počúval, aj keď sa zdalo, že stále iba rozpráva. Počúval očami, ústami aj nosom. V živote ste nestretli takého citlivého a pozorného poslucháča. Mal rád mamu, keď varila alebo sušila sedmokrásky do čaju a ony potom v zime v čaji rozkvitli, navliekala všelijaké koráliky a raz uplietla košík. Zo samorastov z vinohradu vyrábala svietniky. Zelenkavo jej svietievali oči.
Najkrajšie oči na svete mal náš tato. Rada by som niečo povedala o jeho očiach, len sa mi to nedarí. Keď sme sa stretli, hocikedy boli Vianoce a narodil sa Ježiško. V očiach som mu to videla.
Nič, len som chcela povedať, že bol raz jeden Vincent, drevorubačov syn, svätý Vincent je predsa patrónom drevorubačov, čo tu voľakedy chodil po svete ako Pustaj, vedel sa ľuďom privravieť, radovať sa zo života, vedel aj smútiť, písal krásne knižky na stroji, čo cinkal na konci riadka, a nezabúdal na tých, čo tu žili pred nami...
