vo finálovej päťke 2021, Cena čitateľov a čitateliek 2021
Vydavateľstvo SLOVART
(2020)
Kniha s názvom požičaným z hudby Tremolo ostinato je románom - nerománom v krátkych kapitolách, rozprávaním o hudbe, slovách, písaní a vzťahoch, v ktorom sa každodenné domáce a záhradné práce prelínajú s úvahami o literatúre a hudbe, autorka vstupuje do vzťahov s okolím... Je voľným rozprávaním miešajúcim niekoľko prúdov vedomia: reflexiou každodenných udalostí, aj tých, ktoré sa stali kedysi dávno a zostali v pamäti ako obrázky, ciest do práce, opakujúcich sa domácich činností, rozprávačkino momentálne rozpoloženie. Druhým významným motívom sú spomienky, jednotlivé situácie aj s kusmi kontextov presne tak, ako sa autorke vryli do pamäti. Rámcom celého rozprávania je životný pocit, pokračujúce hľadanie subjektívnej odpovede na najprirodzenejšie otázky – kto som, čo som? Čo je to hudba, keď je zrozumiteľná bez slov? Rozprávať? Nerozprávať? Písať? Nepísať? Pre koho?
Porotkyňa Anasoft litera 2021 Marta Součková o knihe:
„Nie náhodou sa v názve tohto nerománu objavuje hudobný termín evokujúci trasľavý ostrý zvuk, respektíve tiež rytmus či dynamiku. Práve s tým súvisí aj opakovanie motívov, ktoré sú naviazané na autobiografickú rozprávačku, resp. protagonistku – na jej spomínanie, na rodinu, ale tiež akési priam chagallovské poletovanie nad hrobmi príbuzných blízkych ľudí. Veronika Šikulová pre mňa predstavuje v súčasnej slovenskej próze nespochybniteľný živel, ktorý je len na pohľad paradoxne lyrický. Paradoxne preto, že lyrika je zvyčajne spätá s emóciami, ktoré bývajú búrlivé, protirečivé, ktoré sa striedajú a gradujú a ktoré nás môžu priam udláviť svojou intenzitou. Ona ich však prenáša do epiky a tejto erupcii citov zodpovedá aj jazyk knihy Tremolo ostinato. V ňom kumuluje a veľmi funkčne hromadí množstvo slov. Sú aj pekné, aj škaredé, tak ako sú pozitívne aj negatívne naše vzťahy – ako s blízkymi, odchádzajúcimi ľuďmi, ale tiež s knihami, s hudbou či hoci aj so záhradou, ktorá tu má nemalý význam. Prostredníctvom takéhoto písania však vzťahy či naši drahí pretrvávajú a možnože to je tiež jednou z funkcií textu. A možno je dôležité uchovať blízkych prostredníctvom diela, alebo nás možno Šikulová vracia implicitne, nevdojak k podstate, k tomu čo zostáva, či chceme alebo nie, k prírode, rodine alebo aj umeniu.“
