vo finálovej desiatke 2010
Šesť príbehov knihy Gubbio sa odohráva v rôznych historických obdobiach na rôznych miestach Európy. Jej postavy sa pohybujú rovnako suverénne po Zürichu, Bazileji, Viedni alebo Novom Sade, ako obývajú Prahu či Košice. A hoci postavy a dobové kulisy sa menia, niečo zostáva: vždy, aspoň na pozadí, je tu niekto, kto sleduje, snorí, hlási či udáva... Šesť príbehov knihy Gubbio spája večná téma udavačstva, kolaborácie a zrady.
LEKÁR
Polgárova neter Nina prechádzala po štrkom vysypanom chodníku medzi hrobmi neologického židovského cintorína v Prešove a cez hľadáčik digitálneho fotoaparátu zameriavala ten najlepší uhol pohľadu na záber náhrobného kameňa. Cintorín bol zarastený vysokou trávou s množstvom poľných kvetov. Nina mala na sebe letné, dosť staromódne šaty, ktoré jej dodávali vzhľad klasickej elegancie. Šaty si vybrala úmyselne, aby urobila na strýka dobrý dojem. Polgár jej hneď po prílete ešte na letisku sľúbil, že ju na druhý deň pozve do najlepšej reštaurácie v meste. Vedela, že strýko nechce stráviť priveľa času s jej matkou.
Nina bola na svojho strýka dosť hrdá. Predstavovala si ho úplne inak, ako jej ho opisovala matka. Podľa mamy to nebolo z politických dôvodov, keď utiekol v šesťdesiatom ôsmom z Československa. Nie, mama bola presvedčená, že za hranice odišiel, lebo sa – podľa vlastných slov – nudil vo výpočtovom stredisku miestnych závodov na výrobu guľôčkových ložísk. Vďaka protekcii a dávke šťastia dostal vízum do Juhoslávie. Utiekol cez Belehrad, kde mesiace trčal so ženou a malým synčekom v utečeneckom tábore, vlastne v kempingu s poetickým názvom Tri ruže. Tábor bol plný hlučných Rumunov a Albáncov, ktorí to s poriadkom v spoločných sprchách nebrali ani trochu vážne.
Bratranec, psychoanalytik v Michigane, mu pomohol a zaručil sa za neho. Polgár s rodinou opustil špinavý láger. Po mesiacoch vyčkávania dostal vytúžené vstupné vízum a odišiel do zeme zasľúbenej. Škodovku, ktorú nechal stáť pred bránou do utečeneckého tábora, záujemcovia rozobrali na súčiastky a zvyšky karosérie odviezli Cigáni s konským povozom do zberných surovín na brehu Sávy. Po ťažkých začiatkoch, keď prešiel rôznymi džobmi, sa po dvoch rokoch konečne stal manažérom fi rmy General Motors v Detroite. Bratranec veľkoryso pomohol, požičal mu svoju chatu ako dočasné bydlisko a pravidelne mu vyplácal slušnú podporu. Žiaľ, medzičasom umrel na AIDS, čo všetkých v jeho okolí nepríjemne prekvapilo. Azda najviac jeho manželku. Netušila ani v najhoršom sne, že by jej muž mohol mať homoerotické sklony, veď bol vychýrený mačo. Psychiater bol ako bezhlavý jazdec, nevedel si dať pozor. Na jeho pohreb prišlo mnoho pacientov, medzi nimi veľa bývalých milencov. Jeden z nich pred očami zhrozenej manželky položil k stojanu s rakvou zosnulého veniec z čerstvých ruží. Uprostred bola veľká farebná reprodukcia Rembrandtovho obrazu Hodina anatómie doktora Tulpa. Polgár sedel v prvom rade, a tak mu tento dôležitý detail neušiel. Podivná pozornosť, pomyslel si. Asi to bol obľúbený obraz nebohého bratranca. Psychiater si zrejme vytvoril paralelný svet plný vzrušenia a napätia, aby unikol z pasce zdanlivo vzorného manželstva. Na kare sa o bratrancovej bisexualite nehovorilo. Jeho vdova ešte roky po smrti manžela celý škandál tabuizovala. Keď na to prišla reč, jednoducho vysvetlila, že manžel zomrel na rakovinu žalúdka. O dva roky sa úspešne vydala za majiteľa agentúry s nehnuteľnosťami v Chicagu a zmizla z dohľadu rodiny. Polgár jej vždy na Vianoce posielal kartu. Jedného pekného dňa sa pohľadnica vrátila s pečiatkou: adresát neznámy.
Neterine letné sandále s nízkymi podpätkami sa zabárali do trávnika. Páčila sa mu a neubránil sa, aby ju nezačal vychvaľovať:
– Nina, vždy som vedel, že máš vkus. Dnes vyzeráš skvele. Si krásna, úplne zázračná v týchto šatách. Tak som si ťa vždy predstavoval. Divím sa, že sa so svojím starnúcim strýkom vláčiš po cintoríne. To je od teba ozaj veľkorysé.
Nina mávla rukou a zasmiala sa nad strýkovými komplimentmi:
– Si strašne staromódny. Ani v Amerike si sa neprispôsobil. Vlečieš zrejme celý život so sebou starú dobrú Európu. Američania sú fakt skvelí, že ťa medzi sebou znesú.
Neter urobila na neho dobrý dojem, ba čo viac, nadchla ho, na rozdiel od jej matky, Polgárovej sestry, ktorú nevidel päť rokov a vzťah s ňou bol plný problémov. Nina študovala na filozofickej fakulte úplne nemožnú kombináciu – dejiny umenia a nemeckú literatúru – čo jej amerického strýka Antona Polgára, zvaného Tony, privádzalo do údivu.
– Prinajmenšom do tretieho ročníka by si sa mala rozhodnúť, čo chceš vlastne v budúcnosti robiť. Priznávam, nie je to jednoduché rozhodnutie. Ale medzi nami, prečo si sa nerozhodla študovať niečo praktické, napríklad zubarinu? Mala by si myslieť na budúcnosť. Tvoja mama vravela, že si dosť zručná a literatúra veru zručnosť nevyžaduje.
Podľa nej, písať o literatúre dokáže každý somár, ktorý si nahovorí, že je kritický. Väčšina literátov je takto obeťou sebaklamu. Z toho vyplýva, že dentista je bližšie k realite a, navyše, je to remeslo, s akým sa všade uplatníš. Dnes už skoro všetkým deťom korigujú zuby, aby boli pravidelné a zapadali do estetickej normy. Takže roboty by bolo viac než dosť.
Nina mávla rukou:
– Tony, tie tvoje nemiestne žartíky. Fuj, zubarina. Veď vieš, som jednoducho literatúrou posadnutá, ale písať neviem a ani nikdy nebudem. Literáti sú, isteže, zvláštne bytosti, väčšinou sú to však neznesiteľní a bezohľadní egomani. Pravdaže, dnes sú literáti skôr producenti na fungujúcom trhu. Vidíš, ešte šťastie, že nepatríš medzi grafomanov,
ale máš slušné povolanie.
Polgár bol pre Ninu prekvapujúcim spestrením študentského života v zaspatej provincii. Konečne niekto z rodiny, kto mal guráž odísť ďaleko za oceán. Strýka považovala za sympatického čudáka, ktorý vzbudzoval jej zvedavosť. V rodine sa o ňom hovorilo vždy skôr v negatívach.
Najmä preto, že neposielal na Vianoce peňažné dary. Mama ho pred jeho príletom okomentovala:
– Môj brat bol vždy opatrný. Už ako školáčik pri večeri radšej trpezlivo čakal, kým hltavo dojem makovník, a potom sa s výrazom labužníka pustil do koláča. Dnes si žije v Amerike ako pán, a my sme tu za boľševika trápne živorili zavretí v tých našich králikárňach. Počula som, že všetky peniaze míňa na hlúposti, chodí vraj do Európy
a premrháva peniaze na ženské a po antikvariátoch. Skutočný blázon. Viac si cení knihy ako ľudí. U nás sa neukáže, až teraz sa sem dotrepal. Vraj starať sa o hroby, čuduj sa svete, akoby som sa ja o ne celé roky nestarala.
U neho v Michigane som bola len raz. Keď som ako zázrakom dostala výjazdnuÅL doložku. V jeho obrovskom dome sa človek ani nedostane z miestnosti do miestnosti. Stále som musela kľučkovať v tom príšernom labyrinte medzi stohmi starých kníh. Kto by sa už raz zaujímal o neznámych, bezvýznamných autorov z krajiny, kde líšky dávajú dobrú noc. Sú úplne bez ceny, keď raz nebodaj umrie, kto sa s tým bude babrať? Do antikvariátu za paušálnu cenu. Ak ten papierový Mont Everest vôbec odkúpia. Ani trochu sa nečudujem, že mu nakoniec všetky ženy, jedna za druhou, utiekli. Jednoducho, je to človek na nevydržanie.
Dedičov nemá, okrem teba, Nina. Na mňa neprepíše ani babku, to by radšej všetko daroval útulku pre psov. A tie jeho krátkodobé známosti s nanajvýš zvláštnymi ženami, to nezaváži. Odkáže to všetko azda tebe. Celý dom a k tomu aj tie bezcenné knihy. Stavím sa, že teraz, len čo príde, vymetie všetky antikvariáty v meste a bude sa vracať domov s taškou plnou kníh. Knihy sú zrejme to jediné, čo môjho bračeka zaujíma. V jeho knižnici som videla knihy v exotických jazykoch, ktorým určite nerozumie, takže tie knihy sú len prázdny fetiš a nič iné. O nás či o ľudí všeobecne sa nikdy nezaujímal. Taký je jednoducho môj brat, tvoj uÅLspešný strýko za oceánom.
Nina si mlčky vypočula matkine litánie, ktoré už poznala naspamäť. Napriek tomu, a možno aj kvôli takýmto matkiným záchvatom, bola vždy hrdá, že takýto očividne excentrický muž patrí do jej rodiny. Od malička sa zaujímala o všetko, čo sa týkalo jeho osoby. Niekedy sa jej zdalo, že patrí do iného storočia.
Už v prvý večer jeho očakávanej návštevy začala matka porovnávať svoj plat s platom svojho brata. Vyšli jej pritom rozdiely v astronomickej výške a tvrdohlavo ho presviedčala, že jej rodina je na tom relatívne zle. Stôl v hosťovskej izbe bol slávnostne prestretý, karlovarský porcelán značky Ellenbogen, strieborné príbory a krištáľové poháre.
Matka sa prekonávala, všetko sa jej vydarilo, dokonca aj segedínsky guláš, bratovo obľúbené jedlo.
Polgár sestru chválil ostošesť, ale napriek tomu po dezerte a likéri nastalo dusivé ticho. Pokúsil sa o pár žartov. Smiech sa nedostavil.
– Sestrička moja, pamätáš sa ešte na našu veľkú a radostnú anabázu, rodinné výlety k Jadranu pred viac ako štyridsiatimi rokmi? Otec mal novú Octaviu, bol na ňu nesmierne pyšný. Otec s mamou vpredu a my dvaja vzadu. Otec šoféroval. Mama mala vodičák, ale otec jej nedôveroval, na dlhé cesty bola podľa neho potrebná mužská výdrž. Vtedy ešte na Balkáne neboli diaľnice a juhoslovanskí šoféri jazdili ako šialenci. V roklinách ležali trosky zhorených áut. Jednoducho ich tam nechali ležať. Možno z pedagogických dôvodov alebo lenivosti.
Mama mala na kolenách generálnu vojenskú mapu rakúsko–uhorského mocnárstva z roku 1915. Podľa nej navigovala otca, ako to robia profesionáli na automobilových pretekoch v Monte Carlo. Otec tvrdil, že dodnes neexistujú spoľahlivejšie mapy ako tie, ktoré nakreslili kartografi generálneho štábu rakúsko–uhorskej armády. To boli naslovovzatí odborníci. Do Splitu sme sa takto vždy dostali bez ťažkostí.
Po prvý raz v Splite, to bol zážitok! Dorazili sme na smrť unavení tesne pred polnocou. Otec zaparkoval na pobreží a my sme sa spolu rozbehli k mólu. Ty si zišla po schodíkoch k moru, ponorila ruku do vody a skonštatovala víťazoslávne: je skutočne slané. Rodičia sa prehýbali od smiechu. Na druhý deň bolo celé nábrežie preplnené zástupmi ľudí. Na balkónoch viseli zástavy. Na móle jachtárskeho prístavu stála slávobrána. Na recepcii hotela nám už pred raňajkami povedali, že okolo obeda príde maršal Tito spolu s Nikitom Chruščovom. Dlhé hodiny sme vyčkávali na balkóne hotela. Výhľad bol užasný. Mama zbehla kúpiť ovocie, neuveriteľne sladké hrozno. Také niečo sme doma nikdy nemali.
Konečne pristála dlhoočakávaná bieloskvúca motorová jachta. Na móle už stál pripravený dlhánsky čierny kabriolet Cadillac s tými veselými krídelkami na kapote. Otec vybral z kufra ďalekohľad, ktorý mal na výletoch vždy so sebou. Striedavo sme si ho požičiavali. Putoval z ruky do ruky. Dodnes sa presne pamätám, že poťahy v aute boli purpurovočervené. Tito bol nahodený do operetne pôsobiacej admirálskej uniformy a generálny sekretár komunistickej strany Sovietskeho zväzu mal na sebe svoju obľúbenú ukrajinskú rubašku, opásanú tenkým koženým remeňom. Tito mal velikánske slnečné okuliare. Chruščov si neustále utieral spotené spánky a plešinu. Vedľa auta boli rozostavení policajti v civile. Keď sa auto dalo krokom do pohybu medzi špaliermi jasajúcej masy, policajti sa rozbehli s ním. Z výšky hotelového balkóna na siedmom poschodí to všetko slávnostné vyzeralo ako scéna z animovaného fi lmu Karla Zemana. Na tých dvoch potentátov nikdy nezabudnem. Ale vtedy sme boli všetci presvedčení, že z balkóna sledujeme dejinnú udalosť nesmierneho dosahu. To bolo šťastie. Davy lemujúce chodníky jasali ako posadnuté. Žiaľ, ako prišli, tak aj zmizli. Na rohu zahol kabriolet so sprievodom do hlavnej ulice a ľudia sa začali pomaličky rozchádzať. Od presladkého hrozna sme mali obaja lepkavé ruky a matka nám nariadila, že je koniec predstavenia, nech sa ideme umyť. Dodnes sa pamätám, že použila slovo predstavenie. Otec sa na ňu zamračil. Celé naše detstvo si dával pozor, aby sa v rodine nehovorilo o politikoch.
Spätne musím povedať, že matka mala pravdu, krátky výstup oboch politikov, hláv štátov, mal divadelné kvality. Po prvé, to nekonečne dlhé čakanie ľudskej masy, po druhé, slaÅLvnostný okamih zakotvenia jachty pri móle, rachot vysunutého kovového mostíka, dupot čestnej stráže, a po tretie, odchod limuzíny s potentátmi a hýbajuci sa les
mávajúcich rúk a zástaviek. Nad všetkým sa vznášala rázna dychová hudba a mechanické skandovanie Živi Tito!
Matku bratova spomienka nijako nerozptýlila, len čo demonštratívne vyhlásila, že má migrénu a nakoniec sa pobrala spať. Nina sa na rozhovore nezúčastnila. Divila sa, že strýko reaguje relatívne pokojne na mamine invektívy, ktorými na neho dorážala ako zlostný psík.
Polgár dopil víno:
– Súrodenecká láska a nenávisť sú ako druhotriedny hollywoodsky fi lm, niečo medzi soap operou a hororom. Nina, ber to ako odstrašujúci príklad. Musím priznať, že sa ani nečudujem, keď tvoj otec od vás doslova utiekol. Prepáč, viem, že nemám do toho čo hovoriť, o to viac, že to máme už dávno za sebou. Nesmieš sa na mňa hnevať, že sa
miešam do vecí, do ktorých ma vlastne nič nie je. Tvoja matka, moja sestra, bola vždy veľmi zvláštna. Na jednej strane bola hudobne nadaná a napriek tomu ako naschvál, aby urobila rodičom napriek, zvolila si cestu nanajvýš nemuzikálnu. Vyštudovala ekonómiu v dobe centrálne riadeného hospodárstva. Naraz z nej bola účtovníčka. A tvoj otec, Nina, jej jednoducho naletel. Trvalo mu to dosť dlho, kým sa oslobodil z jej tyranstva. Treba však uznať, že moja sestrička bola za mlada hotová krásavica.
Nina sa nervózne pohrávala s papierovou servítkou, skladala ju na spôsob origami. Za matku sa hanbila. Vyčítala jej, že sa necháva uniesť závisťou. Na druhej strane Polgárovi ani nevadilo, že namosúrená sestra, ako sa dalo predpokladať, opustila stôl a stiahla sa do najhlbšieho súkromia. Nina a Polgár osameli. Nina mala zrazu dojem, akoby strýko bol v ich dome pravidelným hosťom. Cítila, že jej je prekvapujúco blízky. Bola ochotná prezradiť mu tie najhlbšie tajomstvá, aké by nepovedala ani najlepšej priateľke. Strýko mal v jej očiach intenzívnu auru svetobežníka a hazardéra. Zdal sa jej veľmi príťažlivý. A musela priznať, že to bol celkom pekný chlap.
– Dejiny umenia je síce odbor s vlastnosťami orchidey, ale medzi nami, možno by sa aj tebe zapáčil, hoci si technik. Podľa maminho dohadu si sa sem vybral skôr za nebohými ako živými. Všetci vieme, že si knihomoľ, a tak sa asi musíš riadne odlišovať od bežného inžinierika tam u vás v Detroite. Aspoň si tak myslím. Bolo by absurdné viesť
automobilku so samými romantikmi, ako si ty, Tony.
Nina cítila, že strýko je pre ňu ideálny partner. Konečne niekto z blízkeho príbuzenstva, pri kom nemusí mať obavy zo zlomyseľnosti a hlúpej zvedavosti. Strýko mal povesť čiernej ovce. Celá rodina v Prešove a Košiciach ho považovala za egoistického čudáka a div sa svete, teraz je tu medzi nami, v našom zapadákove.
– Minulý rok som v knižnici kunsthistorického inštitútu našla užasný historický príbeh. Zvolila som si ho za tému diplomovky na budúcu jar. Aj tebe azda ukáže možnosti, aké poskytuje interpretácia obrazu. Možno práve teraz, počas tvojej púte k hrobom našich
predkov.
– Ak majú hroby, – uškrnul sa Polgár. – No a o čom konkrétne je tvoja diplomovka? Nechceš mi to prezradiť? Urob mi tú radosť.
– Pred viac ako dvesto rokmi bol v malej dedinke Orkucany pri Sabinove zavraždený paÅNťročný chlapček. Jeho telo našli v priekope pri poľnej ceste. Neznámy páchateľ ho najprv zbil do krvi a potom ho udusil. Iný chlapec, ktorý sa náhodou potĺkal neďaleko miesta strašnej vraždy, uvidel pol dňa potom, ako bolo nájdené telo zavraždeného
chlapčeka, dvoch židovských pocestných. Vrchnosť neváhala a dala zaistiť sedemdesiatich židov, ktorí sa zhromaždili k modlitbám v dome učiteľa Moše Jakuboviča, aby si uctili sviatok Šavuot. O tomto sviatku sa píše:
„Sviatok týždňov – Šavuot. Keď Boh chcel zjaviť svoju Tóru, ukázal sa všetkým národom na zemi.
Ezauovi potomkovia sa ho opýtali: – Čo stojí napísané v Tóre?
Boh im odpovedal: – Nesmieš vraždiť!
Na to odpovedali: – Vládca sveta, náš predok Ezau už vraždil, a preto nemôžeme Tóru prijať.
Nato sa Boh obrátil na potomkov Amonových a Moábových. Tí mu položili tú istú otázku ako potomkovia Ezaua a Boh im riekol:
– V Tóre stojí, že sa nemáš dopúšťať manželskej nevery.
Nato mu odpovedali, že Tóru nemôžu prijať, lebo oba národy vzišli z nemanželského vzťahu.
Potom išiel Boh k potomkom Izmaelovým, aby sa ich opýtal na ich názor, a pritom im vysvetlil, že sa nesmie kradnúť. Ale oni mu odvetili: – Náš národ žije len z krádeží a zbojstva. Ako by sme mohli prijať Tóru?
Každý národ našiel nejaký bod, ktorý sa mu nepáčil, a tak Božiu ponuku odmietol.
Keď Boh ponúkol Tóru židovskému národu, ten hneď odpovedal:
– Budeme konať a počúvať! Tak Boh zjavil Tóru národu židovskému.“
Zaistených židov vtedy odvliekli do Prešova a zavreli do mestského žalára. Uväznení boli obvinení z rituálnej vraždy chlapca, aby použili jeho krv na výrobu macesov. Ako corpus delicti poslúžil vyšetrujúcemu slúžnemu posmrtný portrét zavraždeného, namaľovaný maliarom Andrejom Trtinom. Židia boli vypočúvaní podľa útrpného práva. Ako hlavného svedka použili židovského chlapca, desaťročného syna Jakuba Davidoviča, ktorého po zatknutí židov násilne pokrstili a donútili ho vypovedať proti vlastnému otcovi. Pekná hrôza, vypovedať proti vlastnému otcovi. Po štyroch mesiacoch väčšinu zaistencov prepustili. Z ôsmich židov, ktorí zostali v žalári, dvoch mučili znova a znova. Nemilosrdnému mučeniu nakoniec podľahol učiteľ Jakubovič. Maliar Trtina ako hlavný svedok obžaloby vypovedal pod prísahou, že na obeti, ktorú mu ukázali v márnici, našiel stigmy skladajúce sa z hebrejských písmen, ako aj rôzne tajomné fi gúry. Podľa skutočnosti namaľoval obraz, ktorý mal byť rukolapným dôkazom, že dieťa bolo obeťou krvilačných židov. Nespočetné kópie obrazu začali podnikaví obchodníci predávať po celom Šariši. Na trhoch a jarmokoch ponúkali obraz zákerne zavraždeného chlapčeka. Vyznelo to ako dokonalá baroková propaganda na poštvanie luzy proti židom. Obraz poslúžil ako nevyvrátiteľný dôkaz ich jasnej viny a zvyšoval napätie meste. Súdne pojednávanie pokračovalo bez prestávky ďalej. Židovská obec zúfalo hľadala východisko z nešťastnej situácie. Obrátili sa s prosbou o pomoc na vplyvnú židovskú obec v Bratislave. Slávni bratislavskí rabíni Abraham Taban a Meyer Barbi spísali prosbopis
a cez vysokopostaveného sprostredkovateľa pri dvore vo Viedni spis doručili priamo do rúk cisárovnej Márie Terézie. Rabíni argumentovali, odvolávajúc sa na známe súdne konania v minulosti, v ktorých sa jednoznačne dokázalo, že rituálne vraždy sú v zásadnom rozpore so židovskou vierou. Použili na to aj známu doktorskú dizertáciu Aloisa Sonnenfelda z viedenskej univerzity. Podľa nich bolo v tomto spise vedecky vierohodne dokázané, že rituálne vraždy patria do ríše ľudových povier.
Cisárovná nebola príliš naklonená židom, ale poradcovia jej odporúčali, aby na upokojenie nálad v okrajovej provincii nechala celú záležitosť prešetriť. Šetrenie spoľahlivo viedol gróf Ladislav Buday. Bol to muž osvietený a ako prvé s okamžitou platnosťou zakázal predaj kópií Trtinovho obrazu. Na záver súdneho procesu boli obžalovaní židia zbavení viny. Táto udalosť je pre mňa dôležitá, lebo poukazuje na neskorobarokové formy propagandy. To ma fascinuje, o tom chcem písať vo svojej diplomovke.
Nina a Polgár najprv blúdili dobrú polhodinu po predmestí v blízkosti prešovskej nemocnice medzi nekonečnými radmi rodinných domčekov. Na ulici vládlo ticho. Polgár sa pokúšal od náhodných chodcov zistiť, kde sa nachádza cintorín, na ktorom je pochovaný jeho pradedo. Jeho snaha bola korunovaná úspechom až po štvrtom pokuse. Staršia žena v kockovanej šatke a teplákoch, s nákupnou taškou plnou jabĺk, im ochotne ukázala cestu, dokonca ich chcela odprevadiť až po bránu cintorína. Nakoniec to blúdenie po predmestí bolo celkom príjemné, lebo po chvíli skoro zabudli na cieľ svojej výpravy.
Kamenný pieskovcový múr a ošarpaná plechová brána oddeľovali cintorín od radu rodinných domčekov s malými záhradkami za plytkou uličnou priekopou. Tu je teda vchod do minulosti, do toho temného a neznámeho podsvetia, do ktorého sa tak rýchlo a prekvapivo prepadla existencia PolgaÅLrových predkov. Zmizli, akoby neboli bývali
nikdy existovali.
Raz vo svojej kancelárii náhodou videl dokumentárny fi lm nakrútený americkými vojnovými korešpondentmi koncom apríla 1945 v koncentračnom tábore Buchenwald. Film išiel na kultúrnom kanáli cez obedňajšiu prestávku. Nechcelo sa mu zájsť do pizzerie pred bránami General Motors, a tak pil neskafé z papierového pohárika, prežúval
donesenú tortillu a s nohami na stole sledoval televíznu obrazovku.
Americký veliaci dôstojník, veriaci metodista, zhrozený pohľadom, ktorý sa GI naskytol po oslobodení lágra, sa spontánne rozhodol dať ignorantským Nemcom, obyvateľom Weimaru, príležitosť spoznať skutočný charakter koncentráku. Kdeže Goethe a Schiller! Pri výsluchoch mu totiž väčšina civilistov s tvrdohlavou zadubenosťou vypovedala, že nikdy nič o vraždení v lágri nepočuli a že ich to ani nezaujímalo. V meste ostali deti, ženy a starci. Všetci museli poslúchnuť a ísť na obhliadku tej hrôzy za ostnatým plotom. Všetci do jedného okrem detí. Film nebol ozvučený a Polgár si dobre zapamätal ten nepríjemný pocit pri jeho sledovaní. To ticho bolo bolestivejšie, ako keby bol fi lm ozvučený patetickou hudbou. Sekretárka už odišla na obed. Polgár bol v kancelárii sám a cítil sa nekonečne stiesnene. Chvíľu mu bolo ľúto, že nemal v písacom stole fľašu whisky, hneď by si z nej nalial. Nedalo sa nič robiť, vo fi rme sa nepilo a nefajčilo.
Kamera vojnového spravodajcu zachytila Nemky a Nemcov, ako zrýchleným krokom prechádzajú okolo kôp mŕtvol a obďaleč sedia na lavičkách pred barakmi bývaliÅL väzni so smiešnymi ploskými čiapkami na hlavách a páskami na rukávoch. Nemci boli napodiv dobre oblečení a nevyzerali vyhladovane. Vyzerali ako skupina veriacich na vidieckej púti. Polgárovi zostal v pamäti jeden dôležitý detail: Nemky si zakrývali ústa a nos vreckovkami, pravdepodobne vyžehlenými ešte v posledný deň pred vstupom amerických tankov do mesta. Vedeli niečo o lágri? Možno nie. Nedalo sa im to dokázať. Ich vreckovky boli štítom pred realitou, ale proti zápachu im nemohli pomôcť. Okolo bývalých koncentráčnikov sa snažili prejsť bez toho, aby sa na nich čo len na chvíľočku pozreli, kopy mŕtvol obchádzali rýchlo a väčšinou upierali pohľad do zeme. Ženy v ľahkých letných šatách, podaktoré mali na sebe jarné kabáty, sa kŕčovito držali vo dvojiciach a trojiciach ako na školskom výlete. Starí Nemci, niektorí z nich vojnoví invalidi, kráčali so vztýčenou hlavou nepozerajúc vľavo ani vpravo. Našľapovali opatrne, akoby mali každú chvíľu zakopnúť o kameň ležiaci na ceste. Okolo nich postávali americkí vojenskí policajti s bielymi páskami a veľkými písmenami MP na rukáve ľavej ruky. Boli zamračení a niektorí sa uškŕňali. V každom prípade pôsobili neisto. Polgár si povedal, raz sa celuloid rozpadne, nemecká nedobrovoľná pochôdzka po lágri sa potom v snahe o záchranu dokumentu prekopíruje na iné nosiče a jedného pekného dňa všetky tiene minulosti zmiznú bez stopy vďaka pominuteľnosti technických vymožeností.
Polgár vylovil z vrecka kľúč od brány cintorína, ktorý mu dal osemdesiatročný architekt Molnár. Molnárov otec totiž postavil márnicu a obradnú sieň na židovskom cintoríne v roku 1923. Masarykova republika mala päť rokov a židovskej obci sa darilo. Vďaka verejnej zbierke dali dokopy sumu potrebnú na stavbu. Pozemok bol dosť rozmerný, no asi len pätina plochy bola zabratá hrobmi. Zvyšok bol pokrytý vysokou trávou a niekoľko košatých líp na konci cintorína zacláňalo výhľad.
– Chudáci, – povedal si Polgár, – nemohli ani len tušiť, čo ich čaká. Ale plánovali dosť optimisticky, hm. Židovské hroby sú na večnosť. Raz kúpené pozemky sú tu naveky, alebo lepšie povedané, nesmie sa s nimi pohnúť.
Na streche márnice stáli dvaja chlapi v montérkach. O Polgára s Ninou sa nestarali, len čo krátko pozdravili, ale neprerušili prácu. Kládli široké pruhy medeného plechu na zvlnenú strechu. Celá márnica vyzerala ako ligotavý čajník.
Molnár pri odovzdávaní kľúčov Polgárovi povedal: – Mladý pán, dajte si urobiť duplikát kľúča. Tento mi potom vráťte, bohvie, či sem tak skoro z toho New Yorku prídete a ak áno, už možno nebudem medzi živými. Istota je istota.
– Ale kdeže, – namietol pobavene Polgár, – vy ste pri sile, prežijete nás všetkých.
Architekt oblečený do župana prudko tyrkysovej farby sa rozžiaril:
– Viete, že je to možné? Môj pradedo žil vraj okolo sto rokov, takže mám dobré vyhliadky. To je tak, pokiaľ nás dajaký lotor neskántri, žijeme v našej rodine dlho.
– No vidíte, ste doslova predurčený na vysoký vek. Máte na to dobré genetické predpoklady.
Architekt zdvihol ukazovák a ukázal ním do výšky:
– To všetko je vôľa Stvoriteľa, genetika je len vaša moderná vedecká chiméra. No čo už, aký otec, taký syn, aká matka, taká Katka. Na cintorín s vami a vašou slečnou, ak dovolíte, nepôjdem. Dnes som tak trocha unavený a nohy mi už neslúžia, ako by som chcel. Skoro
ráno je to lepšie, vtedy som ešte svieži a posilnený spánkom. A dnes ma unavuje tá moderná politika. Všetko sa stále opakuje, ale vždy ako karikatúra vecí predošlých. Najradšej by som sa tej televízie zbavil, ale keď je človek po večeroch sám.
Polgár sa zasmial. Ešte pred dvadsiatimi štyrmi hodinami postával na letisku LaGuardia a čudoval sa, že teraz, keď dosiahol cieľ svojej anabázy, nebol ani trochu vzrušený. Tento výlet do Európy plánoval dlho. Týždne pred odletom mal všetko potrebné pripravené na veľkom stole v zasklenej terase svojho domu. Obťažoval priateľov a spolužiakov mailami a telefonátmi. Volával im vždy cez pracovné dni. Jeho známi, všetci tí inžinieri a doktori, ako sa patrilo na ich zrelý vek, boli totiž už od piatka obeda v záhrade, kde okopávali ako Voltairovi protagonisti svoje starostlivo udržiavané hriadky s mrkvou a kalerábom alebo opekali špekáčiky na chate pri jazere.
Cestu naplánoval tak, že najprv navštívil Grécko, kde šikovne ako veverička preliezol väčšinu slávnych archeologických lokalít na Peloponézskom polostrove. Tak si splnil pradávny sen. Po dňoch strávených vo vytúženej Arkádii bol svieži, plný energie, rozhodnutý urobiť ten do^ležitý krok do minulosti a odletieť do rodného mesta.
Umelú nádrž nepoznal. Priehrada bola postavená až po jeho úteku do zahraničia. Rok po jeho odchode z mesta začali v opustenej doline hučať bagre a buldozéry, a keď o necelý polrok stál strmý múr priehrady, dolina sa zaliala vodou. Voda pochovala všetko, čo Polgár intímne poznal – strážny domček výhybkaÅLra, jeho záhradu s jabloňami, násyp železničnej trate (koľajnice odmontovali pred uzavretím nádrže) a tufové bralo, z ktorého skákal do rieky. Polgár a jeho priatelia mali ešte rok do maturity. Na to posledné predmaturitné leto mu zostala stála spomienka, na večery strávené pri táboráku, pozorne prečítaného Machiavelliho a akrobatickú gymnastiku v jaskyni pod bralom. Celé leto bolo v znamení zázračne vzrušujúcej hudby Sergeant Pepper‘ s Lonely Hearts Club Band. V chate bolo v noci stále zapnuté Radio Luxemburg, ktoré chrlilo jeden americký šláger za druhým. Nekonečné rozhovory pri táboráku o tom, čo bude po maturite. Karlova univerzita, kam sa Polgár chcel dostať do prvého ročníka, bola jeho vytúženou métou. Po návrate z prázdnin mu však otec na jeho veľké sklamanie zvestoval: – Do Prahy sa nepôjde, až tam moja ruka nesiaha. Bratislava je bližšie a tam ťa mám na dosah ruky.
Sklamaný z otcovho rozhodnutia musel Polgár ísť na imatrikuláciu do Bratislavy, ktorá sa mu znepáčila od prvej minúty, ako vystúpil na strašnej Hlavnej stanici a musel čakať pol hodiny, kým prišla električka. Pocit slobody, ktorý ako budúci študent automaticky očakával, sa jednoducho nedostavil. V Bratislave sa cítil stiesnený a miestny žargón
mu išiel na nervy.
Bol celkom rád, že sa starý architekt nerozhodol odprevadiť ich na prešovský cintorín. Musel si priznať, že sa bál jazdy s poloslepým osemdesiatnikom v rozheganej Ford Cortine, ktorá už dávno patrila do dopravného múzea. Architekt bol neuveriteľne čulý. Polgárovi sa celkom hrdo priznal, že sa už párkrát vyvalil s autom do priekopy, ale
zdôraznil, že sa mu akoby zázrakom nikdy nič nestalo – ani škrabanec či zlomenina, povedal s pýchou večného fatalistu. V každom prípade to Polgára navždy odradilo.
Škripot plechovej brány vyrušil Polgára pri prezeraní náhrobníkov. Nina si to ani nevšimla, bola príliš ďaleko, v rohu cintorína. Možno si myslela, že práve tam na konci pri múriku sú najstaršie, a teda najzaujímavejšie hroby. Staré náhrobné kamene boli z pieskovca a oveľa menšie ako tie, ktoré si dali vytesať majetnejší ľudia o polstoročie neskôr. Pieskovec sa odlupoval v jemných vrstvách, šupinka za šupinkou. Niekde zo zvetraného kameňa vypadol úlomok treťohornej mušličky. Polgár nevedel čítať hebrejské nápisy na starších hroboch. Na tých novších boli nápisy v maďarčine, nemčine a na povojnových v slovenčine. Niektoré náhrobné kamene boli porastené divou révou, a tak nadobudli zvláštne, zázračné formy.
Do cintorína vošli dve ženy a pristavili sa hneď pri prvom rade hrobov. Položili kamienky na náhrobný kameň a ostali pred ním mlčky stáť. Bola to zrejme matka a dcéra, podobali sa jedna na druhú ako jednovaječné dvojčatá.
Pradedov náhrobník bol vysoký, vytesaný zo švédskej žuly. Meno bolo napodiv ešte dobre viditeľné na čiernom kameni. Robert Polgár narodený 1875 – zomrel v roku 1926. Mal najväčší železiarsky obchod v meste. Kosy, sekery, pílky, ale aj solingenské britvy z jeho obchodu boli vychýrené po celom okolí.
Ten obchod Polgár poznal len z jedinej zachovanej fotografie, na ktorej pradedo pyšne stál pred vchodom do železiarstva. Reklamný štít obchodu bol zaraÅLmovaný girlandou z kovaného železa. Vedľa pradeda, zoradení podľa výšky, stoja dvaja predavači a dvaja učni. Menší z učňov mal odstávajúce uši. Všetci boli slávnostne oblečení. Pradedo mal na sebe oblek s vestou. Z vrecka vesty mu visela retiazka hodiniek, pripnutá na perleťový gombík. Strieborná retiazka bola pradedov ornament istoty. Okolo hrdla zarámovaného vysokým golierom mal velikánsku mašľu, akoby bol majiteľom kasína v Pešti a nie poctivým živnostníkom. Bol nižšej, skoro atletickej postavy. Mal úzke oči a silné lícne kosti. Husté napomádované vlasy mal začesané dozadu, čo zdôrazňovalo jeho vysoké čelo. Vyžaroval spokojnosť a zrejmú duševnú rovnováhu. Bol spokojný s tým, čo v živote dosiahol. V synagóge mal zaplatené dobré miesto a pravidelne prispieval na dobročinné účely.
Za mlada mal skôr sklon k nerozvážnosti. Stýkal sa s podivnými ľuďmi a požičiaval si peniaze. Jedného pekného dňa sa rodinná rada uzniesla, že sa to už s ním nedá ďalej vydržať. Kúpili mu lístok do Hamburgu a ďalej do Ameriky. V Amerike pobudol dva roky. Posledné miesto našiel v opravovni drožiek. Veľmi sa mu nedarilo, a preto sa rodinná rada uzniesla, že mu v meste nájdu nevestu. O staré dievky nebola núdza. Poslali mu obrázok nevesty a výzvu na návrat s tým, že cestu nazad by zaplatil budúci svokor ako časť vena. Zrejme mu v Amerike bolo clivo a doláre sa nedostavili tak ľahko, ako si to predstavoval, lebo s návrhom súhlasil a vrátil sa domov. Patril k menšine neúspešných mužov, ktorí opustili Ameriku s prázdnymi rukami.
Pradedov návrat bol vlastne tým čudným zvratom, ktorý určil ďalší osud celej rodiny. Trpezlivo čakajúca nevesta, ktorá už prekročila magickú hranicu tridsiatky, sa ukázala byť dieťaťom šťasteny. Pradedo sa zmenil na nepoznanie. Stal sa z neho usilovný obchodník, starajúci sa o chod rodinného podniku. Medzi ním a prababkou panovala od samého začiatku spoločného života vzájomná úcta a hlboké porozumenie. Nie, nebola to príťažlivosť, čo ich spájalo.
Pradedov brat bol mestským lekárom v blízkom mestečku. O štátnu službu sa pokúsil dva razy. Po prvý raz ho mestská rada odmietla. Potom, aby sa dostal do tejto pozície, prestúpil na evanjelickú vieru a s ním celá jeho rodina. Tak sa prastrýko stal štátnym zamestnancom. Rodina sa s ním naďalej stýkala, akoby sa nič nestalo. Na svojho brata
bol pradedo patrične hrdý. Pri zariaďovaní ordinácie mu bez váhania vypomohol slušnou sumou peňazí.
Pradedo mal vraj jedinú veľkú slabosť. Holdoval vínu, niekedy až nadmieru. Raz do roka prišiel furman z Kráľovského Chlmca a doviezol pradedovi tokajské. Takto mohol pozývať svojich majetnejších zákazníkov na pohárik. Sudy s vínom mal v hlbokej pivnici pod obchodom. Stačilo zbehnúť po strmých schodíkoch a už sa človek ocitol v ríši Bakchovej. Kľúč od pivnice mal len on sám a nikomu nedovolil, aby tam zišiel bez neho. Veľké sviatky Róš ha–šana, Jóm kipur, Sukot, Simchat Tóra dodržiaval, ako sa patrí na slušného žida, ale od dospelých synov to už nepožadoval. Keď odišli na štúdiá práva a medicíny
do Szegedína a Budapešti, vídal ich zriedkakedy. Keď sa v obchode objavil šnorer, žobrák z Haliče alebo Podkarpatskej Rusi, dostal najesť. Chevra kadiša, prešovské pohrebné bratstvo, dostávalo pravidelne od pradeda slušný príspevok, podobne aj miestny sirotinec. Vedel, čo sa patrí, keď sa našincovi dobre darí.
Na mieste, kde stával rozľahlý pradedov dom s obchodom, postavili po druhej svetovej vojne Dom odborov. Ohavná stalinistická budova bola na pozemku zaparkovaná ako vyhynutý druhohorný dinosaurus. Na opačnej strane ulice bol katastrálny úrad. Polgár tam
zašiel. Po dlhom hľadaní našiel v pozemkovej knihe niekoľko zápisov týkajúcich sa arizácie za Slovenského štátu.
Po pradedovej predčasnej smrti viedla jeho manželka Ema železiarstvo obozretne, kým jej nedosadili árijského správcu. Stal sa ním práve ten bývalý učeň s odstávajúcimi ušami z dochovanej fotografie. Podľa svedkov bol korektný aj napriek presvedčeniu, že sa majiteľka železiarstva, ktorá utiekla do Budapešti, už pravdepodobne nevráti.
Polgárov otec MUDr. Daniel Polgár po návrate z frontu koncom apríla 1945 zašiel za niekdajším správcom. Ten sa trochu zľakol, keď uvidel vnuka svojich chlebodarcov v dôstojníckej uniforme a prvé, čo sa opýtal, bolo: – Ako to, že ste to všetko prežili, mladý pán? Na tvári sa mu zrkadlilo úprimné prekvapenie z nečakaného návratu. Pol hodiny
sa sťažoval na nové pomery, v ktorých slušný človek sotva vyžije, samí zlodeji a Česi sa zasa všade rozťahujú. Veď ten Slovenský štát nebol až taký zlý, nebyť toho zradcu Tuku a vystatovačného Šaňa Macha. Pravdaže, čo sa so židmi robilo, to bol hriech, mladý pán, to my vieme najlepšie, všakže. Správca ešte zašiel do kuchyne a z kredenca vytiahol škatuľu. Odovzdal ju Polgárovmu otcovi: – Pozrite sa, pán doktor, všetky účtovné doklady za ten rok a pol, čo som mal tú česť spravovať obchod vašej babky, sú tu pekne pokope.
Doktorovi Polgárovi neostávalo nič iné, ako v duchu uznať, že správca bol skutočne to, čomu sa hovorí slušný človek. Jedného pekného dňa celú škatuľu s dokumentmi spálil. Správca krátko po ich stretnutí nečakane umrel. Polgárov otec dostal smútočné oznámenie, ale na pohreb nešiel, lebo v ten deň operoval a nemohol sa uvoľniť.
Po vojne bolo železiarstvo odkúpené troma obchodníkmi. Dlho sa z nadobudnutého majetku netešili, štyri roky po vojne bol obchod zoštaÅLtnený a začlenený do komunálneho družstva.
Mladučká pehavá úradníčka na katastrálnom úrade urobila fotokópie a odovzdala mu ich s úsmevom: – Pán inžinier, to máte na pamiatku, aby ste na nás v tej Amerike nezabudli. Mimochodom, o reštitúciu ste sa nezaujímali?
Anton Polgár zavrtel hlavou. Zaplatil dvadsať halierov za kus a zroloval papiere. Úradníčka mu dala lepiacu pásku, aby si zrolované fotokópie zaistil. Polgár jej nepovedal, že otec po vojne o majetku nechcel nič počuť. Staral sa len o medicínu, trávil celé dni na oddelení a domov chodieval len na skok. Po krátkom obede sa utiahol do pracovne na tureckú kávu, kde čítal lekársky časopis Lancet, ktorý mu posielala teta z Anglicka. Časopis ako zázrakom prešiel colnicou na poštovom úrade Hlavnej železničnej stanice a meškal vždy mesiac–dva.
Nina sa vrátila a postavila sa za Polgára. Objala ho oboma rukami a začala ho bozkávať na temeno hlavy. Prešiel ním blesk blaženosti. Neter sa mu nadmieru páčila. Tento nový zaÅLbavný pocit ho trocha vyľakal. Aká skvostná mladá žena! S nechuťou musel pritom myslieť na svoju terajšiu priateľku v Detroite. Už dlhšie trval medzi ním a jeho milenkou pocit prázdnoty, ba čo horšie, nudy. Jeho neustále reči o zašlých časoch v Európe signalizovali podľa nej začínajúcu senilitu. Kládla si otázku, prečo musí počúvať tie nekonečné monológy o druhej svetovej vojne, ktorá bola pre ňu vzdialená asi ako vojna Severu proti Juhu.
Tonyho milenka Clara Alvarez bola o dve desaťročia mladšia. Jej rodičia prišli do štátov ilegálne z Portorika. Vďaka dekrétu prezidenta Busha dostali green card a po čase si podali žiadosť o občianstvo. To málo, čo vedela o Európe, zodpovedalo osnovám výučby v college. Bakalára získala na južanskej vidieckej univerzite, kde vyučovali treťotriedni profesori a diplomy sa rozdávali v rámci politickej korektnosti. Po skončení dostala džob ako sekretárka v General Motors. S Tonym sa stretli v kantíne. Bol nadšený jej peknými nohami a zvodnou ritkou. Trvalo to týždeň–dva a mal s ňou prvé rande.
Clara v jeho posteli, to bol skutočný erotický raj. Milovali sa nadšene a s výdržou. Clara na rozdiel od väčšiny predošlých mileniek Polgárovi nepredstierala orgazmus, jej bojový pokrik bol pravý, rozliehal sa po celom dome. Polgár ju ťahal medzi svojich starých priateľov. Clara sa spočiatku tvárila, že ju ich diskusie zaujímajú, ale po polroku známosti sa priznala, že sa radšej pozerá na juhoamerické telenovely. Polgárovi pomaličky dochádzalo, že už na takýto vzťah nemá dosť síl. Povedal si, že po návrate z Európy sa s Clarou rozíde. Jediné, z čoho mal trocha obavy, bol Clarin pravdepodobný hysterický záchvat.
Nina sa opierala o kmeň mohutnej lipy asi päť metrov od hrobu a volala: – Tvoj pradedo mal z pekla šťastie, lebo stihol zomrieť skôr, ako sa spustili tie jatky.
Obišla trikrát hrob obkolesený liatinovou mrežou so štylizovanými sedemramennými svietnikmi. Jeden roh plôtika bol polamaný. Kus mreže chýbal. Dedov naÅLhrobný kameň bol zľahka naklonený. Vzdoroval zemskej príťažlivosti ako veža v Pise. Písmená na náhrobku boli nanovo pozlátené. Tak, ako si to želal Polgár.
Neter poznamenala: – Vyzerá, akoby mal každú chvíľu spadnúť. Vidíš, tvoj dedo je zatiaľ stále v rovnováhe. – Naklonila sa nabok, aby zdôraznila zázračnú rovnováhu žulového bloku.
Po chodníčku sa k nim blížil mladý muž v koženej bunde a priliehavom tričku. Bol to kamenár Beňo, ktorému Polgár zatelefonoval, aby si overil jeho prácu, doplnenie mien na pradedovom náhrobnom kameni. Pod veľkým IN MEMORIAM stáli tri mená: starého otca,
starej matky a prababky. Rok úmrtia bol ten istý: 1944.
Miesta, kde ich zavraždili, neboli uvedené. Prababka bola príslušníkmi Šipových krížov zastrelená za Budapešťou neďaleko Dunaja. Potom jej mŕtve telo hodili do rieky. Osvienčimský doktor Mengele poslal deda už na rampe do plynu a stará matka zahynula o niečo neskôr počas angloamerického náletu na vlak s koncentráčnikmi niekde v Prusku.
Otcov známy, hrbatý maliar Ľudovít Feld, ktorý stál v rade na selekcii za Polgarovým starým otcom, po vojne dosvedčil, ako dedo začal Mengelemu vysvetľovať, že bol štábnym lekárom rakúsko–uhorskej armády a bol ranený na karpatskom fronte. Nasledovalo mávnutie orukavičkovanej ruky a bolo po starom otcovi. Zostávalo mu len
dvesto metrov po plynovú komoru. Možno bol na okamih vďačný, že bude ušetrený ako vyznamenaný vojnový veterán, lekár, takrečeno Mengeleho kolega.
Mengele vyberal z transportu ako vždy dvojičky. Feld mu padol do oka, lebo bol trpasličieho vzrastu. Opýtal sa ho na povolanie. Feld odpovedal, že je grafi k a maliar. Mengele ho neposlal do plynu, nechal si ho ako zvláštneho dokumentaristu. Feld musel kresliť portréty osôb,na ktorých robil esesácky doktor svoje beštiálne pokusy. Nesmel však kresliť nič iné, inak by okamžite poputoval do plynovej komory. Feld prežil láger ako jeden z mála z dvanástich tisícov košických židov. Roky si vyčítal, že vôbec prežil, keď všetci ostatní zahynuli.
Polgár počas svojej prvej cesty Nemeckom z okna vlaku uvidel na poliach v Badensku poľnohospodárske stroje s veľkým nápisom firmy Mengele. Zdalo sa mu veľmi zvláštne, že firma ihneď po vojne, keď začala tzv. prevýchova Nemcov, nezmenila meno. Musel si priznať, že bol dosť prekvapený z toho veľkého nápisu na krvavočervených sejačkách a mláťačkách. V tej dobe už bolo známe, že Mengeleho rodina svojho smutno–slávneho syna, utečeného do Južnej Ameriky, finančne podporovala a bola s ním v stálom kontakte. V jednom týždenníku, myslím, že to bol Newsweek, bola uverejnená fotografia Obersturmführera doktora Mengeleho na lyžiarskom výlete v Alpách. Veľmajster vražednej selekcie mal na sebe čierne šponovky, pletený nórsky lyžiarsky pulóver s veľkým tradičným vzorom na hrudi a pleciach. Z pulóvra mu vyčnieval vyhrnutý golier flanelovej košele. Mengele pôsobil uvoľneným dojmom majetného povojnového zbohatlíka, ktorý si vedel zaplatiť prázdniny vo Švajčiarsku. Vyžaroval pohodu novej strednej vrstvy v dobe hospodárskeho zázraku vo vzmáhajúcej sa Spolkovej republike. Na fotografii bol aj malý chlapec, možno jeho syn. Lyže boli zapichnuté do veľkej kopy snehu. V pozadí obrovská hotelová budova s množstvom balkónov. Polgár článok z týždenníka vystrihol. Fotografiu skenoval a postupne niekoľkokrát zväčšil. Zväčšeninu na obrazovke svojho počítača sústredene študoval a posúval hore dole. Tvár nadobudla plagátovú podobu. Črty doktora Mengeleho zmäkli a čoskoro sa rozplývali. Na obrazovke zostali šedé a čierne štvorčeky. Turista Mengele zmizol do nenávratna. Polgár strávil celý večer pred počítačom.
– Som ako nejaký maniak, závislý od počítačovej techniky. – Skenovanú snímku zväčšoval a zmenšoval. Prv než odišiel do spálne, stlačil klávesu Delete. Snímka zmizla z pamäte počítača. Polgár si však z pamäti nevedel vymazať portrét ulízaného vraha, spokojného so sebou. Chcel to urobiť, ale nedalo sa nič robiť, obraz sa vracal a vracal.
