Utorok 22. júna
píše: Mária Hejtmánková
Organizovať festival, akýkoľvek, je stresujúce. Robiť to môžu iba ľudia, ktorých to veľmi baví. Nás to baví. Kto sme my? Pozrite sa na fotku nižšie. Po mojej pravej ruke stojí produkčná Lucia Mandincová. Dá sa na ňu 100% spoľahnúť, čo je pri organizovaní festivalu veľmi dôležité. Na ľavo odo mňa stojí riaditeľka literárnej ceny Anasoft litera Simona Prokopec Fochlerová. Je alfou a omegou všekých aktivít, ktoré robí občianske združenie ars_litera. Projektová manažérka a moderátorka Andrea Makýšová má výborný zmysel pre humor, čo je na nej vidieť už na prvý pohľad. Peter Balcár sa tento rok stará o naše video výstupy a niektoré fotografie. Nuž a potom som tu ja ̶ ̶ manažérka pre komunikáciu Mária Hejtmánková.
Vďaka pandémii sa mnohé podujatia nekonali. Teraz, keď sa konečne otvorili dvere kultúre, všetko vybuchlo ako Vezuv. Veď predsa nikto nevie, čo bude o mesiac. „Ľudia sa asi zbláznili.“ hovorí mi do telefónu Hana Brožová z TASR. Má pravdu. Zbláznili sme sa z toho, že konečne môžeme viac-menej normálne pracovať.
Organizovať festival počas pandémie je ešte stresujúcejšie. Mnohé veci sa šijú horúcou ihlou. Aj keď sme mali vopred vymyslený program, dramaturgia sa neustále mení. A nielen kvôli pandémii. Aj horúčavy vedia zamiešať karty. Deň pred začiatkom LITERA FESTU prichádzajú Simone Fochlerovej správy, z ktorých má ešte zovretejší žalúdok než doteraz. Píše mi, že nemáme moderátorku na diskusiu Timrava skopala Ročku. Utešujeme sa, že to teda urobí ona, ale kedy sa má pripraviť? Veď už teraz by najradšej natiahla deň. Po chvíli príde ďalšia správa. Veronika Šikulová vo štvrtok nepríde, kvôli vysokým horúčavám. Chápeme. Našťastie, v piatok sa svojho autorského čítania zúčastní. Rozmýšľam, či sa na nás Timrava hnevá za názov diskusie. Vymyslela ho Simona. Inšpirovali ju študenti, ktorí nadpis knihy Skon Paľa Ročku nádherne komolia. Všetkým sa páči. Tak snáď aj Timrave.
Prichádza ďalšia neradostná správa. Tentoraz sa netýka festivalu. Simonin kôň má hlieny. To znamená, že okrem riešenia pracovných vecí, ktorých má vyše hlavu, musí zabezpečiť veterinára a zohnať invermektín. Začína v duchu počítať peniaze, koľko ju to asi bude stáť.
Za ostatné dva dni som telefonovala viac ako za celý rok. Tentoraz volám s Kalim Bagalom kvôli autorskému čítaniu Laca Keratu. „To je hrozné. Všetko ide proti kultúre.“ utešuje ma. „Najskôr je všetko zatvorené a teraz, keď konečne môžeme robiť, začnú horúčavy. Veď to nikto nepríde.“ Túto súvislosť som si aj napriek správy od Veroniky Šikulovej doteraz poriadne neuvedomovala. Okrem toho je futbal. Zažili sme festival počas hokeja, prežijeme aj kopanie do lopty. Ale čo s horúčavami? Píšem teda produkčnej Lucii, či je v .klube pod lampou klimatizácia. „Áno a je tu veľmi príjemne.“ Super! Neupečieme sa. Aspoň jedna dobrá správa. Teda je ich viac. V tlačiarni nám stihli nachystať všetky potrebné veci, Artforum nám poskytne knihy na predaj, návštevnosť našej stránky je príjemne vysoká atď. Tak snáď sa Kali mýlil. Lebo festival nerobíme pre seba. Ale pre ľudí. A kvôli autorkám a autorom tých najlepších slovenských prozaických kníh, aké vyšli minulý rok. Zaslúžia si, aby ich verejnosť lepšie poznala.
Noc pred festivalom sa ťažko zaspáva. V hlave nám beží, čo všetko musíme ešte urobiť. Na čo nemôžeme zabudnúť. Pred polnocou dostávam správu od Simony, aby som skontrolovala článok, ktorý uverejnila na stránke. Vraj stačí ráno. OK.
Streda 23. júna
Prvý festivalový deň sa väčšinou nestihneme ani poriadne najesť. Počítame minúty, aby sme všetko stihli. Lucia z rôznych miest vyzdvihuje veci, ktoré musí priviezť do .klubu pod lampou. Simona dokončuje scenár otváracieho ceremoniálu a popritom mi píše správu: „Diskusiu Timrava skopala Ročku bude moderovať Eva Reiselová.“ Výborne! Lepšiu moderátorku sme si nemohli priať.
Vyzerá to tak, že je deň dobrých správ. „Konského červa majú aj iní. Brut nie je prenášač a namiesto 1000 eur budem platiť len 16. Pozývam.“ teší sa Simona. Od samej radosti nás pochváli, že je s nami radosť pracovať, aj keď s vyriešením konského problému nemáme nič spoločné. O pár minút sa v jej facebookovom príbehu objaví fotka, ako si lakuje nechty a popritom pracuje na počítači.
Popoludní vyzdvihujem dcérku v škôlke, aby sme spoločne vyrazili do .klubu. Konečne sa na ihrisku hrá s kamarátkou. Blíži sa koniec školského roka. Niekedy treba začať. Veľmi sa ponáhľam, vďaka oprave na D2 sú cesty do Bratislavy zaštupľované. Ale nemôžem ju vyrušiť. A tak stojím pri plote a pozorujem ich. Žalúdok sa mi už stiahol asi do veľkosti hráška. Po niekoľkých minútach si ma všimne. Je po hre.
Pri nastupovaní do auta sa posťažuje, že je hladná. Hmmm. V aute mám omaľovánku, knihu, pastelky... Nič na jedenie. Spustí plač. Sme v zápche. Dorazili sme do Anasoftu, kde mám vyzdvihnúť veci. Pripravené sú dve obrovské škatule. Zdvihnem jednu a je mi jasné, že toto bude náročný oriešok. Našťastie sa objavil pri mne prezident spoločnosti Anasoft Michal Hrabovec. Ochotne mi pomohol s obrovskými škatuľami, ktoré naložil do auta. Ani som ho o to nemusela poprosiť. A nielen to. Dcérka od neho dostala sušienky a tyčinky. Sme zachránené!
Už sa nám ide do .klubu pod lampou omnoho príjemnejšie. Sem-tam sa ozve: „Teraz si dám tyčinku. A teraz sušienku.“ Keď parkujeme na Partizánskej, už má takmer všetko zjedené. Medzitým mi Simona píše správu: „Nestíhame. Máme meškanie.“ Vravím si, to bude dobré. A tak aj bolo.
Andrea Makýšová s absolútnym prehľadom a vtipom moderovala otvorenie festivalu. Keď prišla Jana Juráňová, vyžaroval z nej nesmierny pokoj. Presne to sme potrebovali! Stráviť chvíľu s dámou, ktorá vtipkuje, smeje sa s vami... (Tu si môžete pozrieť diskusiu o jej knihe Naničhodnica: https://fb.watch/6lt2ohgg_W/)
Atmosféra v .klube bola príjemná. Tí, čo vonku pozerali futbal, nemali takú dobrú náladu ako tí, čo počúvali literárne diskusie a besedy. Nuž, debata o knihe môže byť väčšou srandou ako kopanie do lopty. Pozrite si záznam z besedy s Richardom Pupalom, ktorú moderoval Tomáš Hudák. Stojí to za to: https://fb.watch/6lsQp6VXwb/
Potešilo ma, keď som v hľadisku videla napríklad Mareka Vadasa, Emana Erdélyiho, Erika Markoviča, Janku Vicenovú alebo Katarínu Kočálkovú.
O pol jednej v noci mi prišla od Simony fotka s Lacom Keratom a Petrom Prokopcom. „Ešte sme stále tu.“
Štvrtok 24. júna
Simona aj Lucia majú povinnosti v práci. Do .klubu pod lampou prídu až popoludní. To stačí. (Áno, organizovaním literárnej ceny sa neuživíte. A nie vždy je to jednoduché.) Mne zaberá dosť veľa času príprava ukážok do programu Anasoft filmera o najlepších filmových adaptáciách literárnych diel, ktorá má byť v piatok.
O 15:20 prichádzame do .klubu pod lampou. Som opäť s dcérkou. Kapela je po zvukovke, knihy na predaj sú pripravené, bannery tiež... Spolupracovať s Luciou je sen. Štefan Hríb sa pristaví pri malej slečne, ktorá nenápadne drží okraj mojich šiat: „Ahoj, už si videla nášho papagája?“ Vyvalí naňho oči. Potom sa nechápavo pozrie na mňa. „Chceš sa pozrieť na papagája?“ pýtam sa. „Kde je?“ Premýšľam, ako si mohla nevšimnúť farebného vtáka s výrazným hlasovým prejavom. Akonáhle prichádza ku klietke, pozdraví ho. Papagáj zaškrieka čosi, čo pripomína slovo ahoj. Je nadšená. Pôvodne túžila po zmrzline. Už na ňu zabudla.
Postupne prichádzajú ľudia a zároveň aj účinkujúci: Peter Darovec, Vladimír Barborík, Radoslav Passia a Rafal Majerek. „Myslela som si, že na prvej diskusii bude menej divákov. Veď je len 16:00.“ hovorím nášmu fotografovi Matejovi Kautmanovi. Usmeje sa na mňa: „Tak to si sa mýlila.“ V .klube pod lampou je aj Michal Habaj, Alexander Horák, Ivana Gibová, Tomáš Hučko, Evka Tomkuliaková atď. Na pódiu zaznelo niekoľko výborných viet.
„Keď som si pozrel desiatku, tak som uvidel meno Lukáš Cabala a išiel som si hneď overiť, či je to ten antikvárnik kníhkupec Lukáš Cabala, ktorý bol jediný človek, ktorý za päťročnej éry, kedy sme robili časopis Romboid, sa aktívne prihlásil, že chce u nás inzerovať a zaplatiť si za reklamu.“ Radoslav Passia
„Tradičné ako je tradičný Hemingway.“ Vladimír Barborík o poviedkach Richarda Pupalu.
Pozrite si radšej celú besedu Súdime desiatku Anasoft litera podľa obsahu: https://fb.watch/6oeUlTTtMy/)
Pri bare sedí Marek Hudec. Rozpráva mi o BRAKU, ktorý bude už tento víkend a o Mesiaci autorského čítania, kde budú aj autorky a autori nominovaní na cenu Anasoft litera. Po chvíli sa pri nás objaví Zuzana Šmatláková. Čoskoro sa začne s ňou beseda, ktorú moderuje Marek (pozrite si ju tu: https://fb.watch/6ofv6_sU_e/). Nebudem ich rušiť. Simona zatiaľ sedí za počítačom a posiela ľuďom, ktorí budú v zajtrajšom festivalom programe, základné informácie. Lucia organizuje s fotografom fotenie spisovateliek s maketou knihy a Peter pomáha s technickými vecami.
O 17:20 mi príde e-mail od pani Reiselovej. Posiela mi materiály do diskusie Timrava skopala Ročku. Odovzdávam ich Petrovi Tomanovi, ktorý má plné ruky práce. Stará sa totiž o natáčanie priameho prenosu z diskusií. Čas na oddych sa kamsi vyparil. Ale nefrfle, ani sa nesťažuje. S čímkoľvek za ním prídeme, je ochotný.
Máme časový sklz. 20 minút. To je veľa. Pani Magda Vášaryová musí o 19:00 odísť. Ako to vyriešiť? „Dovtedy určite skončíme.“ uisťuje ma moderátorka večera. Rozprávať o Timrave sa však dá predlho. „Nič sa nedá robiť. Tak z diskusie odídete o čosi skôr.“ navrhneme pani Vášaryovej. Nemá s tým problém. (Timrava skopala Ročku: https://fb.watch/6oeY6oMOED/)
Počas autorského čítania Laca Keratu sa začína podnik napĺňať. Podaktorí ľudia síce pôvodne prišli na koncert Richarda Autnera, počúvajú však aj rozhovor o zbierke poviedok Na okraji mojej hory. Obzerajú si knihy z desiatky, niektorí si čítajú festivalový program... Odjakživa sa na LITERA FESTE spájali rôzne odvetvia umenia. Dobré knihy si vďaka tomu všimnú aj ľudia, ktorí by si ich v kníhkupectve nevšimli. „Tak chvalabohu som už dočítal a môžete počúvať koncert, že? Na to čakáte.“ prihovorí sa Kerata so smiechom ľuďom. Tlieskajú mu. (Môžete si to pozrieť tu: https://fb.watch/6of1UNT3J2/) Spomenula som si na partiu chalanov sediacich pri stole v rohu. Tiež prišli včera na koncert Timey o čosi skôr, takže si vypočuli aj rozhovor s Richardom Pupalom. Dnes tu boli opäť. Na besede s Etelou Farkašovou. Ak ste ju ešte nevideli, odporúčam to napraviť: https://fb.watch/6of4d6vfCY/
„Toto je nejaký vychytený podnik alebo sem prišli ľudia kvôli tomuto?“ pýta sa ma Michal Habaj. „Kvôli čomu?“ zdvihnem obočie. „No kvôli tomuto festivalu.“ Premýšľam, čo mám odpovedať. Prišli kvôli festivalu, ktorý je vo vychytenom podniku?
O 22:36 mi Simona vraví: „Nechcela som ti kaziť tento pekný večer,“ a prepošle mi správu od moderátora Anasoft filmery. „Som po očkovaní... ležím... mám poriadnu migrénu... neviem si predstaviť, že by som zajtra mal byť ok na uvádzanie...“ V duchu sa utešujem, že to zvládneme. Nejde predsa o život, katastrofa sa nekoná.
Lenže tá sa konala. Nie na festivale, ani v .klube pod lampou, ani v Bratislave. Dívam sa na fotografie z Južnej Moravy. Je to kúsok od nás. Pokojne mohli lietať stoličky, slnečníky, stromy a strechy tu. Lietala len helikoptéra nad diaľnicou D2.
Piatok 25. júna
Simona mi píše, aby som zdieľala status časopisu .týždeň. „Prosíme vás o humanitárnu pomoc...“ My chystáme posledný festivalový deň a o pár kilometrov ďalej ľudia premýšľajú, kde budú žiť. Správu uverejním aj na našej stránke. Je to to najmenej, čo môžeme urobiť.
„Ahojte, fotila som včera koncert, ak by sa vám to hodilo, využite.“ posiela Lucia fotky. Sú výborné. Využijeme. So Simonou ešte dolaďujeme posledné veci záverečného dňa. Stres už opadol, aj keď je v Bratislave neskutočne veľa podujatí. Pokojne by sa mohlo stať, že do klubu nikto nepríde.
Nestalo sa.
Po roku sa opäť vidím s Renátou Deák. Nestihli sme sa porozprávať. Eva Andrejčáková prichádza s Pálom Závadom. Neverím. Katarína Kucbelová si prisadla ku môjmu stolu aj s dcérkou. Dnes bude dobrý deň.
Do klubu vojde Dado Nagy. Večer moderuje ešte ďalšie podujatie. Dávam mu lístky, za ktoré si môže kúpiť nápoje na bare. „Stačí mi jeden. Nestihnem ich minúť.“ Kým sa dohaduje s Barborou Hrínovou na témach, o ktorých sa budú rozprávať na pódiu, idem pozdraviť ďalších ľudí a odovzdať im lístky. „Nechcem byť hustá, ale lístočky máš?“ žmurkne na mňa Ivana Gibová. Smejeme sa. Mám.
Veronika Šikulová sedí vonku na terase obklopená množstvom priateľov. Brigádnička Barbora, ktorá predáva knihy z kníhkupectva Artforum, ma upozorní, že sa míňajú Hrínovej Jednorožce. Práve sa o nich začína debata (môžete si ju pozrieť tu: https://fb.watch/6oen5bYM9G/). Knihy potrebujeme. Telefonujem Veronike Michalovej, či nám môžu poskytnúť ďalšie. Môžu. Dávam rýchlo našej brigádničke do rúk brožúry o autoroch nominovaných na cenu Anasoft litera a úžasné záložky (vymyslela ich Simona s manželom), aby ich nechala v kníhkupectve, keď vyzdvihne ďalšie knihy. Na stole je len jedna. „Zato môže Palo Čejka.“ vraví mi mladá slečna. Rôzni ľudia z umeleckého priemyslu nám totiž poslali videá, kde odporučili aspoň jednu knihu z desiatky Anasoft litera. Premietli sme ich v úvode festivalu. „Tak rozprával o Jednorožcoch, že si to musím prečítať.“ Ďakujeme, Palo.
„Včera na debate tu odznela zmienka od jedného kritika, že kratučký maďarský text je nie celkom prijateľný v tejto knižke. Myslím si, že je dosť osamotený v tomto názore. Radi by sme využili prítomnosť Pála Závadu, aby prečítal z knihy ten recept.“ vyzvala Tina Čorná maďarského spisovateľa. Na to sa Veronika Šikulová postaví: „Áno, toto je môj program a moja odpoveď na včerajšiu otázku, že čo hľadá v mojej knihe maďarský text.“ Pál Závada pristúpil k pódiu. Veronika sa mu snaží vytvoriť priestor, no v tom kopne do svojho piva. Vylialo sa. Sadá si späť na stoličku. Pál Závada ostáva pred pódiom. „Sani, Imre a sumec.“ číta. „To čo je, sumec?“ obráti sa na Veroniku. „Harcsa.“ odpovedá mu. „Harcsapaprikás, hallottam a hírét...“ Tri minúty počúvame ten najúžasnejší prednes receptu na sumčí paprikáš v Strednej Európe. V publiku len málokto rozumie tomu, čo počuje. A predsa je to zážitok. Veď sa presvedčte sami: https://fb.watch/6oeknqoqh-/
Zazriem Ballu. Snívam? Idem sa presvedčiť, či som dobre videla a nie je tu len jeho dvojník. „Áno, som to ja. Prišiel som ako sprievod Nicol.“ Nicol Hochholczerová študuje grafiku na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde sa venuje najmä knižnej ilustrácii. Momentálne pripravuje svoj debut, ktorý by mal vyjsť vo vydavateľstve KK Bagala. A očividne má dobrý literárny vkus. „Rozhodol som sa, že budem mať doma len zopár kníh, ktoré chcem naozaj vlastniť, keďže sa ich veľa do môjho bytu nezmestí. Túto knihu,“ ukáže Balla na zbierku poviedok Eklektik Bastard, v ktorej práve listuje Peter Darovec: „mi požičala Nicol a po jej prečítaní som sa rozhodol, že ju chcem mať.“ Otočí sa k Ivane Gibovej: „Ale musíš mi ju podpísať.“ (Nezabudnite si pozrieť besedu s Ivanou: https://fb.watch/6oe9uMSaJj/)
Začal sa koncert kapely Hvozd. Vpredu sedí malá Olívia.Prezradí mi, že je dcérou Karola Šípoša, ktorý hrá na trupke. Takto sedela aj na besede s Veronikou Šikulovou. Dnes má meniny. Ocino ju preto zobral na festival. Je spokojná. Aj my. Tiež sedíme vpredu a sledujeme koncert .Nádherný koncert. Presne takto sa má končiť festival.
Sme unavené. Je pol druhej. Zuzka Golianová si vzdychne, že ráno vysiela. Dobre nám je. Treba ísť však domov. Tak ideme.
Organizovať festival počas pandémie je špecifické a omnoho viac namáhavé, aj keď to navonok nie je vidno. Tento rok nám situáciu sťažil aj extrémne nízky rozpočet. „Nezávidím vám túto situáciu.“ povedal mi raz do telefónu Ľubo Burgr. Áno, chvíľu sme váhali, či dokážeme za tak málo peňazí zorganizovať festival. Nerobíme ho však pre seba, ale pre spisovateľky a spisovateľov, ktorí sú nominovaní na cenu Anasoft litera a pre ich súčasných a budúcich čitateľov. Stojí to zato. Ďakujeme, že ste prišli.
PS: Niektoré priame rečí nemusia byť doslovné. Snáď mi odpustíte.
autor foto: Matej Kautman
