Porota 15. ročníka hodnotí tohtoročnú desiatku i Anasoft literu ako takú
Andrea Makýšová Volárová
20. 8. 2020
Aká bola pre vás skúsenosť byť v porote ceny Anasoft litera?
Zuzana Belková /Zb/: Prácu v porote vnímam ako obohatenie, ak nie rovno osvieženie v (často prítomnej) sivote môjho profesionálneho života. V súvislosti so súčasnou slovenskou literatúrou cítim kontinuitu svojich pohľadov na ňu v čase, a predsa sa niečo výrazne zmenilo. Spomienky na priam euforické prvé ročníky ceny, keď sme boli všetci úprimne šťastní, že tu niečo také dovtedy nevídané vôbec je, u mnohých z mojej generácie vyvolávajú nostalgiu a láskavo prikresľujúci sentiment. Je to legitímne, ale stále treba mať na pamäti, že cena je už niekde inde. Trošku ďalej, trošku profesionálnejšia, v trošku inej mediálnej situácii, s trošku iným imidžom u relevantných partnerov, u odbornej aj u širšej verejnosti. A zo zmien a posunov sa treba radšej tešiť ako podozrievať ich z podielu na konci starých dobrých časov. Napríklad ja som sa v roku 2010 z oslovenia k účasti vo vtedajšej porote tešila naozaj extrémne – napríklad preto, že bol niekto ochotný počúvať môj hlas človeka, ktorý sa síce literatúrou intenzívne zapodieva, ale je – čiastočne súhrou okolností, čiastočne na základe vlastného rozhodnutia – mimo akademických štruktúr. Tohtoročná účasť v porote ma zastihla dospelejšiu. Možno menej entuziastickú, ale o to racionálnejšiu. Teda aspoň dúfam. Knižná produkcia je živý organizmus a tá jej časť, ktorú možno bez zaváhania označiť za literatúru, tým viac. Nik nevie prognózovať, čo prinesie konkrétny rok. Či záľahu hlušiny s pár od začiatku jasne spoznateľnými diamantmi, alebo záľahu hlušiny so širšou kolekciou blýskavých kameňov, ktorým sa treba dva-tri razy lepšie prizrieť, aby bolo jasné, ktorý má najväčšiu hodnotu. V tomto smere som k tomu pristupovala s otvorenou mysľou. Brala som to celé so stoickým pokojom, že veď predsa nie je možné, aby som sa pri čítaní početného kadečoho nakoniec neprepracovala k reálnym a medzi kolegami porotcami „odobriteľným“ kandidátom na desiatku, päťku a nakoniec hádam aj na laureáta či laureátku. Okrem toho, prečo to nepriznať, porotcovaním povzbudené unikanie ku knihám bolo aj vyslovene príjemné. Rozhodne viac než zamestnanecká rutina a večný súkromný boj o uchovanie integrity uprostred najrôznejších administratívnych a iných tlakov.
Peter F. ‘Rius Jílek /Pf'Rj/: V prvom rade ma veľmi potešilo, že som bol oslovený. Úprimne, bola pre mňa veľká česť byť členom poroty najprestížnejšej literárnej ceny na Slovensku. Už som mal možnosť porotcovať v zopár súťažiach venovaných poézii i próze, no zameraných hlavne na tvorbu začínajúcich autoriek a autorov. V Anasoft litere sa však hodnotia texty, ktoré už boli publikované, to znamená, že pravdepodobne prešli serióznym vydavateľským procesom. Za pomerne náročné považujem zosúladiť osobný a pracovný život s plánom prečítať v priebehu niekoľkých mesiacov viac ako stovku kníh, pričom po niektorých by som určite ako čitateľ za normálnych okolností nesiahol, ale predsa som nejaký profesionál.
Michal Jareš /Mj/: Skúsil som si to už po druhý raz, ale neviem, či sa to dá porovnávať. Predovšetkým je to vždy priateľský zápas (a stretnutie) päticeindividualít, ktoré si vo výsledku idú vždy vlastnou cestou a nie vždy sa stretnú. Snahou je dohodnúť sa na výsledkoch, ktoré nejakým spôsobomreprezentujú pestrosť slovenskej prózy s tým, aby sa porota nemusela hanbiť. A ako vždy niektoré tituly sú diskutabilné, provokujúce, a niekedy prešli len so škrípajúcimi zubami. I to je však pre porotcov skúsenosť na nezaplatenie, pretože učí vysokej škole diplomacie.
Lubomír Machala /Lm/: Mám za sebou účasť v najrôznejších literárnych porotách vrátane tých najprestížnejších (teda v českom prostredí), ale ako jeden z mála českých literárne zameraných slovakistov som už nejaký čas sám pre seba fungoval v role tieňového porotcu Anasoft litery, respektíve konfrontoval som výber skutočnej poroty so svojím vlastným. Niekedy sme sa zhodli, viackrát ale nie. No a tento rok som si konečne porotcovanie v Anasoft litere užil naostro vrátane čitateľského zahltenia aktuálnou slovenskou prozaickou produkciou. To je neblahý efekt zákonite spojený s tým, čo ale považujem za najväčšiu prednosť Anasoft litery, teda fakt, že laureáti sa vyberajú z kompletnej množiny titulov vydaných v určitom období. Pri samotnom rokovaní poroty (majme však na pamäti, že máme za sebou vlastne iba prvé kolo) som si overil, ako už mnohokrát, že umenie je zo svojej podstaty vysoko subjektívne, a to ako v okamihu zrodu, tak aj pri percepcii a hodnotení. Inými slovami: názory porotcov sa niekedy zhodujú, inokedy nie, ale s poukázaním na už spomenutú pomerne bohatú porotcovskú skúsenosť musím konštatovať, že protikladnosť postojov našej aktuálnej zostavy ma celkom prekvapila, až zaskočila.
Dado Nagy /Dn/: Najzaujímavejšia bola jednoznačne diskusná konfrontácia s kolegami porotcami o jednotlivých tituloch a autoroch. Veľmi si vychutnávam strety rôznych, často veľmi protirečivých názorov. Oproti čítaniu tisícov strán v domácom prostredí to bola skoro odmena. Nehovoriac o občerstvení.
Je v desiatke kniha, ktorá má potenciál dostať sa do učebných osnov?
Zb: Zaraďovanie konkrétnych titulov do učebných osnov by malo byť výsledkom odbornej diskusie medzi akademickým prostredím zapodievajúcim sa teoretickou reflexiou literatúry a inštitúciami zodpovednými za vzdelávacie štandardy. Aby sa nestávalo, že pre absenciu zmysluplnej komunikácie ich názory nebudú dostatočne korešpondovať. Predstava, že celé generácie žiakov a študentov prídu o šancu na komplexnejší pohľad na našu súčasnú literatúru len preto, že na celej čiare vyhrá jediný jasne vyhranený pohľad na vhodné a nevhodné tituly, ma nenapĺňa radosťou. Samozrejme, v ideálnom svete by partnerom v debate o dielach odporúčaných pre študentov mohla byť aj Anasoft litera a jej pridružené aktivity. Cena René – Anasoft litera gymnazistov saturuje aspoň odporučenie v zmysle „pozor, je tu niečo zaujímavé a reflexie hodné“. Takže je dobré, že aspoň sa na školách medzi študentmi bude hovoriť o Balkovom Østrove, Sabuchovej Šeptuchách a Kucbelovej Čepci. Mladí nezostanú neinformovaní o Červenákovi a zostáva len rétorickou otázkou, či by neuniesli – a nielen v podobe informatívneho čítania – aj Kožu Jany Bodnárovej alebo Lavríkovu Poslednú barónku ako svojráznu správu o vojnách, rozpadoch impérií, revolúciách a totalitných režimoch dvadsiateho storočia.
Pf’Rj: Toto je dosť komplikovaná otázka a dnes na ňu ešte neviem jednoznačne odpovedať. Všetko závisí od komplexnej analýzy vývoja slovenskej literatúry, keď sa ale naša súčasnosť, v ktorej žijeme, zmení na históriu. Minimálne môžem povedať, že mená Jana Bodnárová, Etela Farkašová, Katarína Kucbelová, Silvester Lavrík a Peter Šulej by v nich nemali chýbať.
Mj: To skôr nie a skôr by som sa pýtal, čo sa do osnov dostane z celkovej Anasoft litery a či to nebude len veta: „Na začiatku 21. storočia vznikol tiež rad literárnych ocenení (medzi inými Anasoft litera)." Hľadal by som skôr odpoveď na to, čo sú vlastne učebné osnovy a ako sa dnes učí literatúra.
Lm: Ako dlhoročný vysokoškolský pedagóg viem, že keď sa ocitne autor, resp. jeho dielo v učebných osnovách, býva to pre neho medvedia služba, žiaci a študenti sa s odporúčanými či dokonca povinnými titulmi zoznamujú predovšetkým prostredníctvom na sociálnych sieťach zdieľaných „výcucov“, dotyčné knihy čítajú skôr výnimočne. Takže pozíciu v učebných osnovách neprajem žiadnej knihe z desiatky, hoci na to aspoň niektoré kvality iste majú.
Dn: Myslím, že tam je pár diel, ktoré majú túto ambíciu.
Čo sa dozvie o našej súčasnej literatúre čitateľ neznalý slovenského literárneho prostredia, ak si prečíta len túto desiatku kníh?
Zb: Keby som sa chcela empaticky vcítiť do mysle možnej čitateľky alebo čitateľa desiatky, ktorý nie je príliš poznačený čítaním inej knižnej produkcie alebo sa jej či jeho vkus zastavil pri masovo populárnej, komerčne úspešnej produkcii, predstavím si napríklad tváre mojich spolucestujúcich pri každodenných cestách vlakom. V hypotetickom prípade, že by sa prehrýzli podstatnou časťou všetkých titulov desiatky, by boli asi prekvapené a prekvapení, keby zistili, že sa dá písať zábavne aj kultivovane zároveň, alebo že knižky môžu prinášať aj toľko závažných, univerzálne ľudských, spoločenských alebo historických tém, takých odlišných od prvoplánovej schémy s predvídateľnými zápletkami, často nepresahujúcej úroveň priemernej webovej žurnalistiky. Ktovie, možno by ich niektoré z tých tém aj hlbšie zasiahli. Narušili by ich príjemnú predstavu sveta bez prílišného vŕtania sa vo veciach a témach, ktoré sú síce s ohľadom na historický a spoločenský kontext v spoločnosti podprahovo prítomné, ale je pohodlnejšie nahrádzať ich existenciou bez ťarchy premýšľania alebo početnými zástupnými témami a témičkami. Možno by sa niekto „namotal“ na Balkov, Mojžišovej, Sabuchovej, Rosovej, Staviarskeho či Lavríkov inteligentný prozatérsky svet s primeranou dávkou nadhľadu, názoru a miestami aj vtipu. Možno by niekoho zaujal Šulej s jeho megaopusom, zreteľne odlíšiteľná Kucbelová či uvážlivý tón Farkašovej. A možno nie, možno by akékoľvek odporúčania poroty priniesli hypotetickým čitateľkám a čitateľom iba sklamanie. V každom prípade si myslím, že stojí za to skúsiť to a zobrať si aktuálnu desiatku ako – a nechcem, aby to vyznelo dehonestujúco – degustačný výber schopný pomôcť pri utváraní názoru na literatúru s prívlastkom slovenská súčasná.
Pf’Rj: Zrejme získa prehľad o tom, čo sa literárnou obcou považuje za to najkvalitnejšie v danom vročení. Ja tiež, keď chcem vedieť, aké tendencie a trendy prevažujú v inojazyčnej literatúre, sledujem výsledky rôznych renomovaných národných či medzinárodných cien.
Mj: Že sa podobne ako v okolitých krajinách chytá autobiografia, vie žiť z aktuálností a peny dní a že tiež zručne spracováva dejinné udalosti, aby ich vysvetlila. Ale že už menej dokáže spriadať dobrú fikciu (pričom napr. Šulej či Balko sú skôr pokusy o fikciu než fikcia) a až na výnimky (Sabuchová, Rosová a Staviarsky) nevedia, čo si počať s jazykom a jeho bohatosťou.
Lm: Že je veľmi pestrá a ponúka bohatú tematickú, žánrovú, názorovú, jazykovú paletu. Musím ale podotknúť, že referencia desiatky o aktuálnej podobe slovenskej prózy je v istom zmysle skresľujúca, pretože celkovo jednoznačne prevláda bezškrupulózne poňatá trhová produkcia tzv. ženského čítania a najrôznějších kriminálok, detektívok aj paraliterárnych výplodov.
Dn: Tohtoročná desiatka je do veľkej miery reprezentatívnou vzorkou súčasnej slovenskej prózy. V dobrom aj v zlom. Samozrejme, niektoré zaujímavé diela z minuloročnej produkcie mi v nej chýbajú. A nie je to práve silný literárny prúd pracovne nazvaný „žila som s Arabom“.
Ktorú knihu z desiatky by ste dali do pozornosti zahraničnému vydavateľovi a prečo?
Zb: Dobrou správou je, že niektoré z titulov desiatky takéto „postrčenie“ od poroty ani nepotrebujú a na preklad do cudzieho jazyka by ašpirovali aj bez certifikovania úspechom v Anasoft litere. V hre je buď zázemie a marketing autora, renomé už predtým účinne dokázané na iných fórach, alebo jednoducho záslužné podporné aktivity Literárneho informačného centra. Zrejme nie som úplne schopná premýšľať v intenciách zahraničného vydavateľa s jeho backgroundom informácií o našej literárnej scéne, odhadom komerčného potenciálu knihy alebo preferenciami ušitými na mieru konkrétnej situácii v jednotlivých kultúrnych prostrediach v zahraničí. Viem si predstaviť Kucbelovú aj Staviarskeho (každého v úplne inom kontexte), šance má Lavrík, netreba obísť Bodnárovú. Obávam sa však, že opäť namiesto vyčlenenia jedného-dvoch titulov skončím pri zvažovaní pre a proti pri všetkých „desiatkaroch“. Budem teda radšej opatrne diplomatická: možno by som za kandidátov na preklad a prípadný čitateľský úspech za hranicami považovala komplet všetkých tých, ktorí sa dostanú do päťky, preklad budúceho laureáta či laureátky akceptovanými prekladateľmi do kľúčových jazykov považujem za samozrejmosť.
Pf’Rj: Už sa tak aj niekoľkokrát stalo v Chorvátsku, kde momentálne žijem a pracujem ako slovakista na Inštitúte západoslovanských jazykov a literatúr Filozofickej fakulty Univerzity v Záhrebe. Snažím sa tam promovať súčasnú slovenskú literatúru a zvýšiť záujem o jej preklad. Ak by som si mal však vybrať len jednu knihu, bol by to Čepiec od Kataríny Kucbelovej, pretože napriek konkrétnym slovenským reáliám by bola jej univerzálna myšlienka zrozumiteľná čitateľkám a čitateľom z rôznych kútov sveta. Ale nedá mi taktiež nespomenúť minimalistický román Koža od Jany Bodnárovej. I ten má potenciál osloviť.
Mj: Dám dve, nevadí? Michaelu Rosovú preto, že ide i cez zjavne autobiografickým prvkom, o príbeh fungujúci mimo znalostí konkrétnych vecí. Alenu Sabuchovú preto, že skúša novú cestu pre regionálnu prózu i magický realizmus.
Lm: Už z mojej odpovede na adepta pre učebné osnovy by malo byť jasné, že v tejto chvíli nechcem príliš odkrývať svoje porotcovské karty. Ale dva-tri tipy pre zahraničné vydanie mám. Nech však toho „tajnostkárstva“ nie je príliš, odporučím jeden titul z tých, ktoré sa do desiatky nedostali. Ako som už spomenul, slovenskí vydavatelia vyprodukovali červenoknižnú tsunami a tú s veľkou ochotou šíria ďalej i českí vydavatelia (cca päťdesiat preložených titulov ročne). Takže: Verona Štrba Škultéty napísala Denník Uršule Crohnovej, ktorý obsahuje všetky žiadané ingrediencie (ženu, ktorá sa vyrovnáva s ťažkou chorobou, rodinnými povinnosťami, partnerskými i profesionálnymi problémami), ale tie sú podané s nadhľadom, vtipom, sebairóniou i jazykovou invenciou. Pavel Vilikovský o tejto próze napísal, že ju prečítal „na dúšok“ a autorke k nej pogratuloval. Dodajme, že Vilikovský slovami chvály práve neplytval.
Dn: Štyri tohtoročné tituly by som zahraničným vydavateľom alebo agentúram odporučil s plným vedomím, že ide o kvalitných a reprezentatívnych zástupcov súčasnej slovenskej prózy. Je to Katarína Kucbelová – Čepiec, Silvester Lavrík – Posledná barónka, Peter Balko – Østrov a Alena Sabuchová – Šeptuchy.
Anasoft litera sa tento rok bude udeľovať už po pätnásty raz. Aká je podľa vás jej relevancia pre slovenský literárny život?
Zb: Keď nejaké vydavateľstvo alebo iná kultúrna ustanovizeň oslavuje pätnásť rokov svojej existencie, považuje sa to za veľkú a povšimnutiahodnú vec. Nie je to ešte na dojaté bilancovanie a veľké patetické prejavy, ale vyjadriť radosť, že sa prišlo až do tohto bodu a že je evidentne v hre aj nejaké to slušné renomé, to je zaiste na mieste. Anasoft litera má oprávnený nárok komunikovať presne takéto posolstvo: som cena, ktorá je tu už pätnásť rokov, akceptuje ma úzka odborná komunita, a širšia kultúrna verejnosť ma napriek tomu nepovažuje za snobskú elitársku záležitosť, sprostredkúvam živý kontakt s autorom i dielom a na prípadné kuvičie hlasy o únave materiálu viem odpovedať aktualizáciami, vylepšeniami a dôkazmi toho, že som neuviazla v obzeraní dozadu či prešľapovaní na mieste. Isteže, Anasoft litera zďaleka nie je jediná cena odrážajúca literárnu kvalitu, zrejme si na takéto prívlastky ani nenárokuje. Zostáva jej však stále dosť významná pozícia v rámci segmentu, pretože sa nevzdáva plánu spojiť odborný pohľad na literatúru s podporou myšlienky dostať literatúru (nie spotrebné mainstreamové čítanie) okruhu čitateľov širšiemu, než aký by mala v prípade, ak by sa na zaujímavé knižné tituly prostredníctvom propagácie desiatky, päťky či laureáta neupozorňovalo. Anasoft litera sa inštitucionalizovala a nie je to zlé. Uvediem zopár príkladov: jej podujatia zapadli do pomyselného kalendárovníka podujatí, na ktoré sa oplatí ísť, a keď oproti zaužívaným zvyklostiam menila priestory či fixné dátumy, vzbudilo to pozornosť a nasledovali otázky, že prečo je festival 2019 v budove rozhlasu a nie inde, a že prečo sa festival 2020 nekonal hneď po uvoľnení protiepidemických opatrení v júni, ale je až v auguste, a tak podobne. Keby to bola nevýznamná akcia pre pár zainteresovaných, žiadne otázky nevzniknú. Keby už vyhlásená desiatka nevzbudila buď žiadne komentáre, alebo – naopak – spŕšku názorov o nekompetentnosti rozhodujúcich, bolo by to výstražné znamenie: niečo nie je v poriadku, niečo sa s tým kreditom ceny asi deje. Nestalo sa tak však – našťastie boli aj reakcie, aj zatiaľ nikto rozhodovací proces poroty neopľul, odvolávajúc sa na nekvalitu ceny. (úsmev) Rozhodne si netreba mastiť brušká, že akí sme my všetci, ktorí sme sa kedy nejakým spôsobom podieľali na Anasoft litere, automaticky po tých pätnástich rokoch úžasní, bezchybní a nenapadnuteľní. Stále je kam sa posúvať a stále je čo robiť pre propagáciu kvalitnej literatúry v čo najširšom okruhu čitateľov. Premýšľať o vyššej miere mediálnej podpory a zvažovať ďalšie spolupráce a podpory značky. Závažné zlyhania však hádam nehrozia a opatrný optimizmus je viac než žiaduci.
Pf’Rj: Keď som sa začal profesionálne venovať literárnej kritike, moja úplne prvá časopisecká recenzia bola na zbierku poviedok Čarovný papagáj a iné gýče od Pavla Vilikovského, ktorá zvíťazila v premiérovom ročníku Anasoft litery. Odvtedy som ešte ako vysokoškolský študent pravidelne sledoval jednotlivé nominácie a v tom čase mi ani neprišlo na rozum, že by som raz mohol byť členom jej poroty. Jestvuje, pravdaže, množstvo iných domácich cien, ale túto som vždy považoval od jej počiatkov za najrelevantnejšiu, analogicky som ju prirovnával k českej Magnesii, poľskej Nike alebo dokonca k francúzskemu Goncourtovi a anglofónnej Booker Prize. Preto jej želám všetko dobré, aby sa z nej stala tradícia a jej značka časom len posilňovala.
Mj: To ako cudzozemec sotva dokážem odhadnúť, ale pre čitateľov zo Západu je to meradlo pre prvotnú orientáciu. Zároveň to nie je „len taká" cena, ako je napr. Cena EÚ za literatúru, ktorá je skôr bizarná. Svoj zmysel si Anasoft litera však dávno obhájila a naviac – o ktorej konkurenčnej cene sa tak hovorí?
Lm: Veľká, zaslúžene. Opäť môžem vychádzať z autopsie, a to nielen porotcovskej. Už niekoľko rokov organizujem pracovné semináre nazývané Cenová bilancia, na ktorých reflektujeme výsledky a fungovanie najrôznejších literárnych cien. Môžem teda zodpovedne potvrdiť, že Anasoft litera rezonuje v slovenskom literárnom, resp. kultúrnom prostredí naozaj mimoriadne. Zas a znovu však zopakujem: ak nemá svoju poetickú obdobu, ktorá by hodnotila básnickú tvorbu, potom tento projekt z hľadiska slovenskej literatúry ako celku jednoznačne kríva.
Dn: Anasoft litera je jednoznačne najrelevantnejšou literárnou cenou na Slovensku. Žiadna iná cena tak dôsledne a ambiciózne nereflektuje domácu literárnu produkciu ako práve ona. Jej význam podčiarkuje najmä množstvo sprievodných akcií, ktoré sú s ňou spojené. Nemusíme na 100 % súhlasiť s výberom desiatky či laureáta, ale už len svojou aktívnou existenciou núti diskutovať, polemizovať a nedovolí verejnosti zabudnúť, že ešte stále vzniká kvalitná súčasná slovenská literatúra. Páči sa mi, že Anasoft litera má ambíciu mierne modifikovať svoje stanovy, a potešilo by ma, ak by časom rozšírila svoju pôsobnosť aj na iné literárne kategórie – napr. cenu za detskú alebo populárno-náučnú literatúru.
