Alebo dobre – džender do litery?!
Súďte nás, alebo nás obdivujte
V čase vedľa stále prebiehajúcej vojny, keď našu krajinu trápili dúhové vlajky a v jednom z amerických štátov stratili ženy možnosť voľby, si isté dve slovenské matky dobrovoľne vybrali pestré chvíle – zorganizovať 17. ročník festivalu spojeného s jednou z naprestížnejších slovenských literárnych cien a popritom sa postarať o svoje tradičné rodiny, našťastie, podľa netradičných zvyklostí.
Očakávanie verzus realita
Pred rokom, takýto čas, som si nič netušiaca, spokojná a nasávajúca úžasnú atmosféru litera festu (aj vínka), užívala svoju z polovice slobodnú voľbu nebyť matkou. Z polovice preto, lebo podľa lekárov otehotnieť bolo veľmi málo pravdepodobné, teda pokiaľ nepodstúpim hormonálnu liečbu priam nemožné a z druhej polovice preto, lebo sme s manželom vedeli mať naplnený život aj inými vecami – knihami, behom a koňom. Liečbu sme teda odmietli a nikto nás (žiaľ ešte zatiaľ – podľa toho ako konzervatívnie spoločnosť) ne(od)súdil, že sa milujeme, ale nemnožíme. Príroda, náhoda alebo iné viz major zariadili, že v tom čase bol už vo mne zhluk buniek XX, ktorý o rok, na ďalšom litera feste, mal presne v deň otvorenia tri mesiace. V literatúre by to akiste pôsobilo nedôveryhodne, ešteže život je menej problémový ako literatúra a tento príbeh nie je umeleckou fikciou.
Autosugestívna predstava, že malá Zuna bude pokojne a slastne spať v kočíku na teraske .klubu pod lampou, kým mamka bude švitoriť so spisovateľkami a spisovateľmi, podpisovať zmluvy, štrngať si hroznovým muštom vo vínovom pohári, decentne (aby poväčšine mužskú literárnu komunitu nepriviedla do rozpakov kam sa pozerať/nepozerať) sa občas vzdialiť do kútika, nakojiť a stihnúť sa aj vrátiť na koncert, sa hneď v druhý festivalový deň vzdialila od skutočnosti na kilometre tak ako nádej, že tu raz bude dobre.
Teraska bola plná obrovského kočíka (ešte vanička), dymu a zvukov. Malá ryčala miestami so svojím prvým slovom-vetou „Gi“, ktoré vydáva v rôznej intenzite v situáciách „Som nespokojná s...“ Bola na diskusii Súdime desiatku podľa obsahu a Gi tam z nej nepadlo, tak z toho súdim pre zmenu ja, že súhlasila s osadenstvom, že porota desiatku vybrala viac-menej dobre. Spisovateľkám a spisovateľom som sa po otázke: Tak ako? Mysliac tým moju novú životnú rolu, vyhýbala. Ta... (áno, pochádzam z východu), dobre, malá v noci spí, klop-klop. Čo sa na takú otázku odpovedá? Pravda nie je, že super, ale ani, že je to na tri bodky. A pravda nie je ani uprostred a už vôbec nie vo filtroch na Instagrame, kde vyzerám blažená a v správnom uhle netučná. Vo vínovom pohári bolo aj víno (pre zdesenie všetkých dobrých matiek, vrátane matky druhej tohto blogu, uvádzam, že deci), však kojím až o tri hodiny, dovtedy sa alkohol vyparí. Zmluvy popodpisované, v Bolte oslavované cinky-cinky za pravidené spiatočné jazdy Partizánska – Legionárska. Návštevníci snáď spokojní (konzumovali na účet ars_litera). Ako sme to teda zvládli?
Manžel matky prvej bol odvolaný na dovolenku, privolaná bola svokra
(čo nadpis – to odstavec – viac netreba)
Manžel tej druhej matky zostal s chorou dcérkou doma a tiež bol chorý
(detto, plus poznámka: šťastie v nešťastí)
Posledný deň ochorela aj druhá matka
(taktiež, plus poznámka: nešťastie v nešťastí)
Koniec na ranči s čerešničkou zo Živých kvetov
Hoci vediem Anasoft literu, priateľov a priateľky medzi spisovateľkami a spisovateľmi nemám – teda – žeby sme spolu chodili na „kávu“. Raz som bola s Ivanou Gibovou na víno (a šla by som aj viackrát, keď odstavím – tam s deci nepochodím), poznali sme sa ešte na vysokej škole v Prešove, vtedy sme sa nemali rady. V posledný deň litera festu som vzala Ivanu Dobrakovovú vlakom do Ivanky pri Dunaji, kde mám ustajneného Brutoslava. Vykúpali sme ho, napásli a ja som celý čas rozmýšľala o jednej jej poviedke z knihy Matky a kamionisti (kto ju čítal, tomu sa to prepojilo). Poobede som už bola v klube sama, nakoľko naša nová produkčná mala iný festival a komunikačná manažérka, v tomto blogu matka druhá, mala 39 (na teplomeri). Terrible 2s som do programu festivalu navrhla ja. Doma máme stále zapnuté Rádio DEVÍN a Živé kvety sú tam už častejšie ako na Zomri. Zuna aspoň počuje, že neharmonický spev nemá len jej mama, keď jej spieva vlastnú uspávanku, ako inak o Brutikovi: „Zuna, Zunka, Zunička, mala ona koníčka, Brutika veľkého, mierne bruchatého“ (posledné dvojslovie sa mení napr. v zime chlpatého, v lete hodvábneho, v skoku mľandravého a pod.) A kvôli pesničke Slobodný človek. Mimochodom, kombinácia Lucie s Harym bola úžasná. Mojú emóciu radosti z tohto posledného koncertu, únavy a nervóznej matky zachytil Juraj Starovecký takto:
Temporálne poznámky na okraj
Prípravnú fázu litera festu zachránila materská škola – matka druhá ťahala za matku prvú.
Bola s nami aj matka tretia, tá má tri deti a dramaturgicky poradila a moderovala.
Online streamy sú korunovaným prínosom korony. Budú aj po nej.
Na podnet autora z festivalu sa zamyslíme nad doplnením štatútu, že autor alebo autorka desiatky pred vyhlásením musí s nomináciou najprv súhlasiť.
Auto netreba. Do kočíka sa zmestí 300 brožúr, plagáty aj dva roll-upy.
Anasoft litera potrebuje nutne priestor (najlepšie nejakú kaviareň, ktorá ešte len hľadá koncept, so skladom, kde vieme platiť časť nájomného a vystaviť knihy, ak o takej nejakej viete, dajte vedieť), lebo v domácej pivnici mi makety zvlhli a zhnili – a tu sa dostávam k pojmu prečo džender v podnadpise. Postfestivalový deň, kameraman a tento ročník aj pomocný produkčný Peter Balcar tú pivnicu v piatok doobeda vypratával. Ženy sú noazaj najsilnejšie stvorenia, doteraz nerozumiem, prečo sme ten Le Deuxième Sexe, keď jediné dávame život, vychovávame, staráme sa o seba, o domácnosť, o mužov/ženy, psy i kone, pracujeme a poväčšina z nás v dvoch prácach, no chlap by sa nám do tímu na takútu špinavú a váhovo ťažkú prácu naozaj zišiel.
Matke druhej som napísala, že píšem blog s názvom Festivalové matky a jej odpoveď pripájam nižšie:
PS: Na úvodnej foto k blogu je spomínaná Zuna. Bodyčko z Paríža nám doniesla jedna moderátorka z Rádia DEVÍN, že na špeciálne literárne príležitosti. Jasné, že som ho predtým nevyprala a nevyžehlila. Mala z neho žihľavku a od toho dňa už na festival nešla. Snáď jej reakcia bola na Shakespeara, lebo na štítkoch je eco bio neviem čo ešte. Súčasná slovenská literatúra nie je písaná päťstopovým nerýmovaným jambom, je ako dúhová vlajka, pestrá, ale stále umiernená.
